Denník N

Politik ako občan druhej kategórie alebo nižšia forma života?

Včera som spáchal drzý čin – zúčastnil som sa ako občan tejto krajiny protikorupčného pochodu v Košiciach. Čím som mohol ohroziť snahu slovenských študentov o apolitickosť celého protestu, ktorý mal veľmi kultúrny priebeh a zazneli na ňom silné svedectvá. Tých študentov, ktorí sú väčšími vlastencami ako na facebooku večne napojení hľadači svojich právd, ktorí ich obviňujú zo spojenia s (tými nesprávne nasmerovanými) politikmi, G. