Denník N

Toto sa môže iba na Slovensku stať

Rozdiel slovenských a francúzskych výsledkov volieb má na svedomí, ako inak, Macronova babička

O Slovensku mám takmer opačnú mienku ako drvivá väčšina jeho rodákov. Áno, určite aj preto, že s ním nežijem a nemám jeho negatíva denne na očiach. Ale ešte viac preto, že s ním nežijem a nie je pre mňa samozrejmosťou.
Slovensko vo mne neprebúdza spomienku na čistý príjem dôchodcov, takže sa mi ľahko hovorí, keď vo mne prebúdza len čistý príjem parených buchiet, bielučkých uvrieskaných husí, čo babička džgávala pod orechom, výstrelov u kolotočárov a májov vyťatých z chotárov, keď si vás niekto zo základnej plánoval vziať. Prebúdza vo mne spomienku, že sa patrí okoštovať, keď vás niekto ponúkne, že keď nebude varená večera, z nikoho neubudne; že vám nehrozí pokuta, keď si doma vyrobíte jaternice, že v každom meste máte vzdialené sesternice.

 

Po slovenských voľbách sa (napriek tejto idyle) napísalo veľa polemík, že, zhrniem, sme katastrofálny národ a najskôr ním aj ostaneme. A prišlo veľa prirovnaní, aj z radov vysoko vzdelaných, prečo všetci môžu žiť úspešnejšie, iba my nie.
Odpusťte… No práve pre to!
Od sebakritiky sme závislí viac ako od tabaku, či Facebooku a žiadny triezvejší postoj si už nevieme ani predstaviť. Kým tí ostatní, ktorým závidíme, ale nechceli by sme nimi byť, si nič také nemôžu dovoliť. Lebo sebadôveru si musia budovať aj tak, ako keď je človek nešťastný a má sa nasilu usmievať. Každým pozdvihnutím kútikov v lícach zacíti, hoci nechtiac, akýsi veselý ofuk. Hlavná vec, že vyslal signál do mozgu. „They fake it till they make it.” Čiže predstierajú až dovtedy, kým im to vyjde.

 

Sebadevastovanie považujem za hlavný dôvod, prečo na Slovensku nie sú možné veci, ktoré inde idú trošku viac od ruky. Cítime sa byť menej hodní, a preto si za veľa vecí ani nedovolíme bojovať. Veď každý somár vie, že to sa nedá v tejto krajine!
Alebo šikovných ľudí z vlastných kruhov nepodporíme, lebo veď to sú len domáci, obyčajní sedláci.
Ak neprestaneme, všetci do radu, s preklínajúcou formulkou o úbohej Slovači, zotrváme v úbohom myslení o sebe samom, o svojej domácnosti. A nebudeme mať väčšiu nádej na zmenu ako ten, čo sa chce už od ’89.-teho naučiť zdravo žiť a každý deň si pripomenie, že tak nejedlé, to má dar iba on uvariť.

 

Teraz trochu odbočím. Veta “toto sa môže iba na Slovensku stať”, by kľudne každý rok vyhrala cenu najcitovanejšej vety roka. Ale ja pevne verím, že raz príde to ráno, keď sa zobudím a ona bude konečne pasé! Otrepaná. Vypískaná! Ale, jedným dychom musím dodať, že dôvod, prečo sa toto môže iba na Slovensku stať, stále považujem za môj srdcový.
Bez irónie, ja zbožňujem tú odovzdanú, prispôsobivú, obdivovačnú časť našej nátury, čo pramení ešte niekde v slovanskom služobníctve. Tú jemnú vlastnosť, čo dokazuje, že vedieť slúžiť môže byť za určitých okolností aj veľmi vznešená vec.
Nielenže ju na Slovákoch milujem, je to aj benefit pre môj život v zahraničí. V niektorých situáciách mám vďaka nej pocit bizarnej nezničiteľnosti, ktorú máme vo výbave a ostatní nedokážu sprocesovať, ako sme sa k nej dostali. A hoci je nám nechtiac aj prekliatím, poznajúc jej cenu sa za ňu rada zaručím.

