Pán premiér, povzbudzovaním k odvahe, nie šírením strachu sa víťazí nad korupciou
Očistiť verejný život nie je možné tým spôsobom, že sa len prehodí zodpovednosť na bežných ľudí. Ale že R. Fico začne vyžadovať výsledky od tých, ktorí majú odhaľovanie korupcie v popise práce – od polície.
Keby sa miera korupcie merala počtom tlačovým konferencií premiéra na túto tému, Slovensko by sa dnes nezadržateľne približovalo škandinávskym krajinám. Predvčerom Robert Fico rečnil na seminári o whistleblowingu, včera predstavil šéfa nového Oddelenia prevencie korupcie na Úrade vlády. V poriadku, snaha sa cení a bude sa ešte viac, ak prinesie výsledky. No to, že vďaka téme korupcie nám tu nebezpečne rastie popularita fašistov, by nám nemalo brániť pomenovať slabiny premiérovho ťaženia.
Vo väčšine vystúpení premiér hovorí o dôležitosti ochrany oznamovateľov korupcie a nutnosti zmeny zákona, ktorý ich má chrániť. Niežeby na spomínanom zákone nebolo čo vylepšovať a whistleblowing nebola zaujímavá téma. Jadro pudla v boji proti korupcii je však niekde inde. Menovite v týchto inštitúciách:
Polícia
Prokuratúra
Súdy
Od účinnosti predmetného zákona získalo status chráneného oznamovateľa spolu 33 osôb. Ani keď ich bude 133, neznamená to, že sa nebudú opakovať prípady ako mýtny tender, kauza emisie, Tipos, tunelovanie vojenského spravodajstva, Gorila či Bašternák. Od toho je tu polícia a tajná služba, aby podobné prípady včas odhalila, nie bežní občania. Lebo ak oni majú odkrývať najzávažnejšie korupčné trestné činy, to už z nich rovno môžeme spraviť aj kontrolórov hygieny, školských inšpektorov či dopravných policajtov. Nie, hlavná zodpovednosť leží na ministrovi vnútra, ktorým je deväť rokov za posledných jedenásť Robert Kaliňák.
Sloganom premiérovho ťaženia je veta “ľudia musia mať strach”. V zmysle, že ak budú uplácať, musia sa báť, že ich niekto pri tom prichytí. No, ono to takto jednoducho nefunguje ani pri vražde. Inak by USA, kde za ňu páchateľovi hrozí trest smrti, nemali jeden z najvyšších počtov vrážd na stotisíc obyvateľov (3,9) spomedzi vyspelých krajín, ale najnižší (na Slovensku 1,1).
Boj proti korupcii sa nedá vyhrať šírením strachu, ale povzbudzovaním k odvahe. Premiér by mal ľuďom hovoriť “nebojte sa!” Mal by sa prihovoriť policajtom, aby mali odvahu pustiť sa aj do zložitých prípadov, v ktorých môžu byť zapletení oligarchovia či vysoko postavení politici. Povzbudiť úradníkov na Protimonoplnom úrade či Úrade pre verejné obstarávanie (ÚVO), aby odhaľovali nezákonnosť štýlom padni komu padni. A premiér by mal stáť aj za každým úradníkom, ktorý si všimne podozrivé konanie u svojich nadriadených a rozhodne sa na to upozorniť.
No namiesto toho, aby premiér ľudí nabádal “nebojte sa!”, ďalej útočí na Zuzanu Hlávkovú, ktorá nabrala odvahu a v dobrej viere poukázala na netransparentné obstarávanie počas slovenského predsedníctva. Napriek faktu, že šetrenie ÚVO preukázalo, že minister M. Lajčák mení verzie o výbere Agentúry Evka tak, ako sa mu práve hodí. Do médií hovoril o výbere spomedzi troch oslovených firiem, no ÚVO presvedčil, že oslovená bola len Evka. Nepamätám si jediný prípad, keď by premiér poďakoval osobe, ktorá priniesla závažné podozrenia z korupcie na vysokých miestach. Ale pamätám si x prípadov, keď prvou jeho reakciou bola obrana podozrivého – najmä ak sa jednalo o človeka blízkeho strane Smer-SD. Pokiaľ sa na tomto prístupe R. Fica nič nezmení, môže urobiť ešte dvadsať tlačoviek, no nikto ho nebude brať vážne. Pokiaľ sa ministri dôvodne podozriví z nekalého konania budú zubami nechtami držať svojej stoličky a neodstúpia, ako sa to deje vo vyspelých krajinách, skepsa Slovákov sa bude prehlbovať.
Zhodnem sa s premiérom na tom, že médiá sa neraz zaoberajú rôznymi podozreniami z korupcie, miesto toho, aby si poriadne urobili svoju prácu a išli von s kauzou, až keď urobili maximum pre jej preukázanie. Určite sa to stalo aj mne za tých šesť rokov pôsobenia v týždenníku TREND. Pre neschopnosť policajtov či úradníkov, zdĺhavosť v konaní či nedostatok dôkazov ide prípad často do stratena, no blbý pocit, že všetko je prehnité, už v ľuďoch ostane. Lenže vrhať všetku vinu na médiá za súčasný stav je jednoducho nefér. Väčšinu veľkých káuz, ktoré som spomenul vyššie a kde si už nikto netrúfne povedať, že skutok sa nestal, priniesli na svetlo práve médiá. Očistiť verejný život nie je možné tým spôsobom, že jeden bude prehadzovať zodpovednosť na druhého. Ale že každý zoberie ten svoj diel a pokúsi sa urobiť viac, ako doteraz.
Foto: Korzár/Judita Čermáková
