Reálny život niekedy napodobňuje umenie

Ako bola vaša kniha prijatá vo Veľkej Británii? Všimli ste nejaké rozdiely medzi čitateľskými ohlasmi ? Mám na mysli rozdiely medzi rodičmi autistických detí a rodičmi neurotypických čiže z pohľadu neurológie „normálnych detí“.

Skutočne som sa stretol s nádhernými reakciami ľudí, ktorí mali nejakú osobnú skúsenosť s deťmi s poruchou autistického spektra. Dostal som list od rodičov môjho priateľa z univerzity, ktorí majú autistickú vnučku. Kniha im pomohla ju lepšie pochopiť. Národná spoločnosť pre autistov vo Veľkej Británii bola tiež nadšená.  Nedávno ma požiadali, aby som odovzdával ocenenia Media awards, ktoré udeľujú organizáciám i jednotlivcom, ktorí šíria osvetu v tejto oblasti. Zúčastnil som sa množstva besied na školách. Boli to špeciálne školy pre autistov, ale aj bežné školy. Práve na besedách som si uvedomil, že bolo naozaj potrebné  niečo napísať na tému video hry a autizmus. Takže áno.. reakcie boli nádherné. Ľudia bez osobnej skúsenosti mali komentáre typu: „Kniha mi pomohla pochopiť ako autisti vnímajú svet, ako na neho reagujú .. prečo reagujú tak veľmi odlišne.“ Niekoľko priateľov mojej ženy si prečítalo knihu a potom sa jej zdôverilo: „Nemali sme ani len potuchy, aké ťažké to máš!“ Jednoducho nevedeli, aký intenzívny vplyv má autizmus na svoje okolie, na rodinu.

Vaša kniha je ohromným povzbudením pre všetkých rodičov – či už ich deti majú autizmus alebo nie. Kde čerpáte silu vy?

 Mojim zdrojom sily a múdrosti je moja žena! Spoločne sme sa naučili zvládať rodičovstvo, každý svojím spôsobom. Nečítali sme knihy o rodičovstve ani sme nechodili na špeciálne kurzy. Naši rodičia bývajú dosť ďaleko od nás, takže sme sa na nich nemohli často obrátiť s prosbou o pomoc. Čo sa týka autizmu, našli sme svojpomocné skupinky, kde sme mohli  stretávať iných rodičov autistických detí. Takisto sme našli skvelých učiteľov, ktorí Zacovi veľmi pomohli. V našej situácii je veľmi dôležité nájsť pomoc, či už v dobročinných alebo v zdravotníckych organizáciách, prípadne sa  stretávate s inými rodičmi. Inak sa ocitnete vo veľkej izolácii.

 Nájsť vhodný typ školy pre dieťa so špeciálnymi potrebami môže byť komplikované. Aké sú vaše skúsenosti so školami vo Veľkej Británii?

Vo Veľkej Británii je niekoľko špeciálnych škôl pre autistické deti, tie sú naozaj skvelé. Fosse Way School, škola kam chodil môj syn Zac, je výborne zariadená. Triedy sú malé, s množstvom technológií- počítačov a laptopov, ktoré autistické deti naozaj obľubujú. Nie sú tam žiadne obrazy na stenách, školské prostredie pôsobí veľmi upokojujúco. Žiaľ, takéto školy bývajú preplnené, takže mnoho detí s autizmom musí chodiť do bežných škôl. Tam kvalita vyučovania a starostlivosti kolíše: Môžete mať šťastie a natrafíte na školu s výbornými učiteľmi, ktorí majú prax a vedia si poradiť s autizmom (a na škole pracuje veľa asistentov). Alebo sa stretnete s minimálnym množstvom podpory – vtedy musíte vybojovať za svoje dieťa veľa bojov, aby získalo potrebnú starostlivosť.

Ako poznám ľudí z literárnej branže, Chlapec z kociek môže pripadať niektorým kritikom trochu sentimentálny, záver knihy zasa (podľa ich kritérií) priveľmi optimistický Čo by ste odpovedali na ich námietky?

Viete, keď píšem fikciu, chcem čitateľa zobrať na citový kolotoč. Rozplakať alebo rozosmiať čitateľa je pre mňa dôležitejšie ako im iba ukázať na sto percent hodnoverne vykreslený  autizmus. Chcem ľudí vtiahnuť do prežívania tejto životnej skúsenosti. Hoci musím povedať, že mnohé udalosti z románu sa skutočne stali. Môj syn Zac sa, podobne ako hlavný hrdina, prednedávnom zúčastnil súťaže v hre Minecraft. Súťaž sa konala v miestnej počítačovej kaviarni a vyhral! Takže nakoniec to môže byť aj naopak, reálny život občas napodobňuje umenie.

Prečo obdivujete tvorbu Evelyna Waugha a Margaret Atwoodovej?

