Denník N

Núdzové pristátie maďarskej stíhačky pri Lučenci

Fairchild na letisku Ľadovo v Lučenci. Vojenské označenie mal K-74.
Fairchild na letisku Ľadovo v Lučenci. Vojenské označenie mal K-74.

Niekoľko príbehov z histórie lietania v Novohrade. O veľkej hromade kostí. O detskom nadšení. O zablúdenej stíhačke.

Keď sme sa začali zaoberať históriou Novohradu 20. storočia, netušili sme, do akých oblastí ľudskej činnosti zablúdime. Zhruba pred rokom som sa dozvedel o rukopise Tibora Koteka mapujúcom históriu lietania na troch novohradských letiskách – Fiľakove, Lučenci a Boľkovciach. O lietadlá a lietanie som nikdy ani len nezakopol, napriek tomu sme sa rozhodli priložiť ruku k dielu a v spolupráci s občianskym združením Phoenix Lutetia a podporou BBSK premeniť rukopis (dvanásť rokov ležiaci v zásuvke) na knihu. Spomienky Tibora Koteka majú v sebe všetko, čo ma na regionálnej histórii fascinuje. Sú osobné, hovoria o dôverne známych miestach a ľuďoch, popisujú udalosti a javy, ktoré by autori na národnej úrovni vynechali ako nepodstatné alebo príliš podrobné a pritom práve tie sú pre mňa tým správnym korením.

Tibor Kotek (*1942) sa okolo lietania motal už od detstva. V Lučenci sa po druhej svetovej vojne začalo v rámci aeroklubu lietať v roku 1950, Kotek sa pridal v polovici päťdesiatych rokov. Gro textu tvorí obdobie rokov 1950 až 1970, kedy bol v rámci normalizácie autor od lietania odstavený. Najstaršie spomienky má od svojich starších kolegov. Aj tie, s akými peripetiami sa aeroklub na začiatku svojej existencie musel vyrovnať: „Tesne pred koncom vojny sa uvažovalo, že v budove hangára ustajnia kravy. Kvôli zatepleniu bola na pôvodnú betónovú podlahu nanosená zemina do výšky asi 30 centimetrov. Do budovy boli nainštalované válovy. K ustajneniu dobytka nedošlo pre blížiaci sa front. … V októbri 1951 bolo letisko na Ľadove prvýkrát schválené ako letisko schopné pre aerokluby. Členovia dreli na oprave budovy, ktorá mala slúžiť ako hangár. Museli vynosiť metráky kostí, ktoré tam v poslednom období nepoužívania stihli nanosiť zberné suroviny. Pracovalo sa v neuveriteľnom smrade, medzi mrakmi múch. Potom bolo treba vyviezť tony zeminy, ktorá mala slúžiť ako zateplenie pre plánované ustajnenie kráv. Dvere – hangárové vráta – boli urobené zo strany od Haliče. Pri hangárovaní sa lietadlá museli zasúvať postupne za sebou. Budúci letci boli opäť dočasne murármi, čističmi, klampiarmi, betonármi a tesármi. Odmenou za celé to koňovanie na letisku im boli niekoľkosekundové skoky vo výške 1 až 3 metre nad zemou. ‚Lietalo‘ sa z kopčeka od gónia smerom k hangáru. Bol to len malý kopček – svah. Táto stráň umožňovala zaletieť niekoľko desiatok metrov ďaleko. Lietalo sa aj z mierne sa zvažujúcej stráne smerom na Vidinú. Pilot sedel na otvorenej sedačke pripnutý upínacím pásom. Na predný hák sa zakosílilo kovovým srdiečkom spevnené oko gumového lana. Jeho ramená boli v pokoji asi 6 – 7 metrov dlhé. Chvost klzáka bol lankom upevnený k zariadeniu, ktoré držalo klzák na mieste. Každé rameno gumového lana uchopili traja chlapi a reagovali na povely: ťahať – bežať – pustiť! Ten tretí povel patril službe pri blokovacom zariadení za chvostom. Chvost bol na tento povel uvoľnený a guma „vystrelila“ klzák do výšky 3 až 5 metrov. V Lučenci lety trvali len niekoľko sekúnd. Nasledovalo zbehnutie ľudí pod kopec pre klzák a jeho krvopotný spätný transport na kopec. Na sedadle sa vystriedal ďalší adept lietania a opäť všetko dookola.“

Aj v Lučenci sa začínalo najskôr s lopatami, až potom krídla. Tu raz budú „bývať“ lietadlá.
Štart gumovým lanom, na ktorom je Z-24
Dostať klzák na kopec bola poriadna drina. V pozadí Fiľakovo.

