Denník N

Kuba – kúsok po kúsku

Známe farby známej vlajky
Známe farby známej vlajky

1. časť – Dobrodružstvo začína

Dnes, v dobe digitálnych nomádov a profesionálnych lovcov zážitkov je vskutku odvážne vyhlásiť, že ste cestovateľom. Neuváženým použitím tohto slovíčka vo vzťahu k vlastnej osobe si vyslovene koledujete o problém. Človek, ktorý seba samého označí týmto titulom by mal byť opancierovaný dostatočne hrubou vrstvou hrošej kože. Výsmech totiž na seba určite nenechá dlho čakať. Jeho intenzita bude prinajmenšom porovnateľná s tou, akú si už zopár mesiacov vychutnáva predseda nášho parlamentu za svoje verejné prejavy. Zadefinovať môj vzťah k cestovaniu bez toho, aby som sa stal obeťou verejného zosmiešňovania je teda celkom náročné. Cestovateľský nadšenec…? To by mohlo znieť prijateľne aj pre ortodoxných cestovateľov.

Skrátka a dobre, rád cestujem. V súčasnosti nijak zvlášť extravagantný či poburujúci koníček. No a čo? Vôbec mi neprekáža, že cestovanie je už dávno zábavou širokých más. Každý má predsa právo ukojiť svoje dobrodružné chúťky a  chvíľu sa cítiť ako nejaký legendárny dobyvateľ. Opanovať celý svet však z časových a logistických dôvodov obvykle neprichádza do úvahy. Zrejme kvôli tomu si mnoho ľudí vysníva zopár krajín, ktoré by chceli počas svojho života navštíviť. Takýto zoznam nosím v hlave aj ja. Na jeho vrchole tróni už dlhé roky jeden podlhovastý ostrov.

Od doby, čo Kuba ovládla prvú pozíciu môjho interného rebríčka uplynula prinajmenšom jedna celá päťročnica. Zmeny, ktoré počas nej v tejto krajine nastali ma veru nenapĺňali prílišným optimizmom. S každým ďalším rokom vo mne rástli obavy, že Kuba stratí svoje čaro a ja dôvod jej návštevy. Moje srdce okúsilo infarktové stavy najmä vtedy, keď si dobre naladený Raúl Castro potriasal pravicou so svojím afroamerickým náprotivkom. Nebol som však jediný, komu odklon od dosiahnutia komunistickej utópie celkom nevoňal. Zrejme aj sám veľký Fidel vnímal politické piruety svojho mladšieho brata s istou dávkou nevôle. Každý z nás si však vybral iný spôsob, ako sa vyrovnať s touto situáciou. V mojom prípade by odchod na onen svet vyznel zrejme trochu nepatrične. Zvolil som preto o čosi konštruktívnejšie riešenie. Stojac pred odletovou bránou viedenského letiska to už môžem povedať nahlas. Konečne vyrážam na Kubu!

Toľko ospevovanému cestovaniu sólo som zatiaľ neprišiel na chuť, a tak mám spoločnosť. Do sveta letíme vo štvorici. Veronika, Johny, Roman a ja. Feministické organizácie môžu namietať, že naša skupinka nie je rodovo vyvážená a vykresľovať ju ako ďalší príklad nedôvodnej dominancie mužov nad ženami. Sľubujem však, že akékoľvek diskriminačné tendencie zarazíme ešte v zárodku.

Pri kúpe leteniek sme príliš neexperimentovali. Biely internetový vták s veľkým oranžovým zobákom bol stávkou na istotu. Výborná cena a priamy let spolu vytvorili neodolateľnú ponuku, ktorej nemalo zmysel vzdorovať. Úspešné zvládnutie prvého kroku aj tak odľahčilo naše bankové účty o pár stoviek eur. Ďalšie náklady si vyžiadalo získanie turistických víz na pôde veľvyslanectva Kubánskej republiky v Bratislave. Byrokratickú procedúru sa nám podarilo absolvovať s vyznamenaním. Požehnanie vlády a komunistickej strany nás teraz oprávňuje celých tridsať dní nasávať socialistické hodnoty. Žiaľ, kapitalistickú konzumnú spoločnosť nemôžeme opustiť na taký dlhý čas. Prebudiť v sebe revolučného ducha musíme za necelé dva týždne. Snáď sa nám to podarí.

