Denník N

Prečo ma futbal netlačí k obrazovke ako kedysi

Čudujte sa, aj futbalový maniak môže dospieť do fázy znechutenia.

Mnohí z nás máme vo svojich životoch ľudí, ktorým vďačíme za rôzne udalosti a skutky. Niekoho vytiahli naši rodinní príslušníci či kamaráti z problémov, iným dopomohli k dosiahnutiu dlhodobých cieľov. No a niektorých z nás priviedli k niečomu, z čoho sa stala s pribúdajúcimi rokmi neoddeliteľná súčasť každého dňa a nekončiaca, podľa viacerých dokonca chorobná vášeň súca na liečenie.

Ale veď predsa niekto miluje cestovanie, iný zas módu. Napríklady legendárny milovník hadov Steve Irwin chytal tieto nádherné a nepredvídateľné plazy tak vášnivo, že neexistovalo cesty späť a smrť v jeho prípade mohla nastať snáď jedine po uštipnutí smrteľne jedovatou potvorou. Nestalo sa, ale zabila ho raja, na pohľad milý a neškodný podmorský živočích. Zomrel však pre svoju vášeň k zvieratám.

V prípade privedenia k niečomu mám na mysli môjho bratranca, úspešného človeka a uznávaného historika v jednej osobe. Práve on mi ako prvý ukázal čaro a krásu športu – začal futbalom, na konci roka 2003 ma zobral na premiérový basketbalový a hokejový zápas v živote. Nehovoriac o tom, že s jeho pomocou som sa upol aj na tenis. Táto športová štvorka je niečím, čo odo mňa nikdy neoddelíte, pretože medzi nami vzniklo silné puto ako medzi ET a Elliottom.

Ako roky išli, začal som fandiť športovým klubom v daných odvetviach, navštevoval som zápasy vo svojom meste, ba som aj vášnivo chodil na fanúšikovské výjazdy do iných miest, aby som podporil moje mužstvo, najčastejšie hokejistov Nitry. Táto oduševnenosť ma však už prešla a uprednostnil som kvalitu pred domácim športom. Presviedčam sa, že som urobil veľmi dobre a začal som sa stopercentne sústrediť na zahraničný šport, ktorý je oproti tomu v našej krajine omnoho delikátnejší a na vyššej úrovni. Už som neraz dostal oslovenia ako „Američan“, „cudzinec“ či očastovanie hláškou „presťahuj sa do Ameriky, keď ju tak ospevuješ“.

V zámorí sa hrá najlepší hokej a basketbal, to nik nemôže poprieť. Rád by som však vysvetlil, prečo ma iný šport čoraz viac ponára do zvláštnych myšlienok. Je ním futbal, v ktorom sa doba zmenila a som z nej doslova znechutený. Som fanúšikom Manchestru United, o jeho veľkosti a slávnej histórii snáď netreba písať viac. Trápi ma však iný futbalový problém.

Futbal milujem, na jednej strane mi stále prináša nepredstaviteľné emócie, ktoré nemôžete úplne pochopiť, pokiaľ nie ste doň zažratý tak ako ja. Veď radosť z triumfu Manchestru v Európskej lige je pre niekoho nepochopiteľná. Prečo sa teší? Veď je to iba šport a chlieb lacnejší nebude. To je aký argument? V živote treba mať veci prinášajúce vášeň, radosť a naplnenie.

Odhliadnuc od štvrtkového víťazstva United som v čoskoro skončenej futbalovej sezóne dospel do štádia, keď sa v mojej hierarchii tento šport posunul zo štvrtého miesta na…štvrté. Bol tesne za tenisom, ale táto priepasť sa prehĺbila, pretože začínam mať futbalu plné zuby.

Neustále sa v ňom simuluje, hráči padajú na zem oveľa častejšie ako lietadlá, každý menší dotyk protihráča chcú využiť vo svoj prospech, hlavne v pokutovom území. Vo futbale chýba rešpekt, pokora, úcta. Každý sa háda o tom, či je lepší Ronaldo, či Messi. Preboha živého, miesto toho, aby si užívali veľkosť týchto dvoch hráčov, tak sa škriepia pre také sprostosti.

