Denník N

Štyri problémy v diskusii s extrémizmom

Každý si môže povedať svoj názor. Ale ktorý názor je bližšie k pravde? To nás začalo trápiť, zdá sa, až pomerne nedávno.

I. Problém liberálnej demokracie

Demokratická spoločnosť by mala mať neohybné dogmatické základy, niečo pevné, na čom stavia. V rámci toho by si mala bdelo stanovovať, čo je ešte prípustné a čo nie, a tohto delenia sa držať. Pretože to, že propagovať nacizmus alebo komunizmus je trestným činom, je súčasťou akéhosi kódu, či kódexu liberálnej demokracie, a táto ortodoxia prezrádza časť jej hodnotovej orientácie. Fašizmus a totalita sú totiž kontradikciou práve tých hodnôt, v ktorých žijeme a chceme žiť. Liberálny pritom neznamená, že ktokoľvek môže čokoľvek. Liberálny znamená, že ktokoľvek môže to, čo umožňujú základné pravidlá.

II. Jadrový problém extrémizmu

Hlavným zdrojom extrémizmu je delenie ľudí na dve skupiny, na „my“ a „tí druhí“. V druhom tábore sa môže ocitnúť isté etnikum (Rómovia, Židia), isté politické prúdy (liberálna demokracia – viac výsmech z nej bránou politickej korektnosti), isté vierovyznanie (moslimské či židovské náboženstvo), dokonca i tak intímna záležitosť ako sexuálna orientácia (boj proti homosexuálom) a podobne. Tí druhí sú považovaní za menejcenných alebo škodlivých pre spoločnosť (paraziti), čo automaticky ventilovým spôsobom uvoľňuje tenziu a agresiu smerom k nim, či už vo forme výsmechu, hyperkritiky alebo skutočnej a nesublimovanej agresie.

Deagresifikácia je pre dialóg nutným procesom, vlastne ide o jeho najžiadanejší účinok, ak diskutujú dve strany s úplne opačným názorom (pričom predpoklad úplne opačného názoru je v istom zmysle pritiahnutý za vlasy – v každej téme sa totiž dá nájsť nejaký prienik). V dialógu sa ruší dichotómia na „my“ a „tí druhí“, pretože obe strany stoja tvárou v tvár proti sebe. Nehovorím však, že si dialóg žiada plné pochopenie druhej strany. To v žiadnom prípade. Z psychoanalytického hľadiska nikdy plne nepochopím ani ja sám seba, nieto ešte druhého. Žiada si to však uznať jednoznačnú autonómiu druhej bytosti a jej právo na iný názor.

III. Problém pravdy

Alternatíva nie je to isté, čo sloboda. Sloboda síce umožňuje alternatívu, ale najdôležitejšie miesto má predsa len pravda, nie názor na pravdu. A to je obrovská zodpovednosť. Tu nejde o to, dávať priestor každému, kto chce – o tom predsa demokracia ani nie je. V demokracii si každý môže povedať svoj názor, ale ktorý názor je bližšie k pravde? – to nás začalo trápiť, zdá sa, až pomerne nedávno.

IV. Problém dialógu 

Židovský filozof Martin Buber v knihe Ja a Ty (1923) hovorí, že Ja-Ty je sväté základné slovo. Skúsenosti (Erfahrung) je prístupné len akési Ono, ale Ty je prístupné len vo vzťahu (Beziehung). Tiež v knižke spomína:

Láska je slepá, kým nevidí celú bytosť. Nenávisť je vždycky slepá, pretože vidí len časť bytosti. Nenávidieť možno vždy len časť bytosti a nie bytosť celú.“ 

Buber zdôrazňuje, že Ja je individualitou, ktorá sa odlišuje od všetkého a od všetkých, ale je aj subjektom, osobou, a osobou možno by len vzťahom. Buber je presvedčený, a rovnako tak s ním aj ja, že dialóg je kľúčový nielen pre našu spoločenskú existenciu, ale aj pre naše vnútorné zrenie. 

Problém je, že dialóg kazí skupinová identita. Ak je Ty súčasťou kolektívneho Ty, povedzme, že istej názorovej, politickej alebo akejkoľvek inej platformy, tak Ty (jeho Ja) nie je plne individualitou, čo rozkladá dialóg. Pár chlapíkov v rovnakých zelených tričkách, ktorí sa uškŕňajú a vykrikujú, sú toho dobrým dôkazom. So skupinou sa nedá diskutovať. Ich sila spočíva len v tom, že sú viacerí a rovnakým oblečením budia dojem pevnosti. Z psychoanalytického hľadiska je samozrejme potreba takéhoto šíku symptómom neistoty a povrchovým znakom na upozornenie a varovanie prípadného protivníka, ktorý hovorí: „Nepribližuj sa, je nás mnoho, máme silu.“ Individuálna identita sa v tomto kolektivizme stráca. Okrem toho, sila, ktorá čerpá energiu z kolektívneho organizmu, nie je žiadnou skutočnou silou.    

Popri samozrejmosti dialógu by malo byť samozrejmosťou aj to, že sa o istých veciach jednoducho nediskutuje, a to ani v liberálnej demokracii. Napríklad nemožno polemizovať o tom, či bol alebo nebol holokaust, alebo či Slovenský štát bol alebo nebol fašistický. Tu nejde o náš názor na dané udalosti, tu ide o ideologickú snahu manipulovať nimi tak, aby sa hodili nejakej súčasnej, povedzme politickej rétorike alebo názorovému prúdu. Tieto historické udalosti možno inak čítať v detailoch, historických nuansách, ale nemožno ich negovať ako celok, pričom sa neodstanú tým, že niekto vytrvalo kričí, že sa nestali. Takáto reč nie je dialógom, ale niečím, čo by malo ostať uzamknuté zámkom zákona.

(úvodná ilustračná fotografia prevzatá zo stránky www.zabudnuteslovensko.sk)

Teraz najčítanejšie

Michal Patarák

Putujem psychickými krajinami a stále hľadám odpoveď na otázku, kým to vlastne sme. Dlhodobo sa snažím o to, aby ľudia chápali, čo sú duševné poruchy, že sú liečiteľné a že sa s nimi dá zmysluplne žiť. Na predsudky voči psychiatrii idem kladivom, k dušiam sa však približujem potichu a bosý.