Denník N

Z knihy Stratený svet stále dýcha stratený svet dobrodružnej literatúry

Recenzovať skoro 100 rokov starú knihu sa javí spočiatku trocha od veci, no zároveň to však dokazuje, že časom overená literatúra má dvere otvorené v každom období. S určitosťou toto tvrdenie platí aj v prípade dobrodružného románu Stratený svet, ktorého autor sir Arthur Conan Doyle patrí do siene slávy svetovej literatúry a jeho diela sa neustále dožívajú aj kinematografických adaptácií.

Jeho Stratený svet začal pôvodne vychádzať na pokračovanie v roku 1912 v časopise Strand Magazine a československý čitateľ si ho po prvýkrát mohol prečítať už v roku 1919. Odvtedy sa objavilo aj v našom priestore niekoľko reedícii, pričom sa román úplne prirodzene presúval do žánrovej literatúry, určenej skôr čítajúcej mládeži.

K jeho najnovšiemu slovenského vydaniu som tiež pristúpil najmä z nostalgických dôvodov, a tak trocha aj s obavou, či budem schopný zažiť čitateľské vzrušenie podobné tomu spred troch desaťročí. Obavy sa rozplynuli po pár desiatkach strán, no na druhej strane som nadobudol iný typ neistoty.

Je totižto otázne, či tento typ románu už nie je pre súčasného (mladého) čitateľa úplne stratený, podobne ako autorov amazonský záhadný svet, a či nie je kniha príťažlivá už len pre spomienkových optimistov.

Hoci je dobrodružstvo profesora G. E. Challengera, Lorda Johna Roxtona, Profesora Summerleea a pána E. D. Malonea z redakce Daily Gazette žánrovo zaraďované do oblasti science fiction, patinu prelomu 19. a 20. storočia z neho predsa len nezotrie ani tá najsofistikovanejšia jazyková redakcia. Samozrejme na druhej strane každá necitlivá redakčná nadpráca by románu zásadne ublížila.

Čo všetko teda vytvára tú patinu storočnice?

Tak v prvom rade je Stratený svet viac menej tzv. epištolárnym románom. Ide teda o prozaický text, ktorý je tvorený nielen rozprávaním, ale aj listami a fiktívnymi denníkovými zápismi. Prelom 19. a 20. storočia výrazne ovplyvnil aj samotný sujet románu.

Zrkadlí sa v ňom doba, filozofia 19. storočia ovplyvnená evolučnou teóriou, konflikty vedecko-priemyselnej revolúcie, pokroku, kolonializmu, a tým aj postupné ubúdanie neznámeho sveta. Napriek tomu, že svet sa akoby zmenšoval, ešte stále existovali aj biele miesta na mapách, kam noha bieleho Európana ešte nikdy nevkročila. Tie lákali dobrodruhov, amatérskych bádateľov a vedcov, ktorí opúšťali svet pokroku, aby sa vrhali do dobrodružstiev s neistým výsledkom.

Patria medzi nich aj hrdinovia románu Stratený svet. Sú to vzdelaní gentlemani, formovaní viktoriánskou výchovou, často s vojenskou minulosťou, s veľkou sebadisciplínou, túžiaci po objavoch, sláve a hrdinstve. Zoológ Challenger je presvedčený o existencii sveta, v ktorom stále žijú dinosaury a iné prehistorické bytosti, no v civilizovanom svete si za svoje presvedčenie vyslúžil iba posmech.

Jeho akademický kolega profesor Summerlee a športovec a dobrodruh Lord John Roxton chcú jeho tvrdenia vyvrátiť, a preto uzavrú stávku. Tie boli v tomto období bežné v rôznych vedeckých a geograficko-bádateľských kruhoch, a zároveň sa stávali hlavnými spúšťačmi mnohých dobrodružných výprav.

Mimochodom prvú tretinu knihu tvorí hlavne spor medzi „veriacimi“ a „neveriacimi“, čo teda tiež patinuje text 19. storočím, no kto za život prečítal aspoň 20 verneoviek, tomu to určite nepríde ako strata času.

Členom expedície sa stane aj rozprávač celého príbehu – novinár Malone, ktorý si chce svojím konaním získať hlavne priazeň dievčiny – slečny Gladys. Od nalodenia výpravy príbeh nadobúda spád a predstavivosť autora prekračuje hranice jeho doby. Pred čitateľom sa skutočne otvára stratený svet náhornej amazonskej plošiny, „kde vôbec nie je nemožné, aby jeden človek našiel niečo, čo druhý neobjavil“.

Stretnutie s Pterodaktylmi Arthur Conan Doyle opisuje napríklad takto:

„Celé zhromaždenie navyše odporne páchlo; bol to smrad, pri ktorom sa nám zdvíhali žalúdky. Nad samicami, každý na vlastnom balvane, trónili vysoké, sivé, okrídlené a strašné samce, skôr mŕtve a vysušené ako živé; ani sa nepohli, iba gúľali červenými očami a občas chňapli papuľou po vážke, ktorá preletela okolo nich. Obrovské, membránovité krídla mali poskladané pod prednými labami, takže sa ponášali na gigantické stareny, zabalené do odporných šatiek farby pavučiny“.

Dobrodružný príbeh má výbornú gradáciu, ktorá ma v skutočnosti nenudila ani po tých rokoch skúseností, a to nielen s knižným, ale aj filmovým spôsobom prerozprávania deja. Vydavateľovi však nekvitujem iba to, že príbeh strateného sveta oživil v novom vydaní.

Za pozitívum považujem tiež fakt, že bol román rekultivovaný originálnymi ilustráciami, ktorých autorom je súčasný ilustrátor Martin Mrva, vekom pravdepodobne tiež čitateľský pamätník dobrodružného čítania.

 

Arthur Conan Doyle: Stratený svet, Vydavateľstvo: SnowMouse Publishing, 2017, Preklad: Ján Kamenistý, Ilustrácie: Martin Mrva

zdroj fotografií: facebooková stránka vydavateľstva

Teraz najčítanejšie