 Evelyn Waugh je nádherný predstaviteľ klasickej anglickej prózy. Zachytáva vtedajšiu spoločnosť s neuveriteľným entuziazmom a humorom . Jeho hlavné postavy sú veľmi sympatické . Je skvelý v tom, ako sa mu podarilo „rozdupať “ inštitúcie, či už to bol svet novinárov – v románe Sólokapor,  svet armády – v románe Meč cti alebo  svet spoločenskej smotánky v románe Krehké nádoby.

Margaret Atwoodová vytvorila neuveriteľne skutočné svety a postavy . Má naozaj jedinečnú predstavivosť. Opis patriarchálnej dystópie v románe Príbeh služobníčky, kde sú ženské telá zdevalvované na úroveň komodity, pôsobí nielen mrazivo, ale aj prorocky a aktuálne.

O čom bude vaša ďalšia kniha?

 Bude to ďalší rodinný príbeh,  tentoraz o otcovi, ktorý sám vychováva svoju dospievajúcu dcéru. Dcéra má veľmi vážnu srdcovú poruchu, kniha je vlastne o tom, ako sa obaja s tým vyrovnávajú. Ona sa bojí, že ostane opustený, keby sa jej niečo prihodilo a tak tatka povzbudzuje, aby začal chodiť na rande. On pracuje ako manažér v miestnom divadle, takže sa okolo neho po celý čas motajú bizarné postavičky . Dúfam, že sa mi podarí opäť ľudí rozosmiať aj rozplakať. Kniha sa bude volať Dni zázrakov a mala by uzrieť svetlo sveta vo februári budúceho roku.

Mohli by ste opísať cieľovú skupiny vašej druhej knihy? Dala by sa vaša druhá kniha zaradiť do literatúry pre dospievajúcich?

 Cieľová skupina bude rovnaká ako pri mojej druhej knihe – je ňou každý, kto ma rád fikciu, najmä príbehy z prostredia  rodiny. Bude to o ďalšej rodine v kríze, hoci zápletka sa samozrejme líši. Nemyslím si, že by sa obidve moje knihy– Chlapec z kociek a Dni zázrakov dali žánrovo zaradiť do literatúry pre dospievajúcich. V oboch knihách sa zaoberám problémami, ktoré so sebou prináša výchova postihnutého dieťaťa, toto si vyžaduje zrelého čitateľa. Hoci veľa mladých ľudí si prečítalo Chlapca  z kociek a kniha sa im páčila.

 Píšete články o počítačových hrách pre  The Guardian. Ktoré počítačové hry odporúčate deťom? Ktoré hry podľa vás pôsobia na deti škodlivo?

  Existuje dobrý certifikačný  systém, ktorý slúži na posúdenie počítačovej hry, či je vhodná z hľadiska veku dieťaťa. V Európe sa tento systém volá PEGI. Čiže rodičia si môžu zistiť, ktoré hry sú pre deti vhodné. Navyše, počítače a hracie konzoly mávajú  rodičovské zámky, takže je tu  možnosť kontrolovať koľko času strávia ich deti pri počítačových hrách. Podľa môjho názoru je vždy lepšie mať nad počítačovými hrami kontrolu ako sa ich báť. Mám rád hry ako Kerbal Space Programme a Sims, tie vám umožňujú sa hrať aj experimentovať. Nemyslím si, že deti by mali hrať násilné hry ako Call of Duty a GTA, kým nevyrastú. Nie kvôli tomu, že by tieto hry narobili veľa škody, to si nemyslím, ale preto, že niektoré veci by jednoducho malé deti nemali vidieť ani skúšať.

Koľko času venuje redaktor prílohy o počítačových hrách – hraniu počítačových hier?

Haha! V práci väčšinu času editujem príspevky a píšem analýzy, takže hrávam menej ako si myslíte. Ak mám šťastie, tak sa tomu venujem desať hodín týždenne. Väčšinou hrám na konzole PS4 alebo Nintendo Switch. Keď mám možnosť, hrávam počítačové hry so synom, hrávame spolu najmä Minecraft alebo Mario Kart 8. Tieto dve počítačové hry by som mohol hrať celý deň.

Priznám sa, že ako „anti geek“  si neviem predstaviť ako vyzerá vaša pracovná náplň . O čom vlastne píšete?

 V práci editujem príspevky našich externistov, sú to zvyčajne recenzie, glosy a komentáre, ktoré sa týkajú video hier a herného priemyslu. Píšem aj vlastné články, väčšinou o kultúre hier ako aj o témach ktoré sú zaujímavé z pohľadu  súčasného trhu s počítačovými hrami. Píšem veľa analytických článkov, v ktorých sa snažím pochopiť, prečo sú určité hry také obľúbené. Zaoberám sa aj najnovšími trendami v hernom biznise.

Slovenský preklad knihy Chlapec z kociek vyšiel vo vydavateľstve Plus v roku 2017.

Fotografia autora bola prebratá z webovej stranky: http://boymadeofblocks.tumblr.com/

Rozhovor vznikol na základe e-mailovej komunikácie medzi autorkou blogu a  Keithom Stuartom.