Kuba – kúsok po kúsku (III)

Zobúdza ma nepríjemné kvílenie vyzváňajúceho budíka. Rýchlo ho vypínam a okamžite preklínam seba samého za to, že som ho nastavil na taký skorý čas. Španielky zatiaľ nerušene dospávajú ďalšiu nočnú prehliadku havanských pohostinstiev. Pri pohľade na ne intenzívne zvažujem, či je pre mňa ranné poznávanie mesta naozaj také dôležité. Kombinácia únavy a pohodlnosti mi totiž zákerne priviera unavené viečka. Našťastie, môj mozog začína znovu pracovať skôr než stihnem zaspať. Pomaly, ale predsa sa konečne dávam do pohybu. Krátko po východe slnka tak za sebou zatváram vŕzgajúce dvere hostela a vychádzam von.

So západom slnka sa Havana mení na karibskú verziu Sodomy a Gomory. Odvšadiaľ znie podmanivá hudba, vzduchom rozvoniava hustý cigarový dym a zvuk štrngajúcich pohárov vám môže spôsobiť vážne psychické problémy. Mužským návštevníkom často neostáva nič iné, iba tieto nepriaznivé vplyvy neutralizovať spoločnosťou dievčat pochybnej povesti. Ráno však niet po tomto semeništi hriechu ani stopy. Kráčam vyľudnenými ulicami, ktoré ani vzdialene nepripomínajú svoje nočné alter egá. Z mesta sála úplný pokoj a akási nevinnosť. Podobnú atmosféru možno zažiť snáď len počas prechádzok vatikánskymi záhradami, či meditácií so štrnástym Dalajlámom.

Na jednej z ulíc prechádzam popri menšej tržnici natlačenej medzi dvomi polorozpadnutými domami. Pochopiteľne, lokálne farmárske produkty nemôžem obísť bez povšimnutia. Ponuka prvých stánkov by určite nepohladila dušu žiadneho vegetariána či vegána. Tunajší mäsiari práve veselo porciujú kopy čerstvo zabitých zvierat. Premýšľam, či toto zaobchádzanie s mäsom spĺňa kubánske hygienické predpisy. Ak teda vôbec nejaké existujú… Miestni obyvatelia nestrácajú takýmito zbytočnými úvahami svoj drahocenný čas. Popri ovocí a zelenine tak bez obáv kupujú aj najrôznejšie časti prasiat alebo kôz, ktoré pre nich reže ich obľúbený predajca.

Len kúsok ďalej leží prvé zo štvorice historických námestí Havany. Kým počas včerajšieho popoludnia a večera bola Plaza Vieja prešpikovaná haldami turistov, teraz zíva prázdnotou. Vlastne, nie tak celkom. Krátko po mojom príchode sa tu dovalil hlúčik rozjarených predpubertálnych detí. Neďaleko od nich postáva aj jedna staršia pani, ktorá si však kubánsky poter príliš nevšíma. Oblečená v svojráznom outfite korunovanom červenými natáčkami vo vlasoch iba spokojne prikrmuje tunajšie holuby.

Plynule prechádzam na Plaza de San Francisco de Asís. Známemu talianskemu svätcovi vďačí za svoj názov aj bazilika dominujúca tomuto malebnému námestiu. Samotný Fidel časom pochopil, že komunistický svetonázor a kresťanská viera nemusia byť úhlavnými nepriateľmi. Keď sú teda prevažne katolícki Kubánci už unavení z hlučných manifestácií, môžu sa uchýliť do ticha kostolov, katedrál a iných sakrálnych stavieb. Právo spoločne sa modliť však zjavne nepatrí iba nasledovníkom Ježiša Krista. Dôkazom toho je Mezquita Abdallah, ktorú míňam kráčajúc ulicou Oficios. Nenápadná mešita nijako nevytŕča z radu ostatných domov, a tak ju ľahko prehliadnete. V jej okolí, prekvapujúco, nevidím žiadne stopy ucelenej moslimskej komunity, ktorej vytvorenie momentálne desí slovenské politické elity.

