Denník N

Nie je dôležité, čo spravíte

Ilustrácia: Petra Lukovicsová
Ilustrácia: Petra Lukovicsová

ale to, čo spravíte po tom!

Túto vetu zbožňujem. Nie je moja. Je to veta  Garryho Landretha – zakladateľa Centra pre terapiu hrou na univerzite v severnom Texase. Za svoju prácu získal aj ocenenie Najlepší tréning pre vzdelávanie rodičov. Verím, že aj vy oceníte kúsok z jeho múdrosti a ľudskosti. Jeho veta „Nie je dôležité to, čo urobíte, ale to, čo urobíte potom“ je mojou mantrou. Dáva mi nádej na svetlú budúcnosť vždy, keď niečo pokazím.A s radosťou túto mantru odovzdávam ďalej, pretože je oslobodzujúca.

Tak vás pozývam nazrieť do mojej Pandorinej skrinky.

Ako by som to mohla napraviť?

Moji potomkovia robia chyby. Bijú sa s inými deťmi, keď sú nahnevané.  Vytrhávajú si navzájom hračky z ruky. Utekajú mi, keď chcem, aby už išli domov.

Aj ja robím chyby. Prichádzam do škôlky neskôr, ako som sľúbila. Kričím na nich, lebo som podráždená z práce. Som netrpezlivá, zábudlivá…

Zaviedla som u nás doma snahu o nápravu. Vždy, alebo skôr väčšinou, keď som pochybila, tak som k ospravedlneniu pridala: „Ako, by som Ti to mohla vynahradiť?“ A naopak. Keď potomok urobil nejakú chybu, bol smutný z toho, že ma nahneval, tak som mu poradila: „Skús, mi teraz urobiť nejakú radosť.“

Akoby sa to nestalo

Prichádzame domov z vonku. Potomok sa rúti do kúpelne, aby si umyl ruky. Vojdem do kúpeľne, kde si potomok umýva ruky. „Mama, nemala si sem ešte pjísť!“ Hovorí podráždene – niekedy plačlivo, inokedy s hnevom.
Ach, jáj!

Ďalšia z vecí medzi nebom a zemou. Potomok ma chcel prekvapiť a ja som mu to pokazila. No nič to. Stalo sa. A potom ma napadne rada, ktorú som čítala v knihe od Naomi Aldort. „Vieš čo? Akože som tu nebola a prídem ešte raz.“

Potomok spokojný a ja tiež.

Prepáč, môžeš mi odpustiť?

Slovko prepáč je tu naporúdzi vždy. Je naozaj zázračné. Tak ako môj hnev dokáže v jednej sekunde všetko pokaziť, tak slovko prepáč vie v jednej sekunde všetko vylepšiť. Ak sa potomka moje správanie dotkne, mám ho naporúdzi.

Milujem tie chvíle, keď si uvedomím, že som zašla priďaleko. Vtedy to môžem zastaviť.

Skloním sa k potomkovi a poviem: „Prepáč, nemala som na teba kričať. Môžeš mi odpustiť?“ A potomok placho prikývne.

Vidím na ňom zmes hrdosti, pretože je pre mňa dôležité jeho odpustenie. Pristupuje k týmto situáciám zodpovedne, pretože si uvedomuje, ako mi na tom záleží. Väčšinou sa objímeme. Ja mu poviem: “ Ďakujem, že si mi odpustil“ … A potomok ma objíme silnejšie.

Hodíme to za hlavu

Je deň, kedy sa so mnou neradno zahrávať. Už len prítomnosť druhej osoby v dosahu 1000 metrov ma neskutočne irituje. Ani neviem ako, a sama seba počujem, ako kričím: „Koľkokrát som ti vravela, že nemáš skákať na posteli!“ Potomok prijal výzvu a s posmeškom skáče ďalej. Ruka mi vystrelí a bác po zadku. Jedna – dve, ani neviem. Ruka ani nedokončí a už ma hnev opúšťa. Celú ma zaplaví zlý pocit. Potomok so slzami v očiach pozerá a kriví pusu: „Maminka, deti sa nebijú,“ povie s plačom. A ja bezmocne poviem: „Áno, máš pravdu. Prepáč mi to. Veľmi ma mrzí, že som ťa buchla.“

Potomok vidí moju ľútosť a povie „Maminka, vieš čo? Hodíme to za hlavu.“ A mne padla sánka. Samozrejme som ponuku využila a s úľavou som potomka chytila za ruky. „Raz, dva, tri a …“ Bolo to zahodené.

Na toto prišiel môj potomok sám, keď mal asi 3 a pol roka. Je to jedna z vecí, za ktoré som na neho veľmi hrdá. Uznávam, nestalo sa to samé od seba. Stalo sa to vďaka mojim chybám.

Verím, že vám to na chyby dodá nový pohľad. A že si ich od teraz aj trošku užijete.

Teraz najčítanejšie

Soňa Pekarovičová

Som mama, mama dvojičiek. Žijem v Novom Meste nad Váhom. Výchova mojich detí je pre mňa zmysluplnou činnosťou, ktorá ma veľa učí o sebe, o vzťahoch i o svete. Som špeciálna pedagogička so súkromnou praxou. Dlho som pracovala a stále pracujem na vlastnom koncepte pomoci pre detí s ADHD/ADD a poruchami učenia. Baví ma objavovanie nových možností. Baví ma pomáhať riešiť emočné problémy detí a problémy v správaní.