Denník N

Špina je tak zažratá, že sa vydáva za čistotu I.

Túto jar si opäť jedna generácia mladých hľadá odpoveď na otázku, kde to vlastne žije. My, starší, by sme preto mali všeličo zrekapitulovať a pomenovať:

 

 

  1. Komunizmus nepadol, lebo nebol

Ako nie je pravdou, že sme kedysi žili v režime komunizmu, či socializmu, tak nie je pravdou ani to, že sme sa zbavili toho bývalého režimu, v ktorom sme žili. V istom zmysle v ňom ešte trčíme.

Samozrejme, slovenskí mladí sa o bývalom systéme už dosť napočúvali, iste najmä  od rodičov. Odhadujem , že prevažne v štýle, že na tej totalite bolo niečo zlé a iné dobré. V uplynulých desaťročiach sa u nás podarilo zrelativizovať totalitnú minulosť tak, ako v žiadnom z postkomunistických  štátov. Slovenský „dobrý obraz totality“ strážia aj dnes najvplyvnejší slovenskí politici (pozri R. Fico tu: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/429154-na-slovensku-nebola-v-roku-1989-cierna-diera-fico-obhajoval-svoj-vyrok-v-parlamente/ ) .

Mútenie myslí prichádzalo roky a desaťročia aj z najvyšších ústavných miest. Osobne sa o to zaslúžili napríklad prezidenti Rudolf Schuster a Ivan Gašparovič, ale nie iba.  Oslabili sa tak šance slovenskej verejnosti postaviť sa voči pokračovaniu  s duchom demokracie nezlučiteľných persón a praktík, trvajúcich  aj po páde bývalého režimu.

O rokoch totalitného režimu sme nedokázali (na rozdiel od susedov) vytvoriť vplyvné historiografické, sociologické alebo  umelecké reflexie, niet u nás kvalitných učebníc, ani odsúdených zločincov. Nečudo, že sa medzi ľuďmi pestuje „švejkovská“ reflexia totality v štýle mazáckych historiek z vojny. Počúval a žasol som neraz, ako naša milosrdná pamäť dokáže vykúzliť milé spomienky ešte aj z ľudsky ponižujúcich zážitkov.

V ďalšom vás ale nebudem obťažovať pripomínaním zla totality. Reč bude len o tom, prečo sa dnešný systém v niektorých ohľadoch ponáša na bývalý.

Začnem skokom a kukom pred November: vládla vraj robotnícka trieda, ale ako vieme, v skutočnosti vládli funkcionári Strany. Užívali si nekontrolovanú moc aj majetkové a sociálne výsady. Ľudu sa hlásalo „učenie“ o zákonitom smerovaní ku beztriednej spoločnosti, ale papaláši išli po majetkoch. Ešte aj ideológ Strany, bývalý krajčír Vasil Biľak, si zaobstaral zámoček na Palisádach. Môžete si ho obzrieť, Biľakovci v ňom žijú podnes. Aj ďalší vysokopostavení súdruhovia si privlastnili vily alebo luxusné „buržoázne“ byty v najatraktívnejších štvrtiach. Brali si aj pozemky alebo rekreačné chaty (bárs aj v prírodných rezerváciách). Naši takzvaní komunisti veru nepestovali rovnostárstvo – naopak. Neboli to žiadni ľavičiari : mali  radi  zahraničné autá, využívali špeciálne predajne (západných) tovarov, alebo špeciálne pestovaných potravín, prideľovali si iným nedostupné zahraničné lieky, užívali luxusné stranícke sanatóriá a nemocnice, navštevovali stranícke dovolenkové rezorty, atď. atď. Vyššia stranícka funkcia im bola vstupenkou ku „západnému“ konzumu, ktorý iným zhnusovali a zakazovali.

Hoci je pravdou, že  papalášsky luxus bol v porovnaní s dnešným štandardom vlastne smiešnym, papaláši boli vtedy nadradení nad obyčajných ľudí podobne vysoko a bohato, ako sú nadradení dnešní politickí zbohatlíci. Dobre to vidieť na príbehoch sídiel politickej elity: komunistickí papaláši sa kedysi k vilám pod Slavínom dostávali práve takým obskúrnym spôsobom, ako sa k nim dostávali napr. obyvatelia komplexu Bonaparte. Ich „morálka“ je stále tá istá, iba baráky sú väčšie.

Demokratická revolúcia od r. 1989 zmenila v životoch bežných občanov skoro všetko, len vo sfére politiky sa móresy až tak nezmenili. A v tom je  súčasný problém.

  1. Pár príkladov

Neprekvapuje, že totalitná moc neslúžila na prvom mieste občanom, ale klike straníkov … a že občas nerešpektovala ani vlastné zákony. Je to ale už minulosť? Štát pred Novembrom neriadili odborníci, ale stranícki nominanti. Už neriadia? Kedysi sa kariéristi stávali straníkmi preto, aby bohatli, užívali si beztrestnosť a papalášske výsady. A dnes?

Komunistickí straníci kedysi ovládali televíziu a tlač, políciu a súdy, aj sociálnu a hospodársku politiku, ktorej pravidlá deformovali v prospech udržania svojej moci. Pod palcom nominantov Strany boli aj všetky kontrolné mechanizmy štátu, kontrola zo strany občanov bola iba ilúziou. V záujme moci Strany a straníkov sa zneužívali tajné služby aj prokuratúra… Je to všetko už preč?

Za bývalého režimu sa kritici moci zastrašovali a kriminalizovali, občas aj „spáchali samovraždu“ (pozri prípady vrážd disidentov, ako napr. kňaza Coufala). Ak niekto pátral po pravde, narazil na múr moci: skutok sa nestal. Už sa to u nás nestáva?

Éra husákovsko-jakešovského režimu a jeho špinavých politických metód sa mala Novembrom naveky skončiť – ale neskončila. Pretrvala a počas vlád Vladimíra Mečiara sa transformovala natoľko, že prednovembrového štýlu užívania moci sme sa v parlamente, vo vláde aj v samospráve nezbavili doposiaľ. Špina je v politike tak zažratá, že sa už drzo vydáva za čistotu.

(pokračovanie)

Teraz najčítanejšie