Neďaleké Plaza de Armas je zo štvorice námestí ležiacich v centre Havany nie len tým najstarším, ale aj najrozmanitejším. Jeho stred má vyárendovaný menší park a po obvode stojí viacero historických budov. Medzerou medzi starou pevnosťou a chrámom, pripomínajúcim rímsky Panteón, dokonca vidieť vody blízkej havanskej zátoky.

Najkrajšie námestie som si nevedomky odložil na záver. Plaza de la Catedral nie je zďaleka ľudoprázdne, práve naopak. Prach, ktorý  počas noci prikryl jeho udržiavanú dlažbu však nevíria masy otravných turistov. Drvivá väčšina opätkov klopkajúcich o kamenný podklad patrí miestnym veriacim. Dopoludňajšia omša v majestátnej katedrále zrejme tvorí neoddeliteľnú súčasť ich sobotného programu. Ja mám duchovný zážitok už z toho, keď sa kochám nádhernou barokovou fasádou tohto bohostánku.

Vo väčšine slovenských dedín stojí krčma v tesnej blízkosti kostola. Zdá sa, že tento stredoeurópsky urbanistický koncept prekonal oceán a prenikol až na vzdialenú Kubu. Iba niekoľko desiatok metrov od katedrály totiž sídli La Bodeguita del Medio. Medzi jej stenami sa údajne zrodilo lahodné mojito, ktoré sem pravidelne vábilo aj Ernesta Hemingwaya. Dnes jeho kroky nasledujú zástupy vysmädnutých turistov, no po piatkovej noci je tento lokál ešte stále zatvorený. Neomámený alkoholom volím najrýchlejšiu trasu a smerujem naspäť do hostela.

Okolo poludnia si môžem konečne sadnúť. Vysoká stolička zasunutá k barovému pultu podniku La Dichiosa nie je kto vie ako pohodlná, no momentálne mi úplne vyhovuje. Ďalšie tri vyvýšené sedadlá už prisadla Veronika, Roman a Johny. Bar na križovatke ulíc Compostela a Obispo sa nám javí byť vhodným miestom pre prvý dnešný drink. Očami rýchlo skenujeme nápojové lístky ležiace priamo pred nami. Upúta ma menej známa Canchanchara. Barman ingredienciami vonkoncom nešetrí. Mieša necelé dva poldecáky rumu so zhruba rovnakým množstvom medového sirupu, zalieva to limetkovou šťavou a na záver pridáva niekoľko kociek ľadu. Tento sladký bolehlav by podľa mňa spoľahlivo zvládol zahnať aj ten najsilnejší hypoglykemický šok.

Čas pokročil. Ulice a námestia starej Havany sú teraz preplnené asi ako slovenské obchodné centrá v predvianočnom období. Podnikaví Kubánci to okamžite využívajú. Kreatívnymi spôsobmi sa pokúšajú vytiahnuť z peňaženiek majetných turistov nejaké peso na prilepšenie. Hudbou, tancom alebo pestrofarebným oblečením k sebe intenzívne vábia fascinovaných okoloidúcich. Najmä Plaza de la Catedral pôsobí ako zhromaždisko bizarných postavičiek a svojských indivíduí. Pre množstvo kadejakých veštíc si človek môže myslieť, že sa tu práve koná ich výročný celonárodný sabat. Zaujímalo by ma, ako kňazi miestnej katedrály vnímajú, že im tieto ženy narúšajú monopol v oblasti spirituálnych služieb…

Stúpajúca teplota nás motivuje k tomu, aby sme popoludnie venovali prehliadkam interiérov. Momentálne však vôbec nemáme chuť obzerať zbierky miestnych múzeí či galérií. Namiesto spoznávania zakonzervovanej kubánskej kultúry chceme objavovať jej živú, modernú podobu. Miesta, kde sa servíruje dobré jedlo a nalieva kvalitný alkohol sú z tohto podhľadu priam ideálne.

