Denník N

Hospodárska „doba nulová“ a najnepokojnejšia éra v dejinách ľudstva

Epochy prichádzajú a odchádzajú a absolútna väčšina ľudí si v takomto prelome vlastne ani neuvedomí, že žije v akomsi medzičase. Ocitá sa na prahu novej dejinnej éry, pričom vlastne ani o tom nevie. Že by sme sa nachádzali v takejto situácii teraz práve my?

Nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung pred časom informoval v printovom vydaní o zaujímavej knihe Gideona Avniho „Prechod od Byzancie k islamu v Palestíne: archeologický prístup“ („The Byzantine-Islamic Transition in Palestine. An archeological approach“). Izraelský archeológ v nej vyhodnotil stovky vykopávok. Na tomto základe skoncoval s historickým predsudkom, že islamské dobytie Palestíny v rokoch 634 až 640 malo za následok (takmer) okamžitý zánik kresťanského a židovského života. V nijakom prípade totiž nešlo o náhlu zmenu, ale o veľmi pozvoľnú transformáciu trvajúcu niekoľko storočí. Avni napríklad s poukazom na archeologické nálezy uvádza, že Palestínu obývali ešte krátko po prvej križiackej výprave prevažne kresťania. Konštatuje, že k vlastnému a zásadnému procesu islamizácie došlo v Palestíne až po tom, ako sultán Saladín vyhnal v roku 1187 križiakov. Inak povedané: Ľudia žili v Palestíne dlhý čas viac-menej „po starom“, dodržiavali kresťanské a židovské zákony a zvyky – a nevedeli, že podľa nášho dnešného vnímania už kresťanstvo a židovstvo v Palestíne malo byť vtedy už vykorenené a že tam mal vládnuť islam. Pri spätnom pohľade sa totiž zvyknú vnímať dejiny ako náhle zlomy, v mnohých prípadoch ide však o pozvoľné, navzájom sa prelínajúce premeny.

Big data a internet vecí

Je pravdepodobné, že niečoho podobného sme svedkami práve teraz v hospodárskej sfére. „Staré“ priemyselné odvetvia pomaličky dožívajú a „nové“, digitálne sa rozmáhajú čoraz viac a nezadržateľne prenikajú do nášho každodenného života. Námatkovo: Komunikácia e-mailom pomaly patrí už medzi glaciálne relikty novej éry; facebookovský profil má skoro každý; generovanie osobnostných profilov (nielen) na zasielanie cielenej osobnej reklamy počas surfovania v internete prostredníctvom vyhodnocovania „big data“ sa rozbieha míľovými skokmi; v priemyselných podnikoch je najnovším revolučným hitom automatické softvérové prepájanie výrobných procesov („internet vecí“).

Tradičné priemyselné odvetvia, ktoré boli dlhé desaťročia „ťahúňmi“ ekonomického a sociálneho pokroku, medzičasom zostarli, ošediveli, stali sa dýchavičnými, vyšťavenými neustálou racionalizáciou výroby a zvyšovaním produktivity práce. Jednoducho už nevládzu byť hospodárskou lokomotívou a ťahať za sebou celú ekonomiku. Azda najlepším príkladom sú textilný priemysel a oceliarstvo; obe odvetvia majú svoj zenit za sebou a napríklad v západných demokraciách už len dožívajú – teda tie prevádzky, ktoré tu zostali a neboli outsourcované do lacnejších krajín.

Strojová ekonomika a digitálne hospodárstvo

Prelomové časové obdobia sú pritom nezriedka charakteristické extrémne nízkou infláciou, homeopatickým rastom ekonomiky (alebo jej stagnáciou) a peňažnou politikou centrálnych bánk v znamení absolútne minimálnych úrokov. Ako opisujú v knihe „Druhý strojový vek“ („The Second Machine Age“) dvaja významní odborníci na digitálnu revolúciu vyučujúci na MIT Sloan School of Management, prof. Erik Brynjolfsson a prof. Andrew McAfee, mnohé ekonomicky vyspelé štáty sa teraz nachádzajú v takomto stave: hospodársky rast je nulový, miera inflácie sa nachádza blízko nuly a úroková miera takisto osciluje okolo nuly. O knihe zasvätene informuje redaktor Frankfurter Allgemeine Zeitung Gerald Braunberger v článku „Doba nulová“ („Nullzeit“).

Digitálna revolúcia mení naše bytie od podlahy. Poskytuje takmer bezhraničné možnosti pre vysoko kvalifikovaných, najmä digitálne zdatných; pre menej vzdelaných a menej digitálne gramotných však nová éra predstavuje veľkú hrozbu, že už rozbehnutý vlak nikdy nedobehnú. A tým aj obrovskú výzvu pre politikov.

Mnohé faktory – najmä ukazovatele „doby nulovej“ – nasvedčujú tomu, že sa nachádzame v medzičase: starej, „strojovej“ ekonomike pomaly zvoní umieračik a nová, digitálna ekonomika sa ešte nepresadila na plnej čiare. Takáto situácia môže trvať dlho. Možno nie stáročia, ako tomu bolo za iných okolností v dnešnej Palestíne, ale nejaký ten rôčik, ba nejaké to desaťročie určite.

Gerald Braunberger prináša v uvedenom článku ako príklad industrializáciu v druhej polovici 19. storočia v cisárskom Nemecku. Opiera sa pritom o dielo Wernera Sombarta „Moderný kapitalizmus“ („Der moderne Kapitalismus“). Známy nemecký ekonóm v ňom opisuje hlboké zmeny, ktoré po sebe zanechával proces industrializácie: úpadok tradičného poľnohospodárstva, remesla a domácej práce a razantný nástup priemyslu charakterizovaný výkonnými strojmi a veľkými fabrikami. Obraz na prvý pohľad dynamického hospodárstva však podľa Braunbergera ostro kontrastuje s ekonomickými dátami: od roku 1871 až do vypuknutia 1. svetovej vojny hospodárstvo buď rástlo minimálne alebo začas dokonca klesalo; inflácia v mnohých rokoch bola nulová ba niekedy v krajine vládla deflácia. Táto vlna industrializácie sa napokon definitívne presadila až v prvej polovici 20. storočia masovou priemyselnou výrobou spotrebných predmetov.

Ako všetci vieme, a ako Braunberger podčiarkuje, „prvá polovica 20. storočia bola súčasne z politického, vojenského a spoločenského hľadiska najnepokojnejšou epochou v dejinách ľudstva“.

(Autor pracuje v Európskej komisii. Príspevok vyjadruje jeho osobný postoj.)

Teraz najčítanejšie