 

V čom je teda zakopaný pes?
Len v tom, že to zbytočne prepálime.

 

Pokorne obdivovať všetko, čo nie je naše, nie je tá istá vec, ako pohŕdať všetkým, čo naše je.
Je to ako keby ste mali chuť na pistáciové makarónky so slaným karamelom a cítili sa preto povinní neznášať krémeše.
Dovoľte mi povedať, že sú to dva diametrálne odlišné dezerty, ktoré sa spolu ľahko zvezú, ale robiť to nemusia, nechcú, ani by nemali! Vážiť si cudzie, si chce vážiť aj svoje. Treba to, jasnéže, trénovať, lebo, áno, na pohŕdanie vlastným sme zásadne náchylnejší ako hociktorý pyšný národ naokolo. Ale vážne sa to dá. A o to je potom kombinácia týchto geografických vlastností funkčnejšia.
Máme do očí bijúco viac mentálnej sily a odolnosti ako iné úspešné národy (a oni to vidia!), ale vyžívanie sa vo vlastnom seba-podrývaní, nám berie všetok vietor z plachát. A ten vietor nie je ani skorumpovaný, len to už nemohol počúvať.

 

Ak mám byť konkrétna, vo Francúzsku považujú moje korene za exotické. Tiež ma to dojalo; keby som im ale oponovala: „Nebláznite prosím vás, jediná exotika u nás je, že si aj do nemocnice musíme nosiť vidličky“, určite by som im šmahom ruky dokázala popraskať tie filmové predstavy o tajomnom šarme a železnej náture z východu. Namiesto toho s nimi súhlasím. Rada si túto predstavu o svojej národnosti osvojím, a okamžite ju doložím láskou ku komornosti krajiny, k lokšom, k dokonalým slovesným neologizmom a ku všetkému, čo ani nevedeli, že nemajú.

 

Po francúzskych voľbách sa tiež napísalo veľa polemík. Napríklad pustili o novom prezidentovi dokument zo zákulisia kampane (Ainsi soit Macron), ktorý je až neslýchane romantický. Ani jeho najzarytejší oponent po jeho zhliadnutí totiž nemôže nesúhlasiť, že sa mu podaril zázrak. A podaril sa mu v prvom rade preto, že odmalička nepriestrelnou vierou veril vo svoje poslanie. Babička, s ktorou si každé poobedie chodil sŕkať kakavo a čítať poéziu, ho volala ‘vyvolený’.
Aj vás niekto tak v nejakej doméne volával? Aj vy ste už tak niekoho volali? A ako výsledok dnes ten istý chlapec, prezident Macron, na verejnosti a bez hanby hociktorému Francúzovi, ktorý tiež, nebojte sa nič, rovnako ako my nie je zvyknutý na takéto spôsoby, povie, že ho ľúbi, že nás ľúbi, že to spolu dokážeme!

 

Na záver jedno podobenstvo zo života.
Bol raz jeden ročný syn, ktorý celý rok z ďiaľky pozoroval, kam si jeho staršie sestry chodievajú mydliť ruky. Všimli si to, až keď sa ich párkrát pokúsil dobehnúť a mydlo im vykmasnúť. Ukázali mu, ako mydlo funguje a mali to za vybavené. Až kým, raz ráno, keď sa uistil, že sa mama nepozerá, znovu týmto smerom nevyštartoval. Prefrngol po štyroch na druhý koniec domu, vyliezol k drezu a do milého ružového mydla konečne, nerušene, nenásytne zakusol… Tak to po tomto celý ten čas túžieval?
Ale nie je všetko sladké, čo má cukríkovú farbu a síce má teraz voňavé zuby, má aj prísne obmedzenú slobodu pohybu.
Z rovnakého dôvodu, ako som jemu nedovolila to mydlo dojesť, to nemienim dovoliť ani vám.
Neotrávte sa, zo závisti a vlastným pričinením, bola by vás škoda. Je vous aime!

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: