Kotlebovi už jednu stranu zakázali. Je vysoko pravdepodobné, že mu zakážu aj tú druhú aj tú tretiu. Viac než raz sa mu podarilo právnymi kľučkami obísť platné zákony a kandidovať prostredníctvom jeho súčasnej strany, či už v župných alebo parlamentných voľbách.

Andrej Bán správne poznamenal, že v prípade ak súd vyhovie návrhu prokuratúry, podporovatelia ĽSNS budú mať v rukách martýrsku kartu. Netrvalo dlho a Kotleba osobne sa vyjadril ako sa doba vrátila 50 rokov späť. (Úprimne… 50 rokov dozadu by prokurátor nečakal rok len na podanie návrhu.) Lenže diskusia sa nesmie uberať smerom či je správne obmedzovať ľudí len za ich „názor“. Najzákladnejším bodom diskusie vždy bolo a bude, či má v demokratickom systéme miesto človek ktorý nemá záujem o demokraciu. Samozrejme to len podčiarkuje jeho vlastné pokrytectvo.

Po diskusnom fiasku Havran-Sulík na tému definície fašizmu, prišiel s vlastnou definíciou fašizmu sám Kotleba = podľa jeho slov keď je vláda kontrolovaná oligarchami. Zaujímal by ma jeho názor akou formou vlády je keď je vláda kontrolovaná predstaviteľmi iného štátu, a to špeciálne v prípade klerofašistického Slovenského štátu. Prečo sa vlastne pýtať, jeho názor poznám. „Alternatívy k demokracii“ sú podobné „alternatívnym faktom“. Fašizmus je len červená vlajka ktorou diskutéri ako on mávajú a odpútavajú pozornosť od hlavnej myšlienky = to jest „Odstránením demokracie zavedieme poriadok, chceme za to len vaše volebné právo“.

Z našich politických strán by si mala každá sypať na hlavu popol a niesť svoj diel viny na tom, že vôbec muselo dôjsť k návrhu na zrušenie ĽSNS. (Pozn. Aby nedošlo k omylu, tento návrh vítam). V kontexte výrokov „Európa nieje kompatibilná s islamom“ alebo „Musíme zabrániť vzniku ucelenej moslimskej komunity“ je pokrytecké tvrdiť, že je to čisto problém voličskej základne. V horizonte uplynulých troch rokov došlo na Slovensku k minimálne jednému prípadu pokusu o obmedzovanie práv zo strany politického zoskupenia.

Politické strany majú možnosť „vychovávať“ svojich voličov k hodnotám ktoré tá či oná strana hlása. Prvým problém je že tých hodnôt je v politických programoch pramálo. Druhý problém je „Vodu káže, víno pije“. Tretí problém spočíva v slabom kontakte politikov s hodnotami občianskej spoločnosti. Parafrázoval by som policajného prezidenta „Mám takú skúsenosť že politici klamú“. Podobnú skúsenosť má veľa ľudí. Ľudia sú schopní vám dať dlhý zoznam politikov ktorým neveria a potom toho jediného ktorému veria. To bude asi ten zásadný rozdiel medzi rómami a politikmi… teda za predpokladu, že by som ja bol člen policajného zboru.

Jednu vec majú ale všetky štandardné politické strany spoločnú a to je že v pluralitnej demokracii súperia o hlasy voličov. Teda… mali by mať. Nakresliť tú pomyselnú čiaru o ktorej píše ministerka Žitňanská nieje až tak ťažké. Treba vidieť človeka, jednotlivca ako občana s jeho právami. Nie skupiny ľudí ako bezmenné masy o ktoré sa netreba starať lebo „to sú tí druhí“. Treba občanom vysvetľovať, že ich voličský hlas si nezaslúži nikto kto spochybňuje už existujúce práva iných. Založiť stranu na základe posilňovania demokracie, alebo za účelom informovania občanov o tom ako demokracia má fungovať by bolo pramálo na politický program, ale robia parlamentné strany aspoň toľko? Evidentne nie.

Na vyjadreniach ktoré dehonestovali skupiny ľudí si „štandardné“ strany zakladali komunálnu a parlamentnú politiku. Naozaj sa tak veľmi líšili ich výroky od Kotlebu? Snaha strhnúť voličov „neštandardných“ strán sa vrátila aj s úrokmi a takmer isto znechutila každého človeka ktorý si váži svoje volebné právo.