Denník N

List Karolovi: Muž v Kristových rokoch

Si muž v Kristových rokoch, azda prvýkrát máš pocit, že disponuješ aj nejakou múdrosťou. Nechýba ti chuť, stále máš sny, len si už uvedomuješ svoje hranice. Vieš, že niektoré veci už nezmeníš.

Ahoj Karol,

keďže sa Karol nevoláš, všetko najlepšie k včerajším meninám. Tento list je pre nás oboch.

Nevšimneš si to, nedeje sa to naraz. Neexistuje žiaden jasný bod, o ktorom môžeš s istotou povedať, že pred ním ešte nie a po ňom už áno. Nie je žiadna hranica, len jedného dňa zistíš, že si na druhej strane. Nenávratne a definitívne.

Aj ty si si to všimol? No vidíš. Bilančná doba, Karol, s vekom to súvisieť nemusí, ale nakoniec asi predsa len súvisí.

Začneš vnímať životné dráhy, zistíš, že ľudia okolo teba a nielen oni, ale aj ty sám, zrazu máte akýsi smer. Uvedomíš si rozdiel medzi dospelosťou a dospelosťou. Vydesí ťa to, ak sa necháš.

Nevyhneš sa rekapitulácii a azda prvýkrát dokážeš byť objektívny. Mohlo to byť lepšie? Zaiste. Mohlo to byť horšie? No absolútne. Priznáš, že si v živote urobil množstvo chýb, ale tentokrát ich aj presne pomenuješ. Myslím, že práve v schopnosti zmieriť sa s vlastnými zlyhaniami spočíva dospelosť.

Pozrieš sa na seba v zrkadle. Toto som ja a toto som doteraz dokázal. No dobre.

Sleduješ nemennú dynamiku v živote iných, tie cesty, po ktorých sa uberajú. Už nie ste rovnakí, kedysi ste spolu začínali a štartovacia čiara bola jasná, uplynulo však priveľa času: životy zrazu majú veľmi konkrétne vzorce a jasne pomenovateľné tvary. Pre Kristove roky, toto je život.

Uvedomíš si, že niet pomoci, že už nemáš ako. Nemáš kľúče od dverí, nevieš, kadiaľ vedie cesta, ste ďaleko. Staré priateľstvá sú čoraz vetchejšie, ale nové prichádzajú len výnimočne: nahrádzajú ich známosti, povrchné, jednorozmerné, obmedzené na to, čo vás spája. Nenájdeš už nikoho, s kým by si mal spoločné úplne všetko. Kdesi tam sa skrýva bohovsky veľká možnosť samoty. Aj to ťa vydesí, ak sa necháš.

Stále si tu, Karol?

Zistíš, že hoci v tom živote čoraz väčšiu úlohu zohrávajú nemenné veci, život samotný je nevypočítateľná vec. Viac si uvedomuješ nástrahy, viac vnímaš komplikácie. V dobe, kedy by si si konečne mal byť istý aspoň niečím, si nie si istý vôbec ničím. Neexistuje vzorec, ani žiadna univerzálna forma, všetko sa to zdá byť dielom náhody. Príliš veľa premenných. Krehkosť, napadne ti niekedy, keď už nad tým všetkým uvažuješ naozaj priveľa. Nie je žiadne nespochybniteľné víťazstvo, tento boj sa nedá vyhrať, lebo žiadnym bojom nie je.

Opäť vidíš tú nevyhnutnosť a je ti to ľúto. Vidíš ľudí, ktorí miznú, strácajú sa na životných dráhach, ktoré nastúpili. Vieš, čo je na ich konci a vieš, že to vedia aj oni sami, ale čoraz ťažšie, ak vôbec, ich zmenia. Niekedy máš pocit, že by si im mal zablahoželať, že sa vôbec dožili tridsiatky – ak by bolo k čomu. Toto je to desivé, nie tá neistota života, ale naopak istota, že to bude práve tak. Bezvýchodiskovosť, ešteže nie tvoja. Znova: neexistuje žiaden konkrétny bod, ale jedného dňa zistíš, že sú nedvolateľne na druhej strane.

Pamätáš si to presvedčenie, akokoľvek hlúpe, teda keby aspoň presvedčenie, len pocit to bol, že život trvá tak do dvadsiatich siedmich a potom sa niečo stane: jednoducho sa skončí, zomrieš alebo len padneš do nejakého prázdna, ďalej už je proste jedno veľké nič a tak nemá zmysel sa nad ním zamýšľať. Nemá zmysel nič plánovať.

Pamätáš si ho, lenže zatiaľ čo ty si sa z neho dostal, oni to nedokázali. Život sa v dvadsiatich siedmich neskončil (nezvykne to robiť) a teraz vyzerajú, akoby to ľutovali. Samých ich to prekvapilo, nevedia, čo ďalej: sú v slepej uličke, hoci na jej koniec ešte nenarazili. Nový Klub 27, klub nemŕtvych.

Uvedomíš si, že tá rozhodujúca vrstva je priestupná čoraz menej a ak, tak len z jednej strany: hore sa dostať, niečo zásadne zmeniť, je takmer nemožné, spadnúť však možno kedykoľvek. Občas sa cítiš zle, že sa vôbec máš tak nejak priemerne. Nijako veľmi si si to nezaslúžil, nevieš, čo a ako sa stalo.

Žiješ, Karol? Si tu? Mám pokračovať?

Nie si ešte starý, to ani zďaleka, ale medzi mladých už nepatríš. Sú iní. Oni si tvoje spomienky ešte nepamätajú a ty si tie ich nepamätáš. Zásadný rozdiel. Sú rýchli, sú dynamickí, videli viac ako ty, vedia viac ako ty. Pozerajú sa na svet spôsobom, ktorým sa ty naň nikdy pozerať nebudeš, musíš sa snažiť, aby si im rozumel. Toto je prvý vlak, ktorý ti s určitosťou ušiel. Vidíš všetky ich chyby, ale nevyčítaš im ich. Vieš, čo bude nasledovať, mohol by si veštiť, vidíš predsa sám seba, ale nechceš mentorovať. Been there, done that. Hoci  v tomto sú rovnakí, predsa len sú – opäť definitívne a neodvolateľne – iní.

Ty si muž v Kristových rokoch, čo nie je zlé, kdeže, vôbec to nie je zlé, lebo azda prvýkrát máš pocit, že disponuješ aj nejakou múdrosťou. Nechýba ti chuť, stále máš sny, len si už uvedomuješ svoje hranice. Vieš, že niektoré veci už nezmeníš. Si zvedavý, čo ťa v živote ešte čaká, ale stal si sa ostražitejším. Napriek všetkému sa máš dobre. Beznádej? Rezignácia? Ani náhodou, len sa s tým všetkým akosi zmieriš.

Kokos, Karol, to je život, čo? Všetko najlepšie!

Teraz najčítanejšie