Ako nejsť do Ruska a dostať sa na KGB výsluch

Už pred rokom som jedného krásneho dňa dostala nápad, že chcem natočiť film v Rusku, v Moskve. Že chcem spraviť rodinný film o 110 ročnom klavíri môjho starého otca, ktorý mi kedysi sľúbil do daru. Odhodlala som sa prísť si po darček a rovno to aj natočiť ako svoj ročníkovy film – na to som potrebovala slovenský štáb zložený z mojich spolužiakov z VŠMU a jednu slovenskú dodávku, ktorá zapadla do bahna na prvom poľskom odpočívadle. Tak sa aj pozbierala naša cestovna parta. Okrem toho, v druhom, slušnejšom aute s ruskými značkami, cestoval môj otec a bratranec, obaja Rusi, ktorých som potrebovala do filmu a ktorí, ako ostrieľaní cestní piráti, často do Ruska autom chodia.

Cesta začínala dobre, ba až príliš dobre. Okrem vyššie spomínaného, v poľských bažinách zapadnutého auta, sa nestalo absolútne nič. Užívali sme si cestu, točili si zábery, ktoré sme  potrebovali, jednoducho, idylka. Potom prišli bielorusko-poľské hranice a vtedy začalo trocha srandy. Rusi s ruským pasom (ja, otec, bratranec) išli ruským autom, slovenský štáb dodávkou, ktorú nehorázne dlho a premyslene skúmali s pokrikmi „Cotototo?“, zisťujúc, či auto náhodou nie je kradnuté. Počas toho, ako môj štáb overovali, či nie sú pašeráci a zlodeji, ku nám do slušného ruského auta nasadol akýsi colník s tým, že nás veľmi rýchlo vypustia z colnice, pokiaľ ho zoberieme do prvého hraničného mesta. Štáb sme museli nechať na hraniciach, kde sa s nimi Bielorusi snažili dohodnúť neuveriteľne lámanou angličtinou typu „Go with him and do what he done“ a s pánom colníkom sme sa odviezli do mesta, počas čoho sme si celkom príjemne pokecali a ešte aj dostali odporúčanie, kde v meste treba nakupovať potraviny a ako dobre zaparkovať vedľa miestnych turistických pamiatok.

Tento hraničný zážitok však bol to najpríjemnejšie, čo nás po ceste tam čakalo. Netušili sme, čo prežijeme následujúci deň a že budeme na Poliakov a Bielorusov spomínať s láskou a úsmevom na tvári ako na tých najmilších ľudí, akých sme kedy videli.

Trocha histórie: Rusko a Bielorusko medzi sebou nemajú medzinárodne hraničné prechody s colnicou a podobnými vymoženosťami. Neexistujú, upevňované veľkým kamarátstvom oboch krajín a hranice sú skôr len také „akože“. Teda, boli, do minulého roku, ako sme zistili po ceste z Bieloruska do Ruska.

Prišli sme na hraničný prechod vedľa ruského mesta Smolensk. Hraničný prechod je ešte veľmi pompézny názov na obyčajný kovový prístrešok, ale zdanie a vizuál často klame. Dostali sme sa do obrovskej rady plnej poľských a bieloruských kamionistov – na hraniciach prebiehala pasová kontrola, čo sa predtým nestávalo. Keďže dovtedy sme žiadne problémy nemali (ani my, ani Európania, ktorí cez tento hraničný prechod chodili spolu s nami), pokojne sme sa dočkali, kým sme prišli na rad a podali ruskému chlapíkovi jeden ruský a päť slovenských pasov. Otec a bratranec v ruskom aute prefrčali úplne bez problémov a čakali na našu dodávku už za hranicami.

Rus sa zamračil, ešte raz obzrel naše pasy a ľadovým hlasom oznámil, že ja prejsť môžem, ale všetci ostatní sa musia otočiť a ísť na iný hraničný prechod. Že oni tu zrazu Európanov nepúšťajú, že také sú zákony a ani nemajú pečiatku, ktorú by im do pasu dali. Že takáto je odpoveď na sankcie, ktoré prišli a budú Európe odpovedať čistou buzeráciou, že máme páliť preč na iné hranice kým nám úplne nezakázali vstup. Žiadne info o tomto prechode sa samozrejme nájsť nedá a ani na vízovom centre, kde sme do víz napísali, že tranzitne cestujeme do Ruska cez Bielorusko nám nikto nič nepovedal. Proste, prechod existuje, prejsť sa nedá a vraj tento zákon funguje už od 90tých rokov, len kvôli ruskej dobrej vôli ho neuplatňovali predtým. So slzami v očiach modlikám, aby nás Rus pustil, že určite majú pečiatku a ďalšie hranice sú 400 km odtiaľ, neskôr sa k môjmu modlikaniu pripája môj otec, ktorý začne po chlapíkovi kričať, čo chlapík pochopí lepšie ako príjemnú konverzáciu a idú spolu do kancelárie hľadať pečiatku, ale všetko je márne a oni vlastne vôbec nemajú možnosť nás pustiť. Otočte sa, choďte. Na hraničný prechod, ktorý je 400 km vzdialený a nachádza sa na hranici troch štátov – Ruska, Bieloruska a Ukrajiny.

