Branná výchova do škôl? Celé zle!

Minister školstva Peter Plavčan spolu s ministrom obrany Petrom Gajdošom oznámili, že hľadajú „možnosti, ako znovu zaviesť samostatný vyučovací predmet branná výchova. Považujeme to za veľmi dôležité najmä v oblasti prevencie extrémizmu.“ Ďalší z radu nekoncepčných nápadov SNS, ktorým znovu iba predstiera riešenie problémov nášho skostnateného vzdelávania.

Po povinných návštevách Osvienčimu či pridaní jednej tradičnej hodiny dejepisu navyše prichádza SNS s návrhom ako „pripraviť žiakov na zvládnutie situácií vzniknutých vplyvom priemyselných a ekologických havárií, dopravných nehôd, živelných pohrôm, prírodných katastrof a na situácie vzniknuté pôsobením cudzej moci či terorizmom.“

Celé zle. Deti treba pripraviť v prvom rade na bežný život a dnešná škola v tom zlyháva na celej čiare.

Základom je zdravá sebadôvera

Deti sú schopné úžasných vecí a sú schopné riešiť aj záťažové situácie. Aby ich však naozaj dokázali zvládnuť, potrebujú si veriť. Zdravé sebavedomie sa v nich rozvíja najmä vtedy, ak zažívajú pocity bezpečia a lásky, ktoré v nich posilňujú dôveru vo vlastné sily.

Deti potrebujú byť odolné voči stresu, ktorému sa v dnešnom svete nedá vyhnúť. Musia vedieť čeliť aj nepríjemným situáciám, nevzdávať sa a po prípadnom nezdare vstať a kráčať ďalej.

Deťom nemôžeme zametať cestu životom v snahe, aby ich na nej nič zlé nepostretlo. Nie je to reálne. Nesmieme ich ale ani strašiť, že na ne za každým rohom číha nebezpečenstvo. Na zvládanie náročných výziev ich treba pripraviť tak, aby sa ich nebáli a aby ich nezlomili.

V deťoch treba budovať odolnosť. Odolnosť voči nepriazni osudu, neúspechu, skrytej manipulácii, či otvorenému násiliu. Odolné deti sú odvážnejšie, zvedavejšie, kreatívnejšie, družnejšie a schopnejšie rozšíriť svoj dosah na okolitý svet.

Stres je v súčasnosti najväčší nepriateľ

Pravdepodobnosť, že sa deti v živote dostanú do stresujúcich situácii, v ktorých zažijú šikanovanie, psychické či fyzické týranie, skrytú manipuláciu či otvorené násilie, je dnes niekoľko násobne vyššia ako obava, že si raz budú musieť nasadiť plynovú masku. Preto ich treba v prvom rade naučiť zvládať stres.

Fyziologická reakcia na stres nás núti v nebezpečných situáciách „vypnúť mozog“, presnejšie jeho prefrontálnu časť, ktorá slúži ako riadiaca veža pre naše rozhodnutia. Nastupujú inštinkty, „bezhlavé“ reakcie, ktoré nie vždy dopadnú dobre. Deti preto treba učiť konať aj v nepríjemných situáciách „rozumne“.

Odolnosť voči stresu sa dá posilniť  

Strach v tele každého človeka uvoľňuje chemický koktail, ktorý nám velí z nepríjemnej situácie uniknúť alebo v nej bojovať. Keď boj nemá zmysel a úniku niet, dlhodobý stres sa môže negatívne odraziť na našom zdraví. V prípade detí oveľa skôr a intenzívnejšie ako u dospelých. Dlhodobý stres, ktorý deti nedokážu zvládnuť, môže na ich tele i duši zanechať stopy na celý život.

Odolnosť nie je daná geneticky, môžeme ju budovať v každom veku. Jedným z najzaujímavejších vedeckých zistení v poslednom desaťročí je, že náš mozog môžeme naučiť lepšie reagovať na stres prostredníctvom skúseností, ktorým ho vystavíme. Ak vytvoríme deťom prostredie, v ktorom budú zažívať rôzne situácie, z ktorých si odnesú najmä pozitívne skúsenosti, ich mozog nebude odpovedať na stres úzkosťou, hnevom, agresivitou, či depresiou.

Na vzťahoch záleží

Výskumy odhalili, že na to, aby sa deti optimálne rozvíjali po fyzickej aj psychickej stránke, potrebujú mať vo svojej blízkosti aspoň jedného dospelého, na ktorého sa môžu spoľahnúť a ktorý ich podporuje. Láskyplný vzťah či už s rodičmi, príbuznými alebo učiteľmi, im pomáha prekonávať „zlé dni“.

Podpora zo strany dospelých, uznanie a rešpekt, sú základné stavebné kamene, na ktorých dokážu budovať svoju osobnosť všetky deti bez rozdielu. Čím viac takýchto skúseností dieťa zažíva, tým väčší je predpoklad, že z neho vyrastie rovnako vnímavý, láskavý a starostlivý dospelý.

Pestovať dobré vzťahy, prejavovať záujem o svoje okolie, nebáť sa pomenovať problémy, ktoré nám strpčujú život, porozumieť ich príčinám a snažiť sa ich riešiť, je druhá strana mince zdravého sebavedomia. To je aj jediná možná odpoveď na krik extrémistov a populistov, ktorí dnes deťom ponúkajú iba slepé skratky nevedúce nikam.

Deti potrebujú optimizmus a pocit úspechu

Deti dokážu robiť aj veľmi ťažké a náročné veci. Potrebujú však naše povzbudenie. Cesta k samostatnosti bude pre ne o to ľahšia, o čo viac ich budeme na nej povzbudzovať a napĺňať ich optimizmom, nie im neustále pripomínať, čo všetko ešte nevedia.

Nie každé dieťa je génius či superstar. Každé jedno je však nadané jedinečným spôsobom. Deťom treba ukázať to, v čom sú dobré a oceniť úspechy, ktoré dosiahli. Uznanie, pochvala a dôvera dokážu zázraky.

Nechajme ich hovoriť a počúvajme

Deťom ich prirodzenosť velí neustále objavovať nové veci, vyskúšať nepoznané, posúvať hranice svojich možností. Zároveň potrebujú byť usmerňované, poznať hranice. Tie hranice však nesmú byť priveľmi tesné, aby ich nezväzovali a neviedli k nemohúcnosti.

Deti potrebujú príležitosti na preskúmavanie a prekonávanie vlastného potenciálu. Chcú experimentovať, nadobudnúť rôzne zručnosti, porozumieť svetu. Preto sa pýtajú. Niektoré od rána do večera, komentujú všetko, čo zažijú. Zdieľať s nimi ich zážitky a pocity, vytvoriť im priestor na vyjadrenie a skutočne ich počúvať, je najlepšia prevencia pred tým, aby nenaleteli klamstvám, hoaxom, či falošnému uznaniu.

Predstava, že sa naše deti „zocelia“ vďaka predmetu branná výchova, patrí do školy minulosti.

Snaha naučiť deti pestovať dobré vzťahy, mať optimistický prístup k životu, nepodľahnúť stresu a hľadať skutočné východiská z problémov, je vzdelávaním pre budúcnosť.