Denník N

Osudy dobrého vojaka Činčuráka

Jeseň. Dážď. Blato. Choroby. Sex. Marazmus. A vši.

Názov dnešného blogu som nezvolil náhodou. Samuela Činčuráka som naposledy zanechal na srbskom fronte vo chvíli, keď sa stal dôstojníckym sluhom. Už tento fakt v čitateľovi jeho zápiskov vyvolá asociáciu s literárnym hrdinom Jaroslava Haška. Umocňuje to i skutočnosť, že podobne ako Švejk, aj Činčurák svojim chovaním a postojom „vytŕčal z radu“, aj keď, samozrejme, každý inak a z iného dôvodu.

Hneď na začiatku som písal, že Činčurák bol veľmi dobrým pozorovateľom. Okrem vlastných zážitkov zaznamenal vo svojich zážitkoch i mnoho počutého. Prvá jeseň na fronte (1914) priniesla rakúsko-uhorskej armáde množstvo komplikácií. Počasie sa zhoršilo, vojakov aj furmanov trápili choroby: „V lete sa dalo vonku spávať pod holým nebom, no keď prišla jeseň, nastali dažde, pršalo celé dni a noci, kone na daždi a v blate stáli, na furmanov sa žiaden ohľad nebral, že i tí pod vozami spávali a že jeden za druhým šli do nemocnice, veď na to miesto boli druhí.“

Choroba neobišla ani dôstojníckych sluhov, jeden umrel na týfus, Činčurák trpel dyzentériou: „Červienka zase začala zúriť medzi vojakmi, ani mňa neobišla. Ja spoliehal na Boha a sám si pomáhal bez lekárov, užíval som ..itvany (nečitateľné slovo), čo mi veľmi osožilo, no druhí, chcejúc to zahnať rumom, v tom sa veľmi sklamali, bo keď sa napili, ľahli si len tak pod voz alebo ku vozu a chladná noc, studený vietor od vody, tak prechladli, z toho museli do nemocnice a viacerí to zaplatili životom. Z nášho zugu bolo ich viacej odišlo do nemocnice a o pár dní zomrelo ich päť. Čím ďalej opilstvo sa rozmáhalo medzi kočišmi. Peňazí mali dosť, veď každých desať dní dostávali 30 korún a predsa mnohým nepostačilo.“

Medzi vojakmi sa údajne hovorilo aj o cholere, ale Činčurák píše, že to bola skôr korhela a, keďže málokedy opomenul skritizovať tých, ktorí pili alkohol, hneď ukazuje negatívny príklad: „Jedno ráno bolo viacej kočišov opilých, jeden z nich, že si kone neopucoval, dostal za trest, že ho zviazali o zadok voza, a tak za vozom musel utekať až po Bijeljinu, čo je 18 kilometrov. Po ceste sa vzpieral a volal: ‚Ja koč zastavím!‘ No ale nezastavil, bo dva kone boli silnejšie ako on. V našom zugu bolo ešte dobre, bo bol poručík dobrý, tak kočijášov ani tak netrestal, kdežto v druhých skoro každý deň celú sadu povesili na vŕby po dve hodiny a najviacej za opilstvo.“

A ešte niekoľko pozorovaní, ktoré si Činčurák zaznamenal, dokumentujúc tak (ne)poriadok a pomery v rakúsko-uhorskej armáde: „Pokiaľ sme boli v Subotišti, bolo mi divné a nápadné opevňovanie prístavu. Pracovalo tam pár tisíc sedliakov, no čo jeden deň urobili, to na druhý kazili a inak robili, musel som povedať, že je to hlúposť. Radšej mali nahať doma tých ľudí pracovať, prať, siať, aby mali čo jesť, lež tu ich chovali zo štátneho, platili im denne 3 koruny, to ohromný výdavok robilo pre štát a to žiadna obrana nebola, bo keď by už sem Srbi boli prišli, všetky tie fígle by nestáli nič. … Viackrát som sa díval na tú pracovnú silu, no to sa pracovalo tak mizerne, bez chuti, že to bolo až odporné. Raz doviezli na lodi kamenie, čo sa malo rozbíjať a cesta ním posýpať, robotníci si posadali jeden vedľa druhého od lodi až na breh Sávy a podávali jeden druhému. Bolo to niečo smiešneho, a keď si človek predstavil tú hlúposť, tak niečo odporného.“

