Povzbudivá Farba vody

Tento krátky  text na prebale knižky Farba vody upútal moju zvedavosť. Pre mňa dovtedy neznámy autor, spisovateľ a hudobník James Mc Bride, ako syn černocha a židovky, pútavo odhaľuje na 200 stranách životnú púť svojej matky. Na jej pozadí odvíja aj svoj vlastný príbeh a osudy jedenástich súrodencov. V knihe, ktorú som nedávno dočítala, sa zaujímavo striedajú kapitoly z autorovho života Jamesa a spomienky matky (kurzívou) na jej ťažký  život.

Napísať príbeh o svojej mame, Ruth Mc Brideovej – Jordanovej, nebola pre autora iba záležitosť autentických spomienok na život s ňou, ale najmä pátraním po jej minulosti. Nie preto, že by v čase písania knižky bola Ruth, pôvodom poľská židovka (dievčenským menom Shilská) už mŕtva, ale mama o svojej minulosti nikdy nehovorila. Jej židovská rodina ju po tom, ako sa vydala za černošského baptistického kazateľa, vyhlásila za mŕtvu. „Povedali kadiš a sedeli šivu. Tak sa ortodoxní židia lúčia so svojimi zosnulými príbuznými. Pomodlia sa, zakryjú zrkadlá, sedem dní sedia na stolčekoch s prikrytými hlavami“. Od tej chvíle sa pre Ruth navždy zatvorili dvere do otcovského domu a viac nemala kontakt ani so svojou mamou, ktorú ľúbila. Ruth bola pre nich mŕtva. A tak v snahe zmierniť bolesť vo svojom srdci pochovala svoju minulosť a ukrývala ju aj pred svojimi 12-timi deťmi, ktoré nikdy nepoznali starých rodičov z maminej strany.

Autor knihy James Mc Bride, černoch s kúskom židovskej duše, sa ako dieťa cítil veľmi neistý ohľadom svojej identity. „V detstve som túžil, aby boli všetci v rodine rovnakej farby, bieli, alebo čierni. Bolo by to pre nás ľahšie. Nechcel som byť belochom, lebo moji čierni súrodenci mi vštepili vedomie černošskej hrdosti a bol by som radšej, aby aj moja mama bola černoška.“

Na prelome 60-tych a 70-tych rokov to Jamesova rodina nemala ľahké. Pochádzať z dvoch svetov vo vtedajšej americkej spoločnosti znamenalo pre nich odmietanie ako na strane bielych, tak aj na strane čiernych. Nepatrili nikam. A tak mama vytvorila pre svoju veľkú rodinu vlastný svet, v ktorom žili. Bola beloškou vo svete černochov. Deti vychovávala takmer sama, pretože jej druhý manžel (s ktorým k 8 deťom z prvého manželstva pridali spolu ďalšie 4), žil v Brooklyne a domov prichádzal iba na víkendy. „Nosil nám jedlo a opravoval všetko, čo sa nám cez týždeň stihlo pokaziť. Úskalia našej výchovy zostali na mame, ktorá konala ako chrirurg pri úrazoch (Daj si na to jodoform!) minister obrany (Keď ťa niekto udrie, zatni päste a tresni mu!), duchovný poradca (Boh nech je na prvom mieste!) a finančný konzultant (Načo sú ti peniaze, ak máš prázdnu hlavu?) Otázky týkajúce sa rasy a identity ignorovala.“

James Mc Bride spomína, že jeho rodičia neboli materialisti. „Boli presvedčení, že peniaze bez poznania sú bezcenné, že vzdelanie spojené s náboženstvom je cestou z americkej biedy a v priebehu rokov sa ukázalo, že mali pravdu.“

Pozoruhodný životný príbeh mnohopočetnej rodiny Brideovcov končí dojímavým (aspoň pre mňa) zoznamom všetkých dvanástich detí s vymenovaním univerzít, ktoré každé z nich vyštudovalo a dosiahnutými úspechmi na poli medicíny, vedy, pedagogiky a umenia.                     …

„Každý rok sa hádame, kde na Vianoce budeme. Každý rok minieme stovky dolárov na telefón a na listy, píšeme, faxujeme, prehovárame sa a podplácame, aby sme sa vyhli putovaniu do maminho maličkého domova v Ewingu. Každý rok všetci dvanásti vyhlasujeme, že Vianoce sa chystáme stráviť v našom vlastnom domove a nechystáme sa cestovať iks kilometrov s iks deťmi, aby sme spali s iks ľuďmi na maminej dlážke, ako keď sme boli malí, pretože sme práve unavení a robili sme to minulý rok. Ale 74-ročná prezidentka, najvyššia veliteľka tejto armády, má stále moc. Moja žena Stephanie rozpráva bláznivú historku, ako k nám prišla na Vianoce prvýkrát a spoznala celú našu rodinu. Sedeli sme v maminom dome v Ewingu všade, kde sa len dalo, všetci dvanásti súrodenci, doktori, profesori, všetci….“