Denník N

Môj mediálny život

pokus o fejtón

Ak čakáte mediálne pikošky o mojom živote hviezdy, ste mimo. Ale dúfam, že nebudete sklamaní, lebo nejaké klebety predsa len „pustím“. Od istého času som začala mať pred médiami rešpekt. Majú totiž svoj vlastný nezávislý život. Že to nie je pravda? Presvedčím vás.

Pred pár rokmi som bola vyslaná našou redakciou na noblesnú akciu do drahšieho hotela, kde sa mala prezentovať kniha mladej neznámej autorky o ľuďoch z vyššej spoločnosti. Starostlivo som sa na to pripravila, nahodila šaty a vybrala sa na miesto činu.

Vo veľkej sále bolo všetko pripravené na úrovni. My, ľudia od médií, sme mali vyhradené miesta na nižšej úrovni, ale na pódium (na vyššej úrovni) sme videli dobre. Pri okrúhlom stole nás sedelo šesť a ja som sa – vidiac záujem všetkých okolo – snažila samu seba presvedčiť, že som v tej chvíli na tom najsprávnejšom mieste. V duchu som si pripravovala vynaliezavé otázky a pochvalné slová pre autorku a jej respondentov z knihy, ktorí na krst prišli v smokingoch. Čo vás inšpirovalo k napísaniu tejto knihy? S ktorou hviezdou sa vám pri zbieraní materiálu a informácií z ich života najlepšie spolupracovalo? Na tej fotke s manželkou ste úžasný! Ani som netušila, že máte tak krásneho syna, ste iste šťastný otec… Aký je účel vydania knihy?… V skutočnosti ma zaujímala odpoveď najmä na tú poslednú otázku, ktorú som však vedela celkom iste, že ju nepoložím. Raz som sa niečo podobné spýtala pri inej hviezdnej akcii, na ktorej bola aj moja šéfka a tá mi vtedy vyčistila žalúdok, že je to nevhodné a že tu nepracujem na to, aby som menila spoločnosť a ľudí privádzala do rozpakov, ale aby som im prinášala to, čo chcú počuť, vidieť, čítať. Inak si nás nebudú kupovať a ja prídem o prácu. Žalúdok som mala odvtedy pri každej akcii vždy čistý a pripravený konzumovať všetky dobroty na recepciách. A príliš sa nepýtať. Veď aj úsmev postačí. V sále bolo tých úsmevov rôzneho druhu a príchute viac než dosť. Všetci nadšene tlieskali.

Po oficiálnej časti sme pri našom stole začali pojedať jednohubky a živo diskutovať o celospoločenskom význame knihy. Každý sa tváril seriózne a zaangažovane. Okrem jedného. Všimla som si ho pri stole hneď ako som prišla. Bol to taký „típek“, s dlhými vlasmi a bolo na prvý pohľad jasné, že je buď umelec, alebo bezdomovec.   Na stole pred sebou mal položenú pozvánku so svojím menom a tak som usúdila, že asi bude umelec a dala som nabok všetky predsudky o prípadnom pachu a prisadla som si. On jediný sa počas programu neusmieval a nereagoval potleskom na nič z toho, čo prichádzalo z pódia. On sa vlastne vôbec neusmieval, iba mlčky listoval v knihe. Pod zarastenou bradou ukrýval všetko, čo by mohlo aspoň  výrazom tváre naznačiť jeho názor na vec. My ostatní sme sa usmievali, rozprávali o vydarenej akcii a s uznaním chválili schopnosti autorky a jej vynikajúcu knihu. Dlhovlasý umelec vedľa mňa zjedol medzitým plný tanier jednohubiek. Zrazu sa ozval: „Veď je to celé humbuk!“ Všetci sme stŕpli nad jeho vyjadrením a použitým slovníkom. Nikto nevedel, čo povedať. Žartuje? Je tam nasadený tajne, aby nás provokoval? Alebo si to vážne myslí? Pre koho pracuje?... Bradatý chlapík po chvíli našich rozpakov pokračoval: „Veď to nemá žiadnu umeleckú hodnotu. Akurát sa niekto nabalil a niekto preslávil. To je celé. Ale my sa aspoň najeme.“ V tej chvíli mi napadla známa veta z rozprávky Cisárove nové šaty „Kráľ je nahý“! Všetci naokolo žasli nad krásou jeho neexistujúcich šiat, iba malý chlapec si trúfol to pomenovať jasne a priamo. Iróniou bolo, že ako zástupcovia médií sme dobre vedeli, že kráľ je nahý. A predsa sa na druhý deň slovenský národ dozvedel, aká vynikajúca kniha práve vyšla. Tak mi nepovedzte, že médiá nemajú svoj vlastný nezávislý život. Mimochodom,  ja mám ešte stále prácu.

Teraz najčítanejšie