Takto opísal príbeh, ako dopadli ženy, ktoré sa snažili vyreklamovať svoje kone pre prácu na hospodárstve: „Keď sme prišli ku nášmu mlynu, tu nás čakalo dakoľko žien, prišli za svojimi mužmi, jednej ešte dosť mladej žene muž pred dvomi dňami odišiel do nemocnice, voz i kone zostali pri nás. Ona si pýtala, aby jej voz i kone dali domov, feldvébli jej sľúbili, len ak bude s nimi spať. Žena pristala, oni dva ako psi celú noc ju požívali a na druhý deň nechceli s ňou ani hovoriť, šla domov bez voza.“

Na poslednom príklade zase ukazuje, aký vzťah mali dôstojníci k svojim vojakom a zverenému majetku: „Ráno, keď sme povstávali, šli sme ďalej. Muselo sa poľnou cestou, bo na hradskú Srbáci dohodili šrapnelmi. Keď sme prišli, kde robotnícke oddelenie cestu robilo, musel som sa tej hlúposti zasmiať. Vedľa cesty kopali garád a zem hádzali na cestu do blata, to sa zmiešalo, tak koňom po bruchá, chúdiatka pár krokov spravili a museli stáť. Biedne sme sa preborili cez tie vrchy a uberali sme sa do Bjeloševaca. … Naspäť sme sa vrátili inou cestou, že je vraj kratšia, lenže sa tu naplnilo porekadlo ‚po chodníku bližšie a cestou skôr prídeš‘. Cesta viedla lesom, na cestu bolo nahádzané drevo a haluzie, blato až osi hrnuli (zapadali až po osi kolies), to naozaj bola skaza, bo koňom v tých haluzách podkovy poodpadúvali. Dôstojníci hnali sa na koňoch neobzerajúc sa, či ostatní idú alebo nie.
S pár vozmi prišli sme večerom naspäť k Hanu. Náš manipulant pripravil dobrú večeru, upiekli prasa na ražni, keď sa najedli a napili, pustili sa karty hrať, nič sa netrápiac, že vozy v blate zastali. Podchvíľou zavolal na mňa poručík: ‚Činčurák, prišli vozy?‘ Na moju odpoveď ‚Nie‘ hrali v karty ďalej. Už pozde v noci brali sme sa k odpočinku, no a vozy ešte všetky tu neboli, tí až k ránu prichodili. Kone a furmani až po uši zamazaní, pár vozov prišlo rozbitých.“

Všetky ukážky sú z knihy Vojna. Malé poznámky z môjho života na bojišti v rokoch 1914 – 1918, ktorá obsahuje kompletný prepis zápiskov Samuela Činčuráka z prvej svetovej vojny. Editorsky sa nej okrem mňa podieľali vojenský historik Pavel Mičianik a Július Lomenčík. Bližšie informácie o knihe, ktorá vyšla vďaka Fondu na podporu umenia, nájdete napríklad na tomto odkaze. Pred nedávnom sa nám podarilo v limitovanom náklade 105 kusov vydať aj faksimile (vernú kópiu) zápiskov určenú pre zberateľov a fajnšmekrov. Bližšie informácie a ukážky tu alebo tu.

Dnes sa s Činčurákom rozlúčim vo chvíli, keď zistil, že má spoločnosť: „Ešte toho dňa obadal som, že ma čosi kuše. Keď som pozrel do opasku, našiel som biele malé, ale krotké zvieratá, celý som sa zhrozil na tým, bo som sa toho veľmo bál. (vši) Dosiaľ som ich nebol mal, bárs ostatní spoluvojaci boli ich plní. Hneď som sa prezliekol a dal sa do čistenia, čo sa mi aj podarilo odstrániť.“

Samuel Činčurák v roku 1912; obálka knihy s jeho zápiskami
Pohľad do faksimile

Teraz najčítanejšie

Mišo Šesták

Hoci som sa tam nenarodil a nikdy trvale nežil, k srdcu mi prirástlo Hradište a celý horný Novohrad. S partiou okolo hradištského obecného časopisu sa snažíme mapovať jeho históriu (hlavne obdobie rokov 1880 - 1989). Na čo nám sily stačia, to sa snažíme i publikovať...