Tak, už len záverečná kontrola. Pracovníci letiska počas nej nenachádzajú žiadnu zámienku, kvôli ktorej by nám zakázali vstúpiť do lietadla. Spoza okna vidím jeho trup ozdobený menom praotca zakladateľa celosvetovo prvej cestovnej kancelárie. Vďaka národnostnému zloženiu pasažierov pripomína let spoločnosti Thomas Cook československú delegáciu s bratskou pomocou pre spriatelenú prosovietsku krajinu. Len dúfam, že celá Kuba nie je zamorená turistami žijúcimi po oboch brehoch rieky Moravy. Slimačím tempom prechádzam nástupný most a nasmerovaný jednou z letušiek usadám na moje miesto pri okne. O chvíľu sa ozýva hlásenie z pilotnej kabíny. Štartujeme.

Po takmer dvanásťhodinovom lete sa kolesá nášho lietadla konečne dotýkajú pristávacej dráhy menšieho z dvojice kubánskych medzinárodných letísk. Krátko na to už kokpitom Airbusu hučí potlesk väčšiny rozradostených cestujúcich. Dobre naladení vstávame z vysedených sedadiel a vstupujeme do útrob nevábne vyzerajúcej letiskovej budovy. Pohľad na kubánskych imigračných pracovníkov ma napĺňa pocitom, že táto práca pre nich rozhodne nie je splnením detského sna. Nevyhnutné formality však i napriek tomu prebiehajú celkom hladko. Snáď len pri batožinovom páse postávame o čosi dlhšie. Európske letiská z nás zrejme urobili priveľkých rozmaznancov. Napokon sa predsa len znova stretávame s našimi kuframi, ktorým cesta v podpalubí nijako dramaticky neublížila. Niekoľko minút po polnoci miestneho času vychádzame z príletovej haly a začíname našu cestu Ostrovom slobody.

Vonku postáva mračno taxikárov zjavne dobre poznajúcich časy miestnych príletov. Rýchlo medzi nimi zbadám človeka držiaceho tabuľku ozdobenú skomoleninou môjho priezviska. Objednaný odvoz nás už teda čaká, no zatiaľ ho nemáme čím zaplatiť. Tento problém mizne vo chvíli, keď nám rozospatá zamestnankyňa letiskovej zmenárne zamieňa dovezené eurozónové bankovky za kubánske konvertibilné peso, tzv. CUC. Pred začiatkom cesty si ešte radšej overujeme cenu. Vďaka on-line rezervácii a vopred uhradenej zálohe by mala byť 110,- CUC. Výlučne španielsky hovoriaci taxikár to ale spočítal inak. Z jeho verbálnych a neverbálnych prejavov usudzujeme, že za menej ako 120,- CUC ani len nestrčí kľúč do zapaľovania. S pribúdajúcim časom narastá frustrácia oboch strán, no vyprázdňujúce sa parkovisko podstatne zhoršuje našu vyjednávaciu pozíciu. Napokon nevyhnutne kapitulujeme. Rezignovane nastupujeme do žltého, pomerne moderného taxíka a vyrážame v ústrety Havane.

Približne dvojhodinová cesta vedie vyprázdnenými nočnými cestami, na ktorých sa sem-tam mihne nejaký ten štvorkolesový americký veterán. Prechádzame iba minimom miest a dedín osvetlených veľmi úsporným spôsobom. Väčšina tunajších obyvateľov už aj tak dávno spí zalezená vo svojich posteliach. Úprimne im závidíme. Celodenné cestovanie z nás totiž dôkladne vysalo väčšinu energie. Jazdu autom si preto skracujeme sériou nie príliš výdatných mikrospánkov.

Kvôli podriemkávaniu sami presne nevieme, ako ďaleko sme od cieľa. Zvýšenú intenzitu okolitého umelého osvetlenia však vnímame ako dobré znamenie. Odrazu prechádzame krátkym tunelom, ktorý nás sťahuje pod morskú hladinu. Po návrate na povrch si uvedomujeme, že slávne historické centrum Havany sa týči priamo pred nami. Taxikár nestráca čas a zoznamuje nás so spleťou tmavých uličiek. O minútku už zbližuje brzdový pedál s podlahou a my zastavujeme v hádam tej najtemnejšej z nich. Konečná. Plní nedôvery opúšťame bezpečie taxíka a vychádzame von.

Niekoľko desiatok sekúnd si iba neveriacky obzeráme vyľudnené okolie. Toto má byť ono? Chvíľu na to sa, našťastie, otvárajú jedny z blízkych dverí. Pred treťou hodinou ráno vchádzame do nášho hostela. Namiesto anglicky hovoriaceho majiteľa nás srdečne víta jeho svokor. Ako inak, tento starší pán ovláda výlučne úradnú reč svojej rodnej krajiny. Prekonávame drobné komunikačné problémy a voľným pádom našich tiel krstíme pripravené postele. Po krátkom spánku môže spoznávanie Havany konečne začať.

Teraz najčítanejšie