Denník N

O hokejových majstrovstvách, našich zlatých chlapcoch a bravčovom kolene

Ich cieľ bol postúpiť zo skupiny. Posledné majstrovstvá, to bol v podstate ich jediný cieľ.

Semifinále im bolo posledné roky vzdialené rovnako ako Bugárovi charakter. Ak sa aj niekedy podaril dobrý výsledok, nebolo to vďaka hokejovému umeniu, ale skôr vďaka tomu, čo zdobilo dlhé roky české mužstvo, teda vďaka šťastíčku.

Neznámy vojín hokejista: „Nie je tam, ťažký súper. Každý z nich už vie korčuľovať.“
K tomu len jedna pripomienka – v hokeji nejde len o korčuľovanie, tam si treba aj vedieť prihrať, strieľať góly, útočiť, brániť, bojovať nielen za seba, ale i za druhých.

Prvé dva
Po prvých dvoch zápasoch bolo jasné, že tento rok tiež veľa vody nenamútia, keď tak, niekde úplne na dne. Logika nepustí a vraví, že keď hovno hrám a nechcem vypadnúť, pokúsim sa ešte niečo vymyslieť, natrénovať, vyskúšať. Že keď nedám gól z presilovky, budem si ich skúšať, keď veľa inkasujem v oslabeniach, budem riešiť, ako sa tomu vyvarovať. Ak netuším, čo je to prečíslenie a ako sa to robí, najskôr to zistím a potom si to vyskúšam. Po prvých dvoch spackaných zápasoch sa vo voľnom dni ukázalo na ľade šesť hráčov, z toho traja brankári, ktorí paradoxne patria medzi tých najlepších, čo v repre máme.  Logika a realita sa ukázali navzájom neúprosne nekompatibilné. A možno si len úplne logicky povedali, že čo už nenatrénovali doteraz, to už nedobehnú.

Známy Šupler: „Ideme do ďalších bojov tak ako doteraz.“
K tomu v zásade ani nie je veľmi čo povedať.

A prišli ďalšie zápasy…
a s nimi oveľa ťažší súperi – Dánsko a Nemecko – a s nimi ďalšie prehry. Síce až po predĺžení, ale predsa len prehry. Pesimisti v získaných bodoch vidia automaticky B skupinu, realisti automatickú záchranu, optimisti na čele s moderátormi RTVS zlaté body a vedeckí fantasti na čele s Julom Hudáčkom dokonca šancu na štvrťfinále.

A nastal ďalší voľný deň
A opäť sa tlačí do mozgu tá neodbytná myšlienka, že keď nechcem vypadnúť, ale, naopak, postúpiť, skúsim ešte niečo natrénovať. Povedať si úplne po chlapsky: „Kurva, chalani, veď keď chceme postúpiť, spravme pre to niečo. Poďme na ten ľad a skúsme si niečo, čo nám nejde nacvičiť, natrénovať.“ Ale kdeže, väčšina sa špacíruje po kolínskych uliciach, Čerešňák sa navyše teší na kolená, Laco na kačicu a všetci svorne dúfajú, že im na druhý deň z toho nebude zle. Logika sa znova musela skloniť pred kusom bravčového žvanca.

Kedysi dávno pred dvadsiatimi piatimi rokmi…
sa hral majstrovský zápas medzi žiakmi jednej bezvýznamnej dedinky s ešte bezvýznamnejšou. Hostia prišli s prehľadom prehrať, lebo sa motali niekde na dne tabuľky, domáci mali jednoznačne vyhrať, lebo boli prví. Všetko dopadlo úplne opačne a pre domáce družstvo mimoriadne zahanbujúco.

Hostia videli, že domáci hrali úplne mizerne, videli to aj sami hráči, aj tréner, aj tých pár skalných divákov. Zápas sa skončil a tréner zavelil svojim zverencom, aby sa ani neprezliekali, že sa ide trénovať. A keďže tú mizernú hru videli aj rodičia malých futbalistov, nijako neprotestovali a deti nechali trénerovi napospas. A tak hneď po zápase trénovali, behali, kopali štandardky a snažili sa pochopiť, prečo prehrali zápas, ktorý mali vyhrať, a ako sa tomu v budúcnosti vyvarovať.

Logika hovorí, že tak nejako by to mohlo a malo fungovať aj pri reprezentácii. Ale logika sa môže mýliť. Predsa len, žiaci hrajúci futbal v šiestej dedinskej lige nemajú toľko skúseností a kvalít ako reprezentační hokejisti. V repre je všetko tak nejako viac na úrovni, viac profesionálnejšie. Isto tam všetci dobre vedia, čo majú robiť, aby uspeli a v posledných zápasoch vyhrali, postúpili zo základnej skupiny a možno vyhrali i celý turnaj. A možno ani nie…

Teraz najčítanejšie

Marián Letko

Zväčša neškodný...https://maroskocestuje.webnode.sk/