Keď muži plakali a Totti hral posledný raz

Že futbalový tím má jedenásť hráčov som začala brať na vedomie v novembri minulého roka, v Taliansku by ma zahanbilo päťročné dieťa, na pohlaví nezáleží. Nepoznala som futbalové hviezdy; Maradonu, kdeže Tottiho. Neexistovalo pre mňa žiadne Lazio, ani derby, ani žiadne derby medzi Lazio a AS Rím, z ktorého sú fanúšikovia v permanentnom strese týždeň pred tým. Tí chlapi, počerní, ktorých si z neapolských ság predstavujete ako bijú ženy a kšeftujú s olejom, pred derby nejedia, kakajú riedke, kričia zo sna, trošku preháňam, ale ozaj iba trošku. Včera síce Taliani prehrali s Čechmi v hokejbale 0:12, ale futbal je im sakrálny. Posvätný. Echt. A nemá význam sa o futbal nezaujímať. V centrálnom prehliadači fotografií vo Vatikánskom rozhlase po zadaní výrazu ,,Francesco“ vyhľadá najprv Tottiho, až potom aj pápeža. Život je krásny.

Francesco Totti, kapitán AS Ríma s číslom 10, il capitano, legenda, velikán talianskeho futbalu, skončil kariéru v nedeľu 28. mája vo veku 40 rokov, zápasom medzi Rímom a FC Janov a prečítate si o tom tu aj  tu, ja o futbale neviem nič. Ale viem o tom, že aj keď sa niečoho začnete nedobrovoľne zúčastňovať, napokon môžete zistiť, že v tom príbehu je odkaz aj pre vás. Ivan Gašparovič povedal, že život je ako smrť, len úplne iný. Zmysel hlboko freestylovej múdrosti nabral na hodnote v momente, keď Totti odchádzal poslednýkrát zo Stadio Olimpico; bolo to patetické; patetické až dokonca. Ale bolo v tom čosi veľké, čosi úplne iné.

Od rána do rôznych športových rozhlasových staníc, no najmä do Roma Radio, oficiálnej stanice klubu, volali fanúšikovia, aby sa podelili o svoje historky s Tottim: ,,Stretli sme ho v reštaurácii, presadol si k nám, diskutoval s mojim synom, ktorého práve prijali do mládežníckeho tímu AS Rím, dával mu rady.“ Najväčšia pocta, čo sa fanúšikovi môže dostať. Totti normálny človek, Totti nezávislý, rovnocenný, no hlavne Totti obyvateľ Ríma, občan, hrdosť, ktorá sa prenášala na iných.

Totti v posledných dňoch nedával rozhovory. A tak noviny a telky povyvliekali všetkých, ktorí ešte mohli prihodiť kamienok do kruhu spomienok o utopistickej povesti modly. Objavilo sa interview s kaderníkom z detských čias, so susedmi zo štvrte: ,,Našli ste ho vždy s loptou, vždy. Keď som prechádzal so svojím psom okolo, prestal kopať loptu o stenu, aby netrafil psa a úctivo pozdravil.“ Florenzi, ktorý spolu s De Rossim ostali poslednými dvoma reprezentantmi mesta Rím v mužstve, sa vyznal z toho, že si ako dieťa lepil na steny Tottiho. A zrazu spolu hrali v klube. A zrazu pri rozlúčke smoklil a plakal aj De Rossi, aj keď sa stal novým kapitánom. Totti, geniálny futbalista, ktorého chceli v najlepších tímoch sveta, ktorý nevyšiel z jedného klubu celý život, ktorý nechcel trafiť psa, keď bol decko.

Čo všeobecne nazývame kariérou; rýchly vzostup, dlhé pôsobenie na vrchole, peniaze; pocit, že ste vydrbali so svetom, lebo ste šikovný a nikto nie je lepší, v Tottiho prípade nadobúda nový rozmer: jeho neotesaná prirodzenosť až prostota s akou vystupuje a s akou hrá, nasvedčuje tomu, že nebolo treba sa predávať, postúpať po hlavách, aby hviezda zasvietila. Totti vyzerá, že sa vôbec neporovnáva, že nesúťaží, že stačilo, aby zafungoval akýsi univerzálny princíp, založený na nedobyvačnej, odťaživej vernosti. Vernosti sebe samému.

