Hanobenie prekladu

Neberme vyššie uvedený obrázok doslovne: samozrejme, že v rámci „poslednej voľby“ či „nutného zla“ sme neraz odkázaní aj na preklady či tlmočenie. Dokonca aj ich paškvilná variácia v podobe Google Translate môže byť pravidelne užitočná. (Hoci zväčša len na „prípravné, improvizované“ účely; pri serióznom prekladaní už treba automaty odsunúť nabok.) Preklady a tlmočenie preto majú v našom babylonskom ľudskom spoločenstve nezastupiteľnú úlohu. Aspoň nateraz – keď ešte neexistuje celosvetovo a každému človeku bez „dodatočného“ učenia zrozumiteľný dorozumievací jazyk; angličtina ani esperanto túto métu zatiaľ nedosiahli.

Keď mi je originál jazykovo neprístupný, zvolím pri filme vždy variant originálu s titulkami. Zvolil by som prípadne i kompetentný dabing, no dabingové verzie zvyknú byť odfláknuté, nie kompetentné; vyrábajú sa zväčša v priemyselnom tempe pásovej výroby; typicky v nich zaniká najmä režisérom pôvodného filmu starostlivo ustrážená hlasová intonácia, ktorú na zachovanie filmovej výpovede považujem za rovnako dôležitú ako obsah výpovede. Nielen v umení alebo všeobecne v rečovom prejave, ale aj v prekladoch (a teda aj v dabingu) je forma rovnako dôležitá ako obsah.

Pri knihách sa ako ekvivalent filmu s titulkami ponúkajú dvojjazyčné verzie (v nich naľavo/napravo/vyššie/nižšie vidíme originál; a zároveň, na jeden pohľad, v protiľahlej pozícii vidíme preklad), prípadne dokonca interlineárne verzie. Na ukážku: tu je jedna skvostná elektronická dvojjazyčná edícia; a tu je jedna skvostná interlineárna biblická edícia.

Veľká väčšina prekladov má podľa mojich skúseností neuspokojivú kvalitu, takže je vysoká pravdepodobnosť, že aj (uvediem náhodný príklad) slovenské preklady španielskeho básnika, na ktoré niekto natrafí, budú mať neuspokojivú kvalitu. Už preto by som ich nečítal.

(Končím práve učebnicu francúzštiny pre samoukov a ako ďalší jazyk si popri poľštine a vietnamčine – pozdrav Lýdii Machovej! – plánujem vziať práve španielčinu. Dúfam, že sa v nej raz dostanem na úroveň, ktorá mi umožní vychutnať si v origináli Dona Quixota, Graciána, Márqueza aj všetky ostatné lahôdky z literatúry písanej v španielčine.)

Výnimky zo všeobecnej nekvality sa vždy nájdu a možno občas na výnimku pri vynútenom čítaní prekladov natrafíme – držme si palce.

Že je veľká väčšina prekladov neuspokojivá, vnímam ako všeobecné zistenie, ale dvojnásobne to platí o prekladoch poézie (tá zahŕňa i texty pesničiek). Kto číta preklad poézie, číta možno 30 % či 40 % prekladateľa, a iba 70 % či 60 % pôvodného básnika.

To je však nevyhnutnosť – inak sa poézia prekladať nedá; vždy do nej prekladateľ musí vložiť veľký kus svojej vlastnej osoby – inak by nešlo o „prebásnenie“, ale o mechanický preklad takmer na suterénnej úrovni Google Translate.

Kto chce spoznať skutočne dielo pôvodného básnika, musí sa ho naučiť čítať v pôvodnom jazyku básnika – to je fakt; krutý fakt, ale tak to je.

Aj čítanie preloženej poézie môže byť veľmi zaujímavé napríklad vtedy, keď je prekladateľ básnikom podobnej kvality a rangu ako ten básnik, ktorého prekladá. Potom v podstate ide o „spoluprácu dvoch básnikov“, ich „tvorivý dialóg“ (často len virtuálny cez hranice nielen krajín a kultúr, ale aj storočí).

Lenže osobne nemám dobré skúsenosti ani s takýmito prekladmi. Napríklad obdivujem aj Ľubomíra Feldeka, aj Lewisa Carrolla, ale Feldekove preklady Carrollových básní (napríklad tých z Alice v krajine zázrakov, čo je jedna z mojich biblií) považujem za hrozné.

Preto radšej ani nezmiešavam Feldeka s Carrollom – obaja sú nepochybne géniovia, ale radšej si prečítam Feldeka v jeho pôvodnej slovenčine a Carrolla v jeho pôvodnej angličtine.

Skrátka: prekladom sa vyhýbam, ako sa len dá. A robím to práve preto, lebo som diplomovaný a profesionálny prekladateľ: nikto si zreteľnejšie neuvedomuje svoju nedokonalosť ako ten, kto bol vyškolený s (nedosiahnuteľným) cieľom, aby svoju prácu vykonával bezchybne.

Verný preklad neexistuje. Najlepší preklad je ten, ktorý je v porovnaní s inými prekladmi najmenej neverný.