Keď Roger Federer vo finále tohtoročného Australian Open porazil Rafaela Nadala, tak vyslovil dojemnú a nádhernú vetu: „V tenise nie sú remízy, ale dnes by som bol šťastný, ak by som si túto trofej mohol rozdeliť s Rafom.“ K týmto slovám netreba nič dodávať, iba zložiť z hlavy povestný klobúk a ceniť si, že žijeme v ére dvoch najlepších tenistov histórie. Ani jeden z nich sa po žiadnej prehre proti tomu druhému nehneval, pri každej možnej príležitosti si vzdali hold a ani jeden rozumný a vyspelý človek nepovie, že nemá niektorého z nich rád. Ani Federera, ani Nadala nemôžete nemať radi, pretože to nejde. Predovšetkým osoba švajčiarskeho velikána, keďže Federer je tou najlepšou vecou, ktorá kedy tenis postretla.

Po austrálskom finále 2017. Medzi Rafom a Rogerom stojí Rod Laver, ďalšia ikona bieleho športu.
Po austrálskom finále 2017. Medzi Rafom a Rogerom stojí Rod Laver, ďalšia ikona bieleho športu.

V otázke rešpektu sa futbal nemôže s tenisom porovnávať. Absolútne nie. Veď myslíte, že tenisu sa zo žartu hovorí šport džentlmenov? Čo si máte myslieť, keď vám fanúšik Barcelony povie, že nenávidí Cristiana Ronalda a Madridčan to isté ohľadom Messiho? Neuveriteľné a ťažko pochopiteľné.

S futbalom sa pomaly lúčia veľké osobnosti. Dávno preč je éra Zinedinea Zidanea, Ronaldinha, Ronalda, Raúla Gonzáleza, Ryana Giggsa a ďalších. Francesco Totti taktiež definitívne odchádza a jedným z posledných ostáva Gigi Buffon. Brankár, ktorý neodišiel z Juventusu ani vtedy, keď korupčná kauza poslala tento klub do druhej najvyššej talianskej súťaže. Tomu hovorím skutočná vernosť a oddanosť.

Hráči dnes menia kluby ako obnosené nohavice, vytratili sa lojálne osobnosti s pravou krvou určitého klubu, všetko riadia nenažraní agenti. Nepozerajú sa na potreby hráča, ide im iba o vlastný prospech a naplnenie si svojich vreciek. Preto neverte, že celá prestupová suma ide do pokladnice klubu. Časť z nej si vždy berie hráčov agent. A nebavíme sa o prestupoch za niekoľko tisíc, ale o desaťmiliónových (najnovšie aj stomiliónových) transakciách. Zaplatiť 50, 60 či 100 miliónov za niekoho je totálne choré. Som šťastný, že Manchester má v kádri hráča Pogbovho kalibru, ale vysoliť 110 miliónov za futbalistu mi nepríde normálne. Bohužiaľ, ešte nie je všetkým dňom koniec, lebo bude horšie a čiastky porastú, o tom som presvedčený.

Mojím zámerom nie je niekoho prinútiť, aby nesledoval futbal alebo ho prestal sledovať, to určite nie. Na to nemám právo a každý sa môže rozhodnúť podľa seba. Chcel by som zase zažiť éru návratu rešpektu, pokory, vzájomnej úcty a fair-play do futbalového sveta. Presne tak ako tenise či basketbale, aby sa fanúšikovia neškriepili pre malichernosti a užívali si výnimočnú éru a nadpozemské výkony najlepších hráčov.

Nateraz zostávam futbalom dosť rozladený. Stále ho milujem, ale musí sa stať niečo zvláštne a nečakané, aby ma zase ťahal k monitoru či televíznej obrazovke a tešil som sa na akýkoľvek zápas. Teraz ich často pozerám z akejsi povinnosti fanúšika voči milovanému klubu a tradície Ligy majstrov. No ak mám na výber a v rovnaký čas sa stretávajú iné zaujímavé tímy alebo hráči v inom športe, tak si vyberiem pre mňa atraktívnejšiu možnosť. A zrejme to tak nejaký čas ostane.

Teraz najčítanejšie

Ondrej Herceg

Som 26-ročný pracujúci. Mám rád všeobecne veľmi veľa športov, no odmalička som inklinoval k pätorke hokej, futbal, tenis, basketbal a F1. Športom žijem teoreticky i prakticky 25 hodín denne a získavam nové informácie a poznatky. V mojom záujme je nahliadať na veci nepovrchným spôsobom, ale ucelene a s pochopením detailov. Tvrdá práca poráža talent, ak talent nepracuje tvrdo. Francesco Totti, Kobe Bryant, Michael Schumacher.