Denník N

Skúsenosti V. Miku zvyšujú jeho šance k znovuzvoleniu, Ľ. Lopatku by na šéfa ÚVO nekvalifikovali

Vláda R. Fica si za priebeh výberu predsedu Úradu pre verejné obstarávanie zaslúži pochvalu. Na kyticu kvetov príde rad, keď zvládne opakovanú voľbu a nový šéf ÚVO bude viac, než len odborne aj politicky priechodný kandidát.

Komu záleží na tom, aby Slovensko ostalo demokratickou krajinou, dostal tento týždeň dva dôvody  na radosť. Prvým bola správa zo včera, že generálny prokurátor podal na Najvyšší súd podnet na rozpustenie Kotlebovej ĽSNS. Druhým bol spôsob, akým vláda vyberala nového predsedu Úradu pre verejné obstarávanie (ÚVO). Fungovanie Úradu môže významným spôsobom zväčšovať či zmenšovať veľkosť priestoru na korupciu a preto je dôležité stratiť o téme pár viet. A pochváliť vládu za to, na čo sa podujala.

Pre tých, ktorí to nezachytili: koaličná vláda Smer-SD, Most-Híd a SNS urobila naozaj verejné vypočutie kandidátov na šéfa ÚVO, hoci ju k tomu nič nezaväzovalo. Ešte predtým zverejnila aj projekty uchádzačov, i keď ani to zákon nevyžaduje. Dobrovoľne zvýšila štandard procesu výberu dôležitej verejnej funkcie, za čo si zaslúži chválu a uznanie. A ochotne vládu pochválim opäť, keď tento nový štandard uplatní aj pri obsadzovaní obdobne významných pozícií. No z nezvolenia nového predsedu ÚVO plynie aj pár dôležitých ponaučení, ktoré by kabinet premiéra R. Fica mal zohľadniť pri opakovanej voľbe.

Kritériá na kandidátov zadefinovala vláda vo vlastnom uznesení z konca marca. Okrem bežných požiadaviek, akými sú bezúhonosť a vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa, sa od uchádzačov očakáva, že budú mať minimálne päťročnú praxu vo verejnom obstarávaní. Kandidát prax preukazuje čestným vyhlásením, odkazmi na zrealizované verejné obstarávania či potvrdením zamestnávateľa, že sa uchádzač verejným obstarávaním skutočne aktívne zaoberá.

V čase, keď boli zverejnené životopisy kandidátov, ma jedna odborníčka na obstarávanie upozornila, že podľa nej kandidát Juraj Méry požiadavku praxe nespĺňa. Zo zverejneného životopisu sa to jednoznačne určiť nedalo, no niečo naznačil pomerne vágny projekt tohto kandidáta a veľké pochybnosti o svojich odborných kvalitách vyvolal on sám výkonom na verejnom vypočutí organizovanom Americkou obchodnou komorou. Na vypočutí vládou o deň neskôr to už nezachránil a ukázalo sa, aký veľký význam má hearing, ktorý je prenášaný on-line a možnosť klásť otázky majú aj odborníci, nielen politici.

Tento prípad však vo mne vyvolal aj otázku, či odborná prax a znalosti z verejného obstarávania majú byť takým významným (a počas vládneho vypočutia sa zdalo, že je jediným) kritériom pri obsadzovaní predsedu ÚVO. Päťročná prax vo verejnom obstarávaní je niečo podobné, ako keby sa od Václava Miku pred piatimi rokmi požadovalo, že musí mať odkrútených niekoľko rokov za kamerou alebo preukázať, koľko televíznych seriálov produkoval. Nič také sa však od kandidátov na šéfa RTVS neočakáva, no podľa zákona by mali preukázať päťročnú odbornú prax v riadení. Aj vďaka tomu sa V. Mika (s riaditeľskými skúsenosťami z Rádia Expres a TV Markíza) mohol stať šéfom verejnoprávneho okruhu a zo Slovenskej televízie urobiť rešpektované médium.

Od kandidátov na šéfa ÚVO však vláda prax v riadení ľudí nevyžaduje. Netvrdím, že by nutne mala. Hovorím len, že prílišný dôraz na odborné znalosti a nijaké očakávania na riadiace schopnosti môže dobrých kandidátov odrádzať a vyhovovať adeptom, ktorí roky robili do verejného obstarávania, ošetrovali v ňom záujmy ľudí, ktorým “slúžili” a nikdy pritom nemali zodpovednosť za stovky zamestnancov pod sebou. (ÚVO ich má takmer dvesto.) Ak vláda chce, aby druhá voľba dopadla dobre, mala by podľa mňa prehodnotiť kritériá na kandidátov, ktoré stanovila vo vládnom uznesení. S cieľom zväčšiť okruh potenciálnych kandidátov a nájsť pre tento dôležitý post nie iba niekoho, kto bude “politicky aj odborne priechodný”, ale kto je osobnosť a z ÚVO urobí rešpektovanú inštitúciu a protikorupčný pilier. Takáto ambícia by podľa mňa bola úplne primeraná vzhľadom k prehlbujúcej sa skepse v spoločnosti.

Vysvetlím to ešte raz na konkrétnom príklade: úpenlivé trvanie na hlbokých odborných znalostiach, ktoré sa preverujú on-line grilovaním by možno vylúčilo úspech takých kandidátov, ako šéfka Skansky SK Magdaléna Dobišová, bývalý šéf Sociálnej poisťovne Ľuboš Lopatka či zakladajúca partnerka spoločnosti BMB Leitner a daňová poradkyňa Renáta Bláhová. Možno by ani jeden z nich nedokázal splniť požiadavku ministra vnútra, aby opísali nákup kvalitnej paradajky. No neprekážalo by to, ak by mali pri výbere svojich podpredsedov naozaj voľnú ruku (dnes ich podľa zákona na návrh šéfa Úradu menuje a odvoláva vláda) a vybrali by si k sebe dobrých odborníkov.

Druhá dôležitá poznámka: usilovať sa obsadiť post predsedu ÚVO morálne rešpektovanou a aj manažérsky schopnou osobnosťou by bolo úplne na mieste. No tých necelých tritisíc v hrubom, ktoré šéf Úradu zarobí, výrazne znižujú šance na úspech takéhoto úsilia. A už vôbec nezohľadňuje obrovský tlak a reputačné riziká, ktorým je človek v tejto funkcii vystavený. Hovorme o tom, kým je čas. Päť rokov (funkčné obdobie šéfa ÚVO) je príliš dlhá doba na to, aby sme novú voľbu súrili len preto, že tá prvá niekomu nevyšla. 

Ilustrácia: Shooty/Denník N

Teraz najčítanejšie

Pavel Sibyla

Som bývalý reportér týždenníka Trend, exriaditeľ Nadácie Zastavme korupciu, autor dvoch prozaických kníh, člen hnutia Progresívne Slovensko. V súčasnosti učím a tiež tvorím podcast s názvom Proti noci.