Denník N

Miloval ragby, no zo zajatia ho vyslobodila tenisová raketa. Pamiatka Rolanda Garrosa žije aj vďaka svetoznámemu turnaju

Preslávený tenisový areál nachádzajúci sa v tesnom susedstve Bouloňského lesíka vzdáva hold viacerým osobnostiam. Jedno meno však vyčnieva i nad legendami ako Philippe Chatrier či Suzanne Lenglenová, a to i napriek tomu, že jeho nositeľ sa jedného z najväčších turnajov sveta zúčastnil iba v pozícii diváka.

Eugène Adrien Roland Georges Garros, ktorého nikto neoslovil inak než Roland, sa v mladom veku venoval množstvu záujmov. Náruživo hrával ragby, počas štúdia na parížskom lýceu a neskôr i na prestížnej vysokej škole HEC každoročne strávil hodiny v okolí tamojších kurtov sledovaním majstrovstiev Francúzska v tenise, ale ešte väčšmi než športoviská ho priťahovali nebeské výšiny. Letectvo vo Francúzsku navyše spopularizoval prelet Louisa Blériota ponad Lamanšský prieliv či každoročná exhibícia v Reims.

Prvé roky a dekády uplynulého storočia boli na dobývanie oblohy a s tým súvisiace hrdinské činy ako stvorené. Večný ľudský sen o vznesení sa do vzduchu konečne začal dostávať čoraz reálnejšie kontúry a prvé lietadlá si okamžite začali vyžadovať dobrodruhov skúmajúcich možnosti, ale i hranice nového vynálezu. Chlapov zručných, ale predovšetkým nebojácnych. Roland Garros tieto predpoklady napĺňal do bodky.

Lietal vysoko i ďaleko

Rodáka z mesta Saint-Denis na ostrove Réunion lákali najmä rekordy. V septembri 1911 sa vzniesol do výšky 3 950 metrov, o rok neskôr historický zápis vylepšil až na hodnotu 5 610 metrov. Vzápätí začal špekulovať o dosiahnutí významnejšieho, zároveň však aj riskantnejšieho prvenstva. Dvadsiateho tretieho septembra 1913 ako prvý na svete preletel ponad Stredozemné more, keď prekonal približne 740-kilometrovú vzdialenosť medzi francúzskym Fréjus a tuniskou Bizertou. Hodnotu svojho výkonu ešte vyšperkoval tým, že zhruba osemhodinovú cestu zvládol bez jediného medzipristátia.

Odvaha a jedinečné výkony vo vzduchu rýchlo vyniesli Garrosovi status celebrity. Hoci po vypuknutí prvej svetovej vojny získal výnimku, vďaka ktorej nemusel narukovať, do armády sa vstúpil dobrovoľne. Zastával totiž názor, že práve letectvo môže v ozrutnom konflikte zohrať rozhodujúcu úlohu.

Zbraň, ktorá poslúžila aj nepriateľom

Čoskoro však aj on narazil na ťažko prekonateľné limity prvých lietajúcich strojov svojej epochy. Tie sa spočiatku využívali hlavne na prieskum namiesto aktívneho boja. Najväčší konštrukčný problém spočíval v umiestnení guľometu tak, aby bola zaistená čo najvyššia efektivita streľby a zároveň nedošlo k poškodeniu vrtule. Bežne tak v lietadlách sedeli dvaja piloti – kým jeden z nich sa venoval riadeniu, druhý strieľal z malého guľometu. Takýto systém sa však voči nepriateľským jednotkám ukázal ako takmer neškodný.

Francúzskemu dobrodruhovi však v hlave skrsol nápad. Na jednotlivé listy vrtule pripevnil kovové doštičky, ktoré ich chránili pred poškodením. Nový spôsob paľby z guľometu pomedzi vrtuľu sa vyznačoval oveľa väčšou účinnosťou, navyše na riadenie lietadla i streľbu stačila jediná osoba. Sám Garros so svojím dvojplošníkom Morane-Saulnier L vybaveným touto tajnou zbraňou zaznamenal vo vzdušných bitkách tri presvedčivé víťazstvá.