Okej, ideme.

Po ceste na ďalšie hranice (áno, 400 km vzdialené a absolútnej riti sveta bez dialnice a normálnych ciest) nás zastavuje policajné auto. Dostávame pokutu za to, že sme nevedeli, že európske autá majú platiť za bieloruskú „diaľnicu“ – dlhú rovnú štvorprúdovú cestu s prechodmi pre chodcov. 100 eur, vyjednávanie nepomáha, strácame čas a energiu a vraj môžeme dostať ďalšiu pokutu, keď nám nabehne ďalší čas bez toho zázračného prístroja, ktorý si máš kúpiť, podpísať naň 16 (!!!) papierov, aby si ho vôbec dostal a potom ho nemáš kde odovzdať, ak zídeš z tej spomínanej cesty. Ale tak, pre radosť všetkých rusofilov uznám že sme urobili hlúposť a hlúpo si sami a vopred nepozreli info o krásnom systéme BelToll.

Prichádzame na ďalšie ruské hranice, kam nás nechtiac, namiesto tých trojhraníc zaviedlo GPS, znovu podobná kovová konštrukcia ako vedľa Smolenska, znovu rovnaký Rus, ktorý kontroluje doklady. Tentokrát nám znovu zobral pasy, vyzval mňa aby som vystúpila z auta a začal mi vysvetľovať, že ani tu prechádzať nemôžeme, že sa máme otočiť a on zatiaľ bude kontrolovať doklady. A s našími dokladmi doslova zmizol. My sa znovu otáčame, stojíme a čakáme. 5, 10 minút, ten chlapík zatiaľ vychádza z kancelárie a znovu sa stavia pod kovovú konštrukciu, jednoducho nás bez dokladov dusí nekonečným čakaním. Zo slušného auta vychádza môj otec, ide za chlapíkom, drzo mu vchádza do kancelárie, kričí, „Kde sú, k*rva slovenské pasy?“, berie si ich a bez ohľadu na týpkové protesty s dokladmi odchádza. Že ak nás majú otočiť, nech to robia hneď, nebudeme tu čakať. Chlapík chvíľu za otcom beží, potom to nechá tak a my rýchlo štartujeme a z druhých hraníc doslova utekáme.

O 60 km sa staviame do nekonečnej rady plnej kamiónov a ukrajinských áut. A vtedy začína tá najhoršia časť príbehu s porušovaním základných ľudských práv a hodnôt, buzeráciou a absolútne nevhodným správaním Rusov. Bielorusi nás z krajiny vypustili úplne v poriadku, síce prehľadali vrecká, ale nechali nás ísť. Na ruské hranice sme prišli o 12 v noci, stratili sme 6 hodín cestou na ne a v tej rade, sprevádzaní colníkmi so samopalmi, asi polovicu svojho života. Keď nás konečne pustili na samotné hranice, začalo peklo.

