Slovenská závislosť na Rusku

Slovensko, ktoré dováža 90% svojich primárnych energetických zdrojov, je jednou z krajín najviac závislých na externých dodávateľoch v rámci Európskej Únie. Najmä pokiaľ ide o import zemného plynu a ropy, ktorých drvivá väčšina (dokonca by sa mohlo povedať, že v podstate všetko) pochádza z Ruskej federácie. A teda je to oblasť energetiky, ktorá primárne definuje obchodné vzťahy medzi Ruskom a Slovenskom. Táto slovenská “plynová závislosť” sa v plnom rozsahu negatívne prejavila v januári 2009, kedy bol tranzit ruského plynu zastavený kvôli rusko-ukrajinským nezhodám ohľadom jeho ceny. V dôsledku toho Slovensko, ako recipient, no najmä ako druhá najväčšia tranzitná krajina ruského plynu do západnej Európy, utrpelo značné ekonomické škody, približne 1 miliardu EUR a 1-1.5% pokles HDP. Táto skúsenosť prinútila slovenskú vládu zabezpečiť diverzifikáciu zdrojov zemného plynu, a tým zvýšiť energetickú bezpečnosť krajiny.

Plyn ako efektívna zbraň?

Po plynovej kríze v januári 2009 si Slovensko zabezpečilo alternatívne možnosti importu zemného plynu, no ruský Gazprom si stále udržal pozíciu strategického dodávateľa. Jedným a zrejme hlavným dôvodom je cena. Avšak v kritickej oblasti, akou je energetika, je otázne, či by cena mala byť hlavným rozhodujúcim faktorom. Najmä po tom, čo sa v rokoch 2014 a 2015 Rusko opäť preukázalo ako nespoľahlivý obchodný partner.

V septembri 2014 Slovensko spustilo reverzný tok na Ukrajinu, ktorý tvoril 70% celkovej dodávky z Európy. Tento krok bol vnímaný viac ako nežiaduci z pohľadu Gazpromu a Kremľa. Rusko dlho neváhalo a ako odpoveď zredukovalo tok plynu na Slovensko, pričom sa vyhovorilo na potrebu doplniť zásobníky, čo trvalo až do marca 2015. Tento krok však nemal nijaké negatívne dopady na slovenskú energetickú bezpečnosť či ekonomiku. Podľa údajov Ministerstva hospodárstva SR je reverz plynu na Ukrajinu takpovediac “win-win” situáciou – na jednej strane pomôžeme nášmu východnému susedovi a na strane druhej je to ekonomicky výhodné. Táto skúsenosť však bola ďalšou cennou lekciou dokazujúcou, že Slovensko by sa malo aspoň čiastočne preorientovať na inych dodavatelov zemneho plynu. Ak by aj bola oficialna ruska verzia pravdiva, je potrebne najst niekoho, kto zabezpečí stabilnú dodávku plynu a nemá problémy s jeho ťažbou. Ak to však pravda nebola, je alarmujúce, že Kremeľ používa Gazprom ako zbraň pre svoje nevyspytateľné politické hry. Keďže Slovensko je tak závislé na externých dodávateľoch, tak je prinajmenšom nerozumné a nepredvídavé takto hazardovať s našou energetickou bezpečnosťou.

Súčasný kontrakt s Gazpromom je síce platný až do roku 2028, no je nesmierne dôležité, aby vláda pracovala na ďalšej diverzifikácii zdrojov zemného plynu a hľadaní alternatívnych ciest tranzitu plynu, ktoré by zabezpečili udržanie strategickej pozície Slovenska. Najmä po tom, čo Rusko vycúvalo z projektu South Stream, lobuje za Nord Stream 2, plánuje stavbu Turkish Stream a transport plynu cez Ukrajinu končí od 2020.

Aké sú naše možnosti?

Jedným z krokov zabezpečujúcich pozíciu Slovenska ako tranzitnej krajiny bolo spustenie reverzného toku na Ukrajinu. Aj keď tento projekt bol a stále je úspešný, ďalšie alternatívy sú bezpochyby potrebné. Projekt Eastring môže byť jednou z ďalších možností. Toto potrubie by prepojilo západnú Európu s Rumunskom a Bulharskom prostredníctvom Slovenska a Maďarska a napojilo sa aj na Turkish Stream. Za predpokladu, že Eastring a Turkish Stream sa stanú realitou, zlepší sa energetická bezpečnosť stredoeurópskeho regiónu, ako aj juhovýchodnej Európy. Alternatíva, ktorej sa zrejme bojíme najviac, je projekt Nord Stream 2. Vláda sa obáva, že ak by sa premietol do reality, tak pripraví Slovensko o milióny Eur. Avšak aj v tomto prípade by sme nemuseli byť “vynechaní z hry”. Jednou z možností by bolo zabezpečit transfer plynu z Česka do Rakúska. Respektíve v prípade, že Eastring bude postavený, bol by možný aj transfer do juhovýchodnej Európy.

Vypracovala: Simona Blašková, z odboru Politics and International Relations, University of Cambridge