V apríli 1915 sa mu však šťastie otočilo chrbtom. Z neznámeho dôvodu bol donútený pristáť na nemeckej strane frontu a upadol do zajatia. Spolu s výnimočným letcom a bojovníkom sa do nepriateľských rúk dostalo aj jeho lietadlo. Geniálny holandský konštruktér Anthony Fokker pracujúci pre Ústredné mocnosti skombinoval Garrosovo vylepšenie s novým prototypom zbrane a výsledkom bol guľomet dokonale synchronizovaný s otáčkami vrtule. Nemci tak v leteckých súbojoch postupne nadobúdali prevahu.

Osudná túžba po návrate

Roland Garros sa o čoraz horšej situácii pre francúzske letectvo dozvedal v zajateckom tábore v Magedburgu len sprostredkovane, čo zrejme podnietilo jeho túžbu po úteku. Z väzenia sa mu podarilo vyslať šifrovanú správu, ktorá dorazila až do jeho vlasti. Počas nebezpečnej operácie sa Francúzom podarilo do tábora prepašovať dve tenisové rakety s dutými rúčkami. Vo vnútri sa nachádzala mapa Nemecka a plstený klobúk.

Príležitosť na útek sa naskytla po bezmála troch rokoch v zajatí až počas februára 1918. Spoločne s ďalším letcom a priateľom Anselmom Marchalom si pripravili takmer dokonalú kópiu nemeckých uniforiem a v prestrojení sa im podarilo oklamať stráž a napokon doputovali až do Francúzska.

V krajine galského kohúta vítali oboch navrátilcov ako hrdinov. Premiér Georges Clemenceau ponúkol pilotom pokojnú prácu v zázemí, lenže Garros sa ani po troch rokoch v zajatí nemienil vzdať snahy o návrat na nebesá.

Opätovný príchod na bojové polia sa francúzskemu leteckému fenoménu napokon stal osudným. V predvečer svojich 30. narodenín 5. októbra 1918, len päť týždňov pred podpísaním prímeria, sa Roland Garros kdesi v Ardénach zaplietol do potýčky s nepriateľskou presilou. Podľa jednej verzie bol hviezdny pilot zostrelený, iní hovoria o ľudskej chybe či poškodení vrtule, ktorému nedokázal zabrániť ani jeho vlastný vynález.

Stále živá pocta aj vďaka šalátovej mise

V septembri 1927, takmer desaťročie po smrti leteckého virtuóza, sa oveľa častejšie než o Garrosovi hovorilo o štyroch tenisových mušketieroch. Jacques Brugnon, Henri Cochet, Jean Borotra a René Lacoste vo finále Davisovho pohára premiérovo zdolali tím USA a po dlhých pätnástich rokoch priviezli známu šalátovú misu do Európy.

Veľký úspech však Francúzsku nepriniesol len dôvod na oslavy, ale aj povinnosť zorganizovať finále nasledujúceho ročníka na domácej pôde. Žiadny existujúci tenisový štadión sa však Francúzskej tenisovej federácii nezdal pre takúto udalosť dostatočne dôstojný.

Nový svätostánok bieleho športu napokon vyrástol na západnom okraji Paríža. Pri hľadaní jeho názvu trvalo mesto na pomenovaní podľa niektorého z vojnových hrdinov. Pre architekta a Garrosovho blízkeho priateľa Émila Lesieura bola voľba jasná.

Nový komplex piatich dvorcov však nehostil len rozhodujúci súboj 23. ročníka súťaže pomenovanej po Dwightovi Davisovi. Od roku 1928 prichýlil aj majstrovstvá Francúzska, ktoré sa krátko predtým otvorilo aj reprezentantom iných krajín. Meno Rolanda Garrosa sa tak veľmi rýchlo stalo synonymom pre najvýznamnejší antukový tenisový turnaj na svete.

Slávny areál začal okamžite žiť vlastným životom. Počas takmer 90 rokov jeho existencie zanechali nezmazateľnú stopu na antuke pokrývajúcej jeho kurty mená ako Laver, Borg, Lendl, Kuerten, Nadal, Evertová či Grafová. Myšlienka pocty leteckému priekopníkovi sa však z turnaja nikdy celkom nevytratila.

Teraz najčítanejšie