Denník N

Extrémy sú vo všetkých náboženstvách, neprehliadajme ani ten kresťanský

Zdroj: http://www.cek.eu.com/cirkev-essensko-krestanska/nase-korene/esseni-a-krestanstvo/
Zdroj: http://www.cek.eu.com/cirkev-essensko-krestanska/nase-korene/esseni-a-krestanstvo/

Akýkoľvek extrém nie je dobrý. V dnešnej dobe sa človek často zamýšľa nad témou ako radikálny islam a populárne je tiež nadávanie na arabských teroristov modliacich sa k Alahovi. Ťahá nás to k bagatelizácii – každý terorista je moslim, ktorý sa odpáli v mene svojho (pre niektorých zvláštneho) Boha. Zabúdame však na to, že každá viera má svoju vrchnú hranicu. Ako je to s radikálnymi kresťanmi?

Po príchode na autobusovú zastávku sa môžeme stať svedkami krátkeho rozhovoru:

„Hrozné časy… Vieš, že v Európe sa medzi ľuďmi odpálil ďalší človek?“

„Strašné! Určite moslim, však?“

Vyššie spomenutá situácia nie je žiadnou raritou. Minimálne nie na internete. Stačí sa pozrieť na komentáre pod článkom od Hlavných správ a pýtate sa, kam sme sa to dostali. Slová ako moslim alebo arab sa stali ekvivalentom teroristu, a islam ako náboženstvo zvrátenej ideológie, v ktorej Koráne sa píše o násilnom šírení danej viery. Áno, nemôžeme odoprieť fakty, že v poslednej dobe sa v Európe odpálili ľudia hlásiaci sa k radikálnemu islamu. Tu sa však treba zastaviť a zopakovať posledné dve slová predchádzajúcej vety: radikálnemu islamu. Radikálna myšlienka zvyčajne nevedie k ničomu dobrému, predovšetkým ak ide o náboženstvo. A je jedno aké – či je to islam, judaizmus, hinduizmus alebo kresťanstvo.

My, Slováci, sa považujeme za kresťanský národ. Vieru v Boha si spájame s niečím tradičným, hlboko zakoreneným v našej histórii. Dokonca až tak, že to niektorí nemenovaní ľudia dokážu zneužiť a v mene Boha prezentovať svoje v zásade protikresťanské myšlienky. Myslím si, že je dôležité rozlišovať vieru v Boha a vieru v cirkev. Tak ako rozlišujeme bigotných katolíkov od liberálneho zmýšľania. Aj kresťanstvo má svojich fanatikov, to nie je žiadnym tajomstvom. Len sa na nich akosi zabúda.

Ja sama som veriaci človek a nemám problém povedať to nahlas. Častujem sa tým, že moja viera je hlboká aj napriek tomu, že som nikdy nečítala Bibliu ani nechodím do kostola. Považujem sa za človeka veriaceho v Boha, nie v cirkev. Súčasný pápež František si však získal moje srdce i sympatie.

Ale poďme k veci. Pár dní dozadu som mala možnosť rozprávať sa s dievčaťom, ktoré sa netajilo tým, že „prijalo Boha do svojho života“. Na tom predsa nie je nič zlé a z mojej pozície to veľmi dobre chápem. Ako pokračovala v rozprávaní, uvedomila som si, že aj keď vyznávame rovnakú vieru, jej myšlienky sa mi pozdávajú čoraz menej.

Dievča tvrdilo, že sa snaží riadiť svoj život podľa Biblie, a že prijatie Boha do svojho života bola najúžasnejšia vec, akú spravila. S tým druhým si dovolím súhlasiť. Čoskoro prišlo na parafrázovanie výrokov, údajne pochádzajúcich z Biblie. V hlave mi zarezonovalo hneď niekoľko.

Jedným z výrokov je: „Kto neverí v Boha, bude zatratený.“  To bola studená sprcha. Myslím si, že každý má právo v niečo veriť alebo neveriť, tak ako si vybrať v čo či ku komu sa modliť. Sám Boh nám dáva možnosť výberu a slobodného rozhodnutia. Naviac, Bibliu nepísal Boh, ale ľudia a ako to bolo v skutočnosti, nikto netuší.

„Jedno zhrešenie už nenapraví žiadne množstvo dobrých skutkov.“ Buďme k sebe úprimní, to by sme boli všetci v kaši. Tak ako povedal Ježiš: „Kto je bez viny, nech do nej hodí kameňom.“ Každý v živote už spravil niečo, na čo nie je veľmi hrdý, ale nebolo by dobré ani správne pykať za chybu celý život. Najmä, ak sa snažíme vykonávať a šíriť dobro, možno poháňaní menom Božím. Dievča svoju myšlienku ešte rozvilo: „Len tomu kto zhreší, ale má vieru, bude odpustené.“

A nakoniec: „Veriť vo falošného Boha znamená rúhanie. Jedine kresťanský Boh je pravým Bohom.“ Ak by sa človek modlil k Alahovi za moje zdravie a bezpečie, nevidím na tom nič zlé. Nebudem predsa odsudzovať iného človeka iba preto, že má inú vieru, práve naopak, budem si vážiť, že na mňa myslí a to, že ma spomenie v modlitbe je jedna z najvyšších foriem rešpektu a starostlivosti. Každý má vlastného Boha a nikto by nemal mať moc určovať, v koho môžem alebo nemôžem veriť.

Možno sa pýtate, kde je vlastne pointa článku. Tak, ako rozlišujeme radikálnu ideológiu islamu od islamu samotného, mali by sme rozlišovať aj radikálnych kresťanov od kresťanov. V konečnom dôsledku je radikálnosť pevnou súčasťou extrémizmu, čo môže viesť k situácii, ktorú badáme aj na Slovensku.

Pýtam sa sama seba, kde sa to v ľuďoch berie; prečo si myslia, že len ich viera je tá správna? Prečo sa nemôžeme navzájom rešpektovať? Naozaj chceme byť všetci rovnakí, namiesto toho, aby sme si užívali jedinečnosť a individualitu? Nemám potrebu lanáriť ľudí a presviedčať ich, aby sa stali kresťanmi, inak zhoria v pekle. Nie, Boh nám dal možnosť slobodnej vôle a výberu – a ak sa aj ateista bude snažiť byť dobrým človekom a rozdávať lásku a konať dobro, budem ho považovať za rovnako hodnotného človeka, ako toho, kto rozdáva lásku a koná dobro v mene Božom.

 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Valentína Sedileková

Som 17-ročná študentka gymnázia v Banskej Bystrici. Milujem šport, prírodu a písanie a rada by som sa venovala profesionálnej žurnalistike. Baví ma história, práca s ľuďmi i dobrovoľníctvo. Zaujímam sa o súčasné dianie vo svete. Chcela by som svoje myšlienky, postrehy a názory vysloviť verejne, napriek tomu, že s nimi nemusia všetci súhlasiť.