Denník N

Čo ma naučilo ‘Učiace sa Slovensko’

Nepíšem a nehovorím veľa po Slovensky. Naposledy som bol na Slovensku počas Vianoc, keď som sa tesne pred nimi a po nich stretol s mnohými nadšencami, ktorí veria, že Slovenské školstvo sa dá zmeniť. K lepšiemu. Koncepčne aj konkrétne, v každej škole, škôlke, aj vzdelávacej inštitúcii. Tri diskusie, ktoré sme s Dr Ninou Hood, odborníčkou na školskú reformu z Univerzity v Oxforde (a v súčasnosti pracujúcou späť doma v Aucklande) absolvovali, nám ukázali inú tvár Slovenska.

Nepíšem a nehovorím veľa po Slovensky. Naposledy som bol na Slovensku počas Vianoc, keď som sa tesne pred nimi a po nich stretol s mnohými nadšencami, ktorí veria, že Slovenské školstvo sa dá zmeniť. K lepšiemu. Koncepčne aj konkrétne, v každej škole, škôlke, aj vzdelávacej inštitúcii.

Tri diskusie, ktoré sme s Dr Ninou Hood, odborníčkou na školskú reformu z Univerzity v Oxforde (a v súčasnosti pracujúcou späť doma v Aucklande) absolvovali, nám ukázali inú tvár Slovenska.

Než sme prišli do Bratislavy, strávili sme tradične niekoľko dní pracovne v Londýne, s akademickými priateľmi. Aklimatizovať sa a pripraviť Ninu na Slovensko. Ninu som pripravoval na rôzne scenáre: na hádajúcich sa akademikov; na argumenty založené na utópii; na zvyšovanie hlasov; na minimálnu znalosť základných textov a súčasných predstaviteľov vzdelávania a myslenia. Na vojnu ideológií ktoré by mali spolupracovať; a naopak. Na potencionálne problémy a nedorozumenia. Nikdy som sa tak veľmi nemýlil.

Diskusie prebiehali neuveriteľne odborne a emotívne zároveň; účastníci si boli koncepčne vzdialení, ale napriek tomu si rozumeli, a najmä si rozumieť chceli. Nie, neboli všetci za – skôr naopak. Ale ochota počúvať druhého a porozumieť, hľadať cestu pre deti a učiteľov, vnímať, že nie všetko pracuje pre všetkých a osobné zážitky sú dôležié, ale ťažko zovšeobecniteľné, to bolo to dôležité v tomto procese.

Nina bola prekvapená z takýchto zážitkov. Šokoval ju nielen kapor vo vani a darčeky 24.12. večer namiesto 25.12. ráno, ale aj túžba rodičov, učiteľov, akademikov a politikov v diskusiách niečo zmeniť.

Pre svoje a pre všetky deti. Vnúčatá. Nechať odkaz. Obaja sme to s Ninou cítili.

Otázky ako zlepšiť vzťahy medzi deťmi, rodičmi a učiteľmi, kvalita a étos školy, filozofia vzdelávania, inklúzia. Otázky, ktoré si kladie celé Slovensko. Aspoň tak sme to cítili, keď sme sa stretávali s nadšenými diskutujúcimi. Utópia? Možno – ale veď to sú otázky, ktoré si kladie celý svet!

Začiatkom januára sme odleteli s Ninou späť domov na Nový Zéland. Dlhé leto, nekonečné more, veľa lokálnej práce, akadémie a aktivizmu. Nina štartovala The Education Hub, ja som v Jakarte pre Indonézsku vládu pracoval na nových policies, popritom sme učili, čítali a písali. Na diskusie sme pozabudli. Život plynul ďalej a ďaleko od Slovenska.

Pred týždnom som bol pracovne v USA a dostal som email zo Slovenska s linkom na dokument Učiace sa Slovensko. Celý som ho po ceste domov na linke Houston-Auckland prečítal. A potom som niekoľko dní nad týmto dokumentom premýšľal, nad mnohými vecami ktoré priniesol, načrtol, ukázal. Začal som googliť, a našiel som od Januára mnohé diskusie. Veľa pripomienok, pochvál, ironických a hanlivých poznámok. Zmes všetkého – ako to s návrhmi nových policy býva.

Samozrejme, Nina a ja sme voči dokumentu mali viacero myšlienok a pripomienok; ale je ľahké byť múdry zvonka. Áno, môžme sa sústrediť na veci, ktoré by mohli byť inak: dokument je príliš dlhý; mohol by byť v troch verziách. Jedna plná, druhá, ktorá by nemala mať viac ako 70 strán, a posledná čo má 16 strán. Executive summary ako PR a na rýchlu a efektívnu distribúciu chýba. Spolupráca so zahraničnými expertmi, skúsenosti zo štúdií v iných krajinách, z transformácií systémov, by mohli byť silnejšie a viditeľnejšie. Niekde by sa dalo ísť hlbšie a silnejšie a viac tlačiť; inde byť zas jemnejší. Samozrejme, osobný pohľad – iní ľudia budú ten dokument čítať inak.

Ale otázka znela pre nás inak: je to ten dokument, v ktorý sme s Ninou tak verili v Decembri a v Januári? Áno, je.

Čo nám tento dokument ukázal, bol duch, konzultácia, tvrdá práca, snaha zmeniť veci, počúvať tých, ktorých hlasy boli často ignorované, pracovať skrz politické spektrum. Vznik komunity, ktorá sa počúva. Rešpektuje. Ktorá chce zmenu. To všetko bolo v tomto dokumente.

Možno by to chcelo viac road show, viac mediálnej podpory. Možno viac nás, zo zahraničia, sa malo ozvať. Možno sme mali viac písať. Možno …

Možno. Ale čo viem, je, že tento dokument je začiatok cesty. Cesty, ktorá je konzultáciou, na ktorú sú pozvaní všetci, na ktorej máme šancu zmeniť veci pre naše deti, alebo možno skôr pre deti našich detí.

Toto je začiatok a všetci sme mali šancu prispieť. Je to odkaz – legacy. A za to som vďačný, lebo to dáva všetkým nádej, že vzdelávanie na Slovensku môže byť iné. Ďakujem všetkým tým, ktorí dokument písali, aj tým, ktorí ho pripomienkujú, či mu fandia, alebo ho kritizujú. Všetci, ktorí nemlčia, v ňom dávajú Slovensku nádej na širokú spoluprácu, konzultáciu, navigáciu vzdelávaním. Nanešťastie alebo našťastie, rýchle riešenia neexistujú. Konzultácia je pomalá, úžasná a nebezpečná, otvára všetky hlasy, aj tie, ktoré možno nechceme počuť. Ako mi dnes povedala Nina: ‘Prosím napíš im, nech sa nevzdávajú’.

Teraz najčítanejšie

Marek Tesar

Marek is an Associate Dean International (Strategic Engagement) and a senior lecturer in childhood studies and early childhood education at the University of Auckland, New Zealand, with a focus on the philosophy and sociology of childhood, and the history of education/childhood. His research is concerned with the construction of childhoods, notions of place/space of childhoods, and newly qualified teachers. Marek is a registered teacher in New Zealand and since the 1990s has taught around the world in diverse settings. Marek's research and scholarship is underpinned by notions of a fair and democratic society, in which creative thinking and disciplines shape professional practice, and where the child's voice and participation, particularly in early childhood, are taken seriously.