Spomienky z chlapčenských rokov opisuje takmer až romaticky. Dnes už veru lietadlá toľko pozornosti nebudia: „Signál, že jar je tu, dával skoro zjari tmavozelený bocian (Fi-156 Storch) vtedajšieho Agroletu, ktorý nízko (vždy to bolo pod 100 metrov) letel z Ľadova, kde parkoval, na pracovnú plochu pri Boľkovciach, kde práškoval polia štátneho majetku. Občas letel nad mestom (zrejme pilotom nie veľmi odporúčaná trasa), a to bol pohľad pre deti, fanúšikov letectva a bohov… Neobvykle bohato presklená kabína, všade vzpery a dolu nízko visiace nohy podvozka, výrazné dobre viditeľné medzery medzi slotmi a krídlami, vztlakovými klapkami a krídlami, krídelkami a charakteristická motýľovitá výškovka, to boli detaily, ktorých sa nedalo nabažiť. Bocian sa šinul nad mestom, aby po pár minútach pristál v cieli svojej cesty. Veľmi zaujímaví pre lučenské deti boli Boľkovčania, chlapci z dediny, kde bocian pracoval, pristával a štartoval. Otázky nemali konca. Ako sa nakladá hnojivo – umelák, aký starý je pilot, aký je Storch na zemi vysoký, pokiaľ siaha koleso podvozka, keď si Jano k nemu zastane…“

Plnenie Čmeláka na temene kopca
Let na pracovisko. Palivo si Čmelák nesie v odnímateľných bakoch – nádržiach pod krídlami.

A keď toľko pozornosti vedelo získať práškovacie lietadlo, čo sa muselo diať, keď sa nad Lučencom zjavila zmätkujúca stíhačka? „Ešte jedna letecká udalosť pohla verejnosťou. Začínalo sa leto 1955. V tých rokoch sa nad hlavami obyvateľov miest a obcí len sporadicky objavovali novo zavádzané prúdové Mig-15. A tu sčista-jasna sa nad Lučencom objavil ‚tryskáč‘. Letel evidentne zníženou rýchlosťou, s klapkami a podvozkom v pristávacej konfigurácii. Nik nevedel, čo si o tom myslieť. Približne nad Silasiho lúkou sa pomaly dotáčal za ustavičného klesania smerom na Rimavskú Sobotu. Všetky deti školy na dnešnej Masarykovej ulici boli prilepené na parapetoch pootváraných okien. Vreskot: ‚osemmotorák‘ a ‚tryskáč‘ zneli zo všetkých hrdiel. Učiteľka matematiky v jednej z tried nechala autoritu a prísnosť pred dverami triedy a bola, vo svojom modrom pracovnom plášti, rovnako natlačená medzi deťmi. Mig klesal, až zmizol za budovami. Dlho sa špekulovalo, prečo tak nízko a prečo tie ‚kolieska‘. Popoludnie prebehlo v bežných hrách a v príprave na ďalší deň. A ráno prišla bomba! Tryskáč ‚zosadol‘ na lúke za Lučencom. Informovanejší tvrdili, že za Slatinkou. Bola to pravda. Aktérom bol zablúdený Maďar, ktorý najprv splašil sliepky v družstevných hydinárňach v Slanej Lehote a v Kalinove. A keďže sa utvrdil, že vidí kuríny a nie predpokladané hangáre, vyhliadol si plochu a s veľkou dávkou rizika pristál na podvozok. V takejto situácii je prijateľnejšie pristátie tzv. na brucho, teda bez podvozka. Pristál a prestál to, nič sa nestalo. Prišli pre neho ešte pred večerom. Na druhý deň bol tryskáč nedobrovoľne prístupný zvedavým očiam vyjavených ľudí. Bolo si ho možné prezrieť zblízka – trup so zaceltovanou kabínou bol naložený na veľkom valníku. Krídla boli na inom nákladiaku. Okolo sa producírovala hádam celá maďarská armáda, jej príslušníci využili situáciu na vtedy nezvyčajnú návštevu susednej krajiny.“

Mig-15 udivoval akrobaciou, ale najmä preletmi nad plochou letiska v maximálnej rýchlosti a v minimálnej výške

Blog vznikol v spolupráci s Tiborom Kotekom. Všetky citáty a fotografie v blogu pochádzajú z knihy Krídla nad Novohradom, ktorá vyšla v kooperácii s občianskym združením Phoenix Lutetia a s podporou BBSK. Ďalšie ukážky z knihy vrátane menného registra niekoľko sto ľudí, o ktorých sa v knihe píše, nájdete na Martinuse alebo tu.

Po letovom dni na Ľadove
Vyradený Piper so skrátenými krídlami, aby prešiel aj úzkymi ulicami mesta v prvomájovom sprievode v roku 1956.
Obálka knihy

Teraz najčítanejšie