Potľapkávanie po pleci s trvalými následkami
Sme malá krajina. V každom fachu je naozajstných odborníkov iba zopár. Ak sa nepozrieme za svoje hranice, za svoje ploty a dvory, nikdy nebudeme tvoriť a robiť naozaj kvalitnú a svetovú prácu. Preto mi asi najviac na svete prekáža naša tendencia k potľapkávaniu sa po pleciach. Veľmi rýchlo začneme mať pocit veľkých rýb, no rovnako rýchlo zabudneme na malosť rybníku v akom sa tu pohybujeme.
Bloggerky v rovnakých outfitoch navzájom si komentujúce aké sú super. Rádiá pretláčajúce silne remeselne nedokonalé pesničky svojich kamošov. Odovzdávanie cien so skopírovaným humorom či pokojné vykrádanie obsahu online médiami. Startup portály do neba ospevujúce projekty svojich kamarátov. Dizajnéri, ktorí namiesto kritiky radšej pochvália “super výber farieb” a konferencie so zástupcami a manažérmi partnerov a sponzorov, aby sme si všetci zas raz spolu povedali, akí sme dobrí, ako sa nám darí a ako na nás celý svet čaká.
Ja viem, čím menšia krajina, tým menej človek potrebuje nepriateľov a ľudia kritiku neznášajú príliš dobre. Nikam sa však takto nikdy neposunieme. Sme v tomto extrémisti: Alebo vieme niekoho úplne odradiť od jeho nápadu svojou prehnanou negativitou; alebo naopak radšej nepovieme úprimný názor. Vieme horlivo zničiť čokoľvek a kohokoľvek v anonymnej diskusii, ale kamarátovi málokedy úprimne povieme, čo si o jeho veľdiele myslíme. Chýba nám snaha o konštruktívnu kritku, o spoločný progres (a to slovo spoločný je tu asi najdôležitejšie).
Už samotné podanie feedbacku je veľká veda, ak je však za tým úprimná snaha o zlepšenie a dobrý úmysel, nemali by ste trafiť vedľa.
Ak s tým neprestaneme, budeme národom mentálnych a kreatívnych invalidov a ak to tu chceme posunúť vpred musíme začať menej potľapkávať po pleciach a radšej tie ruky využiť na to, aby sme nimi zdvíhali tú latku a robili nimi veci, z ktorých padne na zadok celý svet.