Spolu s našim slovenským autom sa na hranice dostali dva ukrajinské autobusy a pár ukrajinských áut. Okrem toho tu bol otec a bratranec v slušnom aute, ja a moja filmárska skupina v tom druhom, dodávke. Čakali sme na pasovú kontrolu keď za mnou došiel z ruského auta otec s nejakým chlapíkom v civile, pri ktorom mi vôbec nedochádzalo, kto by to mohol byť. Chlapík mi oznámil, že mám ísť s ním a dať mu svoje doklady. Dala som mu doklady, zobral ma do kancelárie, kde ma usadil na stoličku a zamkol za mnou dvere. Na kľúč. A hneď na to sa začal vypytovať, čo ideme do Ruska točiť, prečo, aký je scenár, prečo vlastne študujem v Európe, čo študujem, ako to študujem, či to mám ako zadanie a podobne. Až po tom, ako som sa odtiaľ dostala, zistila som, že som bola na výsluchu a chlapík bol z bývalého KGB, len teraz sa v Rusku trocha inak volá. Otca spovedal kvôli tomu, že mal v pase americké víza a pýtal sa ho, prečo bol v Amerike a či vlastne náhodou nie je americkým špiónom (ktorý vezie ďalších 6 amerických špiónov s kamerami v rozheganej dodávke). Ja som dúfala, že tento výsluch nám nejako pomôže rýchlejšie prejsť hranice, ale to sa nestalo. Došiel colník, dal mi tri papiere – dve deklarácie v RUSKOM jazyku (pre európske auto, takže ak niekto nevie po rusky na tie hranice ani ísť nemôže) a jeden papier s poetickým názvom „vysvetlenie“, ktorý obsahoval otázky typu kto je vlastníkom auta, v akom je vodič a vlastník vzťahu, kde, v akom meste a o koľkej bolo auto prebraté a kde bude auto v Rusku odparkované. Okrem toho nás poslal kopírovať techničák, pas vodiča a splnomocnenie na šoférovanie vozidla do nejakej kancelárie, kde si od nás teta vypýtala 60 rubľov, ktoré sme nemali. Ale ani ona nemala nikde cenník, takže nas nechala tak. Keď však colník zistil, že splnomocnenie je po anglicky, nepekne sa na mňa pozrel a povedal, že ho musím doslovne preložiť, lebo on nevie latinku ani čítať a po anglicky nerozumie ani slovo. Oči, bez ohľadu na skorú rannú hodinu mi narástli do veľkosti menšieho taniera a stala som sa certifikovaným colným prekladateľom z anglického jazyka na medzinárodnom hraničnom prechode.

Ale ku nám sa aspoň správali ako – tak milo. Vedľa nás stáli ukrajinské autobusy, z ktorých ľudí vyháňali do veľkej čakárne a deportovali v prípade, ak po piatich hodinách čakania na pasovú kontrolu, išli na záchod. Kvôli mamičke s dieťatom, ktoré sa šlo pocikať, deportovali celý ukrajinský autobus. A rozprávali sa s tými ľudmi ako s dobytkom. Nemiestne tykanie, vyhrážky, zákaz chodiť na záchod a písanie deklarácii na všetko vrátane detských kočíkov a osobných vecí. Bolo mi tých ľudí ľuto a colníci sa na nich smiali, brali to celé ako nehorázne vtipnú zábavku a spestrenie služby.

Pri okienku s colníkom, ktorý konecne porozumel splnomocneniu, bolo znovu veselo. Zrazu v slovenskom pase nevedel nájsť trvalé bydlisko. Odpovedala som mu, že to sa v pase nenachádza, také info nájde v občianskom. Tak sme museli kopírovať občianský. Našťastie s tetou v kopírke sme uzavreli nepísanu dohodu, že nám okopíruje aj tento papier bez rubľov. Keď dostal všetky svoje potrebné doklady, pustil nás na colnú kontrolu, počas ktorej si ma colníci zavolali k sebe a odkázali mi, nech poviem svojmu štábu, aby vyložili všetko z auta. Počas toho, ako moji kamaráti vykladali plne naloženú dodávku, tí dvaja ma provokovali otázkami, načo mi je tá hlúpa Európa, kde je Putin zlý a načo sú mi títo podradní ľudia, ktorí práve vykladajú plne naloženú dodávku a prečo sa s nimi vlastne kamarátim a načo mne, ako Ruskej, sú, že či v Rusku nie sú dobré školy. Myslím, že zvyšok príbehu o tom, ako sa do auta ani do tašiek ani nepozreli a hneď po vyložení donútili piatich Slovákov znovu nakladať veci do auta, nechám bez komentára. Len poviem, že ja ako organizátor tohto tripu som sa cítila absolútne mízerne a za krajinu, ktorej občiankou stále som, som sa neuveriteľne hanbila.

Keď sme sa po šiestich hodinách na hranici a šiestich hodinách cesty na hranice sa z hraníc dostali, cítili sme sa ako najšťastnejší ľudia na svete. Už svietilo ranné slnko, spievali vtáčiky a my sme po gigantických jamách vyrazili do našej finálnej destinácie, kde sme mali vyzdvihnúť 110 ročný klavír a nejakým zázrakom absolvovať cestu naspäť.

Pokračovanie o tom, ako sme ilegálne prepašovali Slovákov do Bieloruska a klavír do Európy, nabudúce…