Začíname obedom v nenápadnom dome na ulici O’Reilly. Orientačné číslo 304 medzi svojimi múrmi ukrýva populárnu reštauráciu, ktorú popri Tripadvisore chválili aj naši kamaráti. Výborný homár s vyladenou salsa omáčkou ma nútia uveriť, že tento absurdne jednoducho pomenovaný podnik si svoju povesť skutočne zaslúži. Dobre najedený vchádzam do neďalekého obchodu so zmiešaným tovarom. Je nadštandardne zásobený. Alkoholom. Precízne zoradené fľaše rumu  vypĺňajú odhadom deväťdesiat percent plochy jeho regálov. Letargicky pôsobiacemu predavačovi podávam zopár drobných a spokojne odchádzam s fľašou tmavého Havana Club Aňejo Especial. Upíjaním z jeho siedmych decilitrov si skracujeme čakanie na voľný stôl vo vyhľadávanom bare El Chanchullero. Počas polhodinového postávania pred vstupnými dverami nás osviežuje ľahké mrholenie. Vo vnútri sa zas schladzujeme sériou miešaných nápojov s rumovým základom. Caipirinha, cubito a mojito príjemne kontrastujú so štylizáciou podniku, ktorý svojou atmosférou pripomína vyšetrovňu KGB.

Nadišiel čas večere. Skvelá zámienka na to, aby sme konečne ochutnali tradičnú špecialitu kubánskej kuchyne. Zlákaní jedným z množstva pouličných nadháňačov vchádzame do prázdnej reštaurácie. Začínam byť trošku skeptický. Nulový počet platiacich zákazníkov totiž nezvykne byť dobrým znamením. Tieto nemiestne predsudky sa však rozplývajú rovnako rýchlo ako prvé sústo lahodnej ropy vieji v mojich ústach. Špičkové jedlo dopĺňa podmanivý spev postaršieho pána, ktorý tu predvádzal svoj zvonivý baritón snáď už v predrevolučných dobách generála Batistu.

S plnými bruchami a prudko klesajúcou hladinou rumu vo fľaši prichádzame na Malecón. Žiaľ, ani v tejto chvíli tu nestretávame hýriacich domácich či turistov. Miesto toho okolo nás energicky šantí skupinka detí predškolského veku strážená mladistvo vyzerajúcou opatrovateľkou. Lanárime ju, aby sa k nám pre dnešný večer pripojila. Trochu posmutnelo nás však odmieta. Dve z ratolestí sú totiž jej vlastné. Zdá sa, že táto mladá mamička má chvíle zábavy už asi za sebou…

Opúšťame nezáživnú nábrežnú promenádu. S vidinou zábavy kráčame do centra mesta cez dobre známe Plaza de la Catedral. Na rohu tohto námestia sa dávame do reči s milou čašníčkou obsluhujúcou preplnenú kaviareň. Počas svojej cigaretovej prestávky nám dáva súradnice vraj najlepšej diskotéky v okolí. Z vďačnosti ju posmeľujeme, aby ochutnala dúšok nášho rumu. Chvíľu zneistene váha. Napokon si predsa len statočne odpije a už aj trieli nazad k hosťom. Mám silné tušenie, že sladkastá rumová aróma jej dychu im vonkoncom nebude prekážať.

Hľadanie vysnívanej diskotéky sa pre mňa stáva nočnou morou. Počas bezvýsledného blúdenia ulicami začínam byť citeľne podráždený a nevrlý voči mojim trom spoločníkom. Myslím, že konečne chápem, čo znamená výraz spoločensky unavený. Rád by som to zvalil na celodenné potulky mestom, no zrejme s tým má čo do činenia aj alkohol. Prichádza nevyhnuté. Nechávam moju partiu napospas osudu, zapínam vnútorného autopilota a presvedčený o jeho navigačných schopnostiach kráčam naspäť do hostela.

Čuduj sa svete, po necelej štvrťhodine k nemu skutočne prichádzam. Otvára mi Carlos senior a vpúšťa ma dnu. Na to, aby som si mohol ľahnúť do svojej postele však ešte potrebujem zdolať zástup prudkých schodov. Momentálne to však vnímam ako úlohu, pred ktorou by zutekal aj samotný Herkules. Vďaka Bohu za pohovku vo vestibule. Zaujímam vodorovnú polohu a zatváram oči. Kto vie v akom stave budem, keď ich ráno otvorím…