Nebola šanca kúpiť lístky na ten zápas. AS Roma – Genova, to bol Tottiho posledný v drese Ríma; koniec nedelí s Tottim. Nejeden futbalový fušer by sa rozlúčil priateľským zápasom, ale nie capitano. Stretnutie s Janovom mohlo byť priateľské, lebo Janovčanom už o nič nešlo, ale začali hrať dravo, stav bol kolísavý, Totti robil z lavice nesúhlasné talianske gestá a každý sa bál, že Rím neuhrá a ten veľký deň sa pokazí. Všetci už chceli nech je po tom, nech kapitán asistuje pri góloch, nech dovedie majestát do konca a nech sa všetci môžu v pokoji rozcítiť.

Radosť z výhry sa premenila na obrad, ktorý trval ako samotný zápas, Totti a jeho rodina a koliečko okolo štadióna a slzy a dcéra Isabel na rukách a posledný výkop lopty s podpisom plačlivého Tottiho medzi fanúšikov, ktorí sa doteraz o tú loptu bijú. Musela som sa presviedčať, že veď ja s tým nič nemám, že veď toto nie je časť mojej osobnej histórie, aby mi tiež nebolo clivo. Totti si vzal mikrofón a prihovoril sa 72-tisícovému štadiónu, ktorý nebude taký plný ani keď tam o pár týždňom zahrá Depeche Mode. Davy, hystéria okolo jedného človeka mali v sebe čosi antické, čosi benhurovské, hodné jedenástich oscarov, čosi neprimerané dnešnému svetu, kde sa každý stará o seba a šialenstvu prepadávajú len pubertiaci pre Justina Biebera. Bergomi zo štúdia komentoval, že nikdy nič podobné nevidel. ,,Keď som bol malý, mojou obľúbenou hračkou bola lopta a je ňou stále“, povedal Totti do mikrofónu a pochopila som, že celá tá ikonickosť sa zrodila z toho, že sme uverili dieťaťu, ktoré sa nikdy neprestalo hrať s tým najoddanejším úmyslom.

Odchod Tottiho však nie je nepredstaviteľný len pre fanúšikov Ríma a talianskeho futbalu, je to koniec éry aj pre rivalský tím Lazio. Laziali v hre proti Interu vytiahli transparent, ktorým vzdali poctu a rozlúčku Tottimu: ,,Odvekí nepriatelia zdravia Francesca Tottiho.“ A niektorí nadšenci futbalu hovoria, že Lazio je teraz ako mytologický Bellerofontes, ktorý zabil Chiméru, a teda do konca života už nemusel čeliť žiadnym výzvam, z čoho zošalel. A iní dodávajú, že niekedy odchod nepriateľa je rovnako nepríjemný, ako odchod priateľa.

Vo svete, kde sa všetko stále mení a čím viac peňazí, tým rýchlejšie sa to mení, ľudia čoraz viac túžia po čomsi stabilnom, túžia po Tottim. Niekedy najzaujímavejšie na Večnom meste je pozorovať tie dva výrazné svety; pobožnícky kult Vatikánu verzus žeravý kotol pohanských fanúšikov, čo sa častujú výrazmi Lazio merda, Roma merda. A kdesi medzi tým si všimnúť, že ľudia prirodzene inklinujú k hodnotám nezištných úmyslov a čistého srdca, nech sú súčasťou úplne hocičoho.

Na konci dňa bolo vidieť nad priľahlými dedinkami žlto-červené ohňostroje a všetkým bolo trpko ešte nasledujúce ráno, ešte nasledujúci týždeň, ešte stále, lebo kapitán navždy, lebo il capitano sempre.