Špina je tak zažratá, že sa vydáva za čistotu III.
Žiadajme koniec nedotknuteľnosti politikov , lebo až potom sa ku zmene pridá široká verejnosť a my sa pohneme dopredu. Držím Vám a nám všetkým palce, najbližšie 5. júna!
- Úspech?
Slovensko z dejinného pohľadu uspelo. Ale vnútorná politika ostala trčať – ako som o tom písal v dvoch predošlých častiach – v dosť odpornej podobe, poplatnej minulosti. Ešte vždy tu vládnu elity s normalizačnou mentálnou výbavou, ešte vždy sú podozrenia zo zneužívania moci (najmä kvôli kradnutiu) ba aj podozrenia, že moc nepohodlných prenasleduje, pričom štát presakujú oligarchovia. Už 9 krát sme slobodne volili, ale ako? Rovnako neradi , ako na svoje minulé volebné rozhodnutia spomíname na vlastné nádeje z roku 1989, hovoríme im ilúzie a občas sa z nich vysmievame.
Smelšie sa vízií slobody, aj dokončenia systémovej zmeny z r. 1989 dovolávajú mladí, napr. aj organizátori Protikorupčného protestu, čiže prvá generácia, čo sa narodila do slobody.
- Nič neobvyklé.
Pádu dlhoročných diktatúr ich súčasníci zvyknú tlieskať, ale čoskoro sa ukáže, ako ťažko menia vychodené chodníčky. A čo ešte potom, keď majú začať platiť transformačné náklady? Čím radikálnejšia je zmena, tým viac na to doplatia (peňazí, nervov, pozícií) jej účastníci. Aj my sme museli zaplatiť za totalitu, ale kto z politikov mal po r. 89 chuť ukázať na voličov a povedať im do očí, že ich platy aj penzie sú v porovnaní s Rakúskom také mizerné práve preto, že sme mali (a volili!) 40 rokov vlády komunistov? Väčšina občianstva chcela svoju minulosť zabudnúť a tak sme sa cez naše prvé štvrťstoročie slobody prenadávali, hádžuc vinu na každého, len nie na seba. Škoda… ale nie sme takí prví, ani jediní.
- Revolúcie spoluvinníkov potrebujú čas.
Aj napr. Nemecko potrebovalo čas. Norimberským procesom odsúdili nacistických pohlavárov, ale kádre NSDAP naďalej riadili, súdili a vzdelávali (však koľkí z nemeckej elity neboli v NSDAP?). Druhá vlna zbavovania sa minulosti prišla do Nemecka až so študentskými štrajkami v r. 1968, čiže 23 rokov (!) po páde NSDAP. V Rakúsku bol tento proces ešte dlhší. Sprevádzalo ho zahmlievanie spoluviny za Tretiu ríšu, v dôsledku čoho sa Rakúšania dočkali, ako prví z krajín EÚ, neofašistickej recidívy (strana župana Jorga Haidera sa dostala dokonca do vlády). V Maďarsku si noví demokrati po roku 1989 pomáhali ku popularite Horthyovským nacionalizmom, dôsledkom čoho vzkriesili k životu šíky JOBBIKu, ktorý vytlačil niekdajšieho liberála, Viktora Orbána, ďaleko z demokratického rámca. Ale nielen v Maďarsku, aj v Poľsku si vývoj vyžiada druhú vlnu demokratickej revolúcie, v ktorej porevolučné generácie potvrdia (alebo nepotvrdia) vôľu ku demokracii, stojacej na tradícii západného kresťanstva, slobody a humanizmu. To isté je aj pred nami, na Slovensku.
- Koniec beztrestnosti je koncom nehybnosti.
Po Novembri sa hojne rečnilo aj o „vyrovnaní sa s minulosťou“ ale ako vidno z odstupu, boli to prázdne reči. Beztrestnosť politikov sa stala výraznou črtou ponovembrovej politiky – čoho dôkazom nie sú iba nepotrestaní zločinci totality, alebo éry mečiarizmu, ale najmä politici zo stoviek zlodejských káuz , ktorých „skutok sa nestal“. Výkričnymi príkladmi obnovenej beztrestnosti politikov sa stali kauzy : Mečiarove amnestie, kauza Gorila, Baštrnák.
……………………………………………..
Rok 2017 priniesol prvý zlom: keď sa petičiari (iniciatíva Som za!), právnici (stanovisko 26 autorít) , umelci a filmári (film Únos), či dokonca raperi postavili tak rezolútne za návrh na zrušenie Mečiarových amnestií , dosiahli sme ústup strán SMER a SNS. NRSR schválila – po 20 ročnom odmietaní – zrušenie Mečiarových amnestií.
………………………………………………
Od prelomenia nehybnosti v kauze Mečiarových amnestií ožili nádeje, že si predsa len vymôžeme dokončenie systémovej zmeny z r. 89. Námestie SNP sa po rokoch opäť zaplnilo. Ľuďom docvaklo, že bývalý režim sa transformoval do podoby korupčného systému, ktorý demokraciu iba imituje a zneužíva. Mladí dali na protestoch najavo, že majú dosť toho, že právo neplatí pre každého. Majú dosť aj „protikorupčných ofenzív“ a sľubov, že podozriví z korupcie musia odísť „do troch minút“, po čom ale nasledujú kŕčovité prehlásenia oných podozrivých, že „korupcia na najvyšších miestach neexistuje!“.
Takže priatelia, na záver si dovolím tri apely:
- Cieľom č. 1 je skoncovať s nedotknuteľnosťou politikov , lebo až potom sa pohneme dopredu. Držím Vám a nám všetkým palce na protikorupčnom proteste – a aby to neskočilo tým, čo má byť 5 júna!
- Druhým odkazom, alebo skôr výzvou je účasť na demokracii. Choďte, najmä vy mladí, do lokálnej a regionálnej politiky! Zmena domácich pomerov nemusí prísť iba z NRSR, ale aj zdola, ak sa v komunálnej sfére objaví nová generácia nekorupčných poslancov.
- A napokon pripomeniem hlavnú biedu nášho verejného života : nezáujem vlastníkov republiky. Máme nízku účasť vo voľbách, v niektorých doslova rekordne. Mestá a obce riadia často úzke skupiny ľudí využívajúcich samosprávu pre svoj biznis, ale občania sa im nepozerajú na prsty. To sa môže zmeniť iba tým, že sa ľudia začnú zúčastňovať verejného života, každý z nás tam, kde žijeme. Urobte to!