Rozčarovanie, hrozby a bizár v meste Bratislava

Povzdych

Začnime rôznymi momentami, kedy si povzdychnete a na chvíľu si predstavíte život vo vyspelej európskej metropole. Tá si svojich občanov váži, veď jej platia dane a poskytuje jej servis –  napríklad vo forme vkusného, príjemného prostredia a z času na čas i nejaký ten zážitok. Bratislava však šla úplne inou cestou a zážitky vám napríklad sprostredkuje bilbordami najrôznejších veľkostí, tvarov či výšok, kde sú umiestnené. Umiestnenie trojbilbordu na Botanickú síce rozvírilo na dva dni hladinu medzi Bratislavčanmi. Je to však len taká kvapka v mori.

V Bratislave zažívame taký zvláštny paradox. Čím je miesto viac využívané, pohybuje sa po ňom viac ľudí a o to viac párov očí ho vidí, tak o to viac je dané miesto v dezolátnom stave. Cestujúca verejnosť určite pozná skvosty bratislavského mešťanstva ako Račianske mýto, Predstaničné námestie (dnes už Námestie F. Liszta) a najmä Trnavské mýto. Či máme tieto miesta radi, alebo nie, tak ich navštevovať musíme kvôli spojom, alebo kvôli našej ceste do práce autom. Ako dobrovoľníci zvládneme len to čo je v našich možnostiach, kým Magistrát prenajme lukratívny podchod majiteľovi vedľajšieho obchodného centra a tým je problém akoby vyriešený.

V Zelenej hliadke platí matematika, kedy na každú hodinu strávenú v teréne pripadne 10 minút investigatívy medzi príčinami jednoducho riešiteľných problémov a 5 minút na písanie týchto blogov. Pred poslednými komunálnymi voľbami sme sa rozhodli vytvoriť vlastný predvolebný program Hliadky. Ostatné programy sme nepovažovali za dostatočné a preto sme spísali čo je potrebné pre zlepšenie situácie v oblasti odpadov, vonkajšej reklamy, odstraňovania bariér v uliciach a parkovania na chodníkoch. Dokonca sme sa aj pokúsili finančne vyjadriť dopady jednotlivých opatrení. V témach sme sa za posledné tri roky výrazne neposunuli a tak zostáva drvivá väčšina opatrení nesplnená aj po našej výzve ponúknuť pomocnú ruku.

Rozčarovanie

V roku 2015 sme začali naplno s aktivitou menom “SpotFix”. Inšpirovaní indickou skupinou The Ugly Indian sme sa rozhliadli po bratislavských uliciach a našli množstvo ľahko riešiteľných problémov. Jednou z najväčších výziev bolo odstraňovanie asfaltových krtincov na cyklolávke Prístavného mosta. Ako sme spomínali vyššie, tak frekvencia využívania určitého miesta je priamo úmerná  zhoršujúcemu sa stavu daného priestoru. Cyklolávka tak bola pomaly desaťročia pokrytá stovkami rôznych asfaltových “krtincov”, ktoré znepríjemňovali život každému cyklistovi a tak bolo zvykom jazdiť po cca 3 metre širokej lávke na strane bližšie k okraju mosta, kde bolo krtincov menej. My sme ich dočasne upravili kladivami a kvalita bicyklovania sa čiastočne zvýšila. Od nášho SpotFixu čoskoro ubehnú dva roky a nikto z kompetentných sa stavu lávky nevenoval. Ani pred našou akciou, ani po nej.

Pozitívne možno vnímať fakt, že vďaka eurofondom má Bratislava nové električky či autobusy,  (ZSSK dokonca zakúpilo aj príjemné dvojposchodové osobné vlaky ako prímestské spoje) akosi som však nezachytil odhodlanie kompetentných spraviť niečo aj s kultúrou čakania na svoj spoj. Bratislavské zastávky MHD sú často v dezolátnom stave a ľudia tak radšej postávajú mimo polepených, počmáraných prístreškov utočiacich najmä na naše čuchové zmysly. My sme sa rozhodli ukázať ako sa dá starať o druhú najväčšiu železničnú stanicu v Bratislave. Na ŽST Vinohrady sme postupne zlikvidovali plagáty, čmáranice rôznych veľkosti a pravidelne tieto “umelecké výtvory” aj odstraňujeme. Už sú to však viac ako dva roky, odkedy sa kompetentní železničiari dozvedeli o našej pravidelnej starostlivosti. Nuž a nechajú nás sa o stanicu starať aj naďalej. Nám stačí stanicu navštíviť cca. štyrikrát do roka, aby sme zlikvidovali menšie a občas i väčšie grafiti. Firma obstaraná na údržbu stanice by podľa nás mohla robiť to isté pri mesačných nákladoch v rovine niekoľkých EUR mesačne navyše.

Vonkajšia reklama je z času na čas témou aj v Bratislave. My sme investovali obrovské množstvo času do kauzy reklamných trojnožiek. Boli potrebné komunálne voľby, dva roky a jeden týždeň, aby došlo k prvému významnému prelomu v kauze. Stovky trojnožiek vtedy opustili naše ulice po dramatickej tlačovke pána primátora. Potom bolo akosi ticho a dnes pribúdajú podnety znovu sa objavujúcich trojnožiek. Tie akoby plazivo opäť obsadzujú naše ulice a dopĺňajú tie, ktoré z neznámeho dôvodu neboli vôbec odstránené.

Ohrozenie života a zdravia

Sú veci, ktoré vás sklamú či si nad nimi povzdychnete, potom však ide o vašu bezpečnosť, zdravie a možno aj život. Spoločným menovateľom je nesprávne rozvrhnutý verejných priestor, ktorý v Bratislave praje hlavne autám. Motoristi samozrejme nebudú s týmto tvrdením spokojní, pretože “stále je málo parkovacích miest, zápchy v špičkách sú neakceptovateľné a mestskú políciu treba zrušiť, lebo len šikanuje”. Čo si však má povedať bratislavský chodec, ktorý len cestou na zastávku MHD absolvuje aj 10 schodov dole a potom zas hore, pričom obrubníky máme na väčšine priechodov pre chodcov. Možno to pomáha zlepšovať kondíciu obyvateľov, ale nás kočíkujúcich to rozhodne neteší a ľuďom s rôznymi postihnutiami to môže aj znemožniť pohyb po ich vlastnej ulici.

Žiaľ o život ide často tým cca dvom tisíckam pravidelných cyklistov, ktorí sa tak ako ja prebíjajú premávkou a bojujú aspoň o ten meter bezpečnej šírky na ceste. Pravidelne stretávame autá z vedľajších ciest vysúvajúce kapoty do vášho jazdného koridoru, užiť si môžeme aj vytláčanie do trávnikov či také to “sprosté” nedanie prednosti zo strany oproti idúceho auta. Dlhšie netreba komentovať ani ľudí otvárajúcich dvere na zaparkovaných autách bez toho, aby sa pozreli či nezostrelia cyklistu. Rovnako dodávky či autá stojace na cyklotrasách sú tu už taký bežný folklór. Neviem ako sme sa dopracovali k mestu, kde sú ti najslabší (chodci, cyklisti) šikanovaní a ohrozovaní tými silnejšími (autami).

Od kedy máme syna a začali sme s ním kočíkovať sa dramaticky zvýšila naša rodinná citlivosť na rôzne prekážky či obmedzenia. Chôdza po ulici sa tak zrazu premenila zo všedných situácií na absurdné galeje. Priechod končiaci o kmeň stromu, nadchádzanie si trasy o desiatky metrov pre nezmyselné priechody, zážitky okolo rozkopávok, chýbajúce priechody či len tak zabratý celý chodník kvôli zatepľovaniu bytovky – to všetko sú veci, ktoré zažijete pri jednej prechádzke sídliskom Tehelné pole.

Bonusový bizár

Na záver už len to čo v nás vyvolá skôr úsmev či pobavenie. Bolo to ešte v roku 2012, keď som napísal blog s názvom “Dobrovoľníctvo ako forma protestu.” Cieľom bolo ukázať, že Zelená hliadka nie je spolkom jednotlivcov s prebytkom voľného času či s akýmsi fetišom na čierne skládky. Jednoducho, ak sa nájdu ľudia čo vo svojom voľnom čase riešia problémy v tomto meste, tak je situácia naozaj vážna. Rovnako vážna je aj dnes, kedy sa okrem skládok venujeme širokej palete problémov či nedostatkov a systémové riešenie je akosi v nedohľadne. Aj tak stále narážame na názory komunálnych politikov, ale aj verejnosti, že vlastne len supľujeme samosprávy a robíme užitočných idiotov :-)

Bratislava je raj dobrovoľníctva. Existuje pravdepodobne málo hlavných miest v Európe, kde sa pri tak minimálnych vstupných nákladoch môžete stať ľudovým hrdinom. Pracovné rukavice s rolkou vriec vás výjdu na 6 EUR, škrabka napríklad na plagáty cca. 2 EUR a ak sa na to cítite, tak približne za 40 EUR sa viete vybaviť antigraffiti výbavou na polroka dopredu. Aj preto je tak strašne lacné meniť tvár svojej vlastnej ulice a robiť z nej ostrovček pozitívnej deviácie, ako sa mi to darí na našej Riazanskej. Nájdete tu dobrovoľné lavičky, koše, zábrany proti jazde po tráve a nájdete tu minimum odpadkov, nálepiek či čmáraníc. Tieto zmeny by som však nedokázal realizovať bez pomoci ďalších statočných obyvateľov tohto mesta či našej ulice.

Všetko popísané vyššie je súčasťou koloritu Bratislavy. Väčšina z vás už zažila odvrátenú tvár našeho “Little Big City, ale z času na čas vás aj tak niečo zaskočí. To sa podarilo nedávno ŽSR, ktoré sa rozhodli riešiť problém s bariérovým priechodom cez koľajnice. Nečakajte funkčných priechod cez trať, ale plot, zábradlie a ešte aj značku zakazujúcu priechod cez trať. Neviem v akej rokovacej sále sa toto elegantné riešenie zrodilo, ale kôš i lampa verejného osvetlenia uväznená medzi spomínaným plotom a zábradlím sú dôkazom čo bolo skôr. Dnes je plot preč a zábradlie tam zostalo. Akosi však nevieme či šlo o rozhodnutie ŽSR, alebo ľudovú tvorivosť.

Čo s tým?

Snažil som sa podchytiť esenciu mojej/našej doterajšej činnosti, ktorá prešla od prostého zberu odpadkov, k investigatíve či navrhovaniu riešení. Miesta, ktorých sa dotkla naša dobrovoľnícka ruka, sa majú lepšie. Počas tých rokoch sme preukázali našu schopnosť posunúť stav ulíc či konkrétnych miest zo záporných čísel do bodu nula. Čiže bezhavaríjneho stavu. Akosi sa však nepodarilo inšpirovať aj samosprávy, aby vnímali problémy tohto mesta a neuspokojili sa len s bezmyšlienkovitým vysypávaním odpadkových košov, pravidelným kosením trávy či výpravou spojov MHD. To občas prerušia niektorým eurofondovým projektom, ktorý je povinne spojený so strihaním pások. Tie sa strihajú na nedokončených mostoch, alebo pred zrekonštruovanými dennými centrami pre dôchodcov.

Počas písania tohto akvitivisticko-dobrovoľníckeho príbehu som stretol obrovské množstvo statočných Bratislavčaniek a Bratislavčanov, ktorí sú ochotní pohnúť prstom pre svoje mesto. Odstrániť ten neporiadok na konci ulice, prinavrátiť farby hrdzavému zábradliu či skoncovať s tým deravým roky obchádzaným chodníkom.

Toto všetko je skvelé, ale žiaľ to nestačí. Pokiaľ sa nenájde aspoň jedna samospráva ochotná reagovať na podnety zvonku, ktorá bude mať rovnakú radosť v riešení malých, neviditeľných, ale o to dôležitejších problémov akú má v strihaní pások, tak ako aktívni občania budeme stáť pred vysokou drevenou palisádou. Jej základy budú postavené na argumente “nedá sa” a zložené z množstva neriešených problémov prepojených argumentom “nie sú peniaze”.

Aké by to bolo, keby sme raz takú samosprávu mali :-)
Matúš Čupka

Moje aktivity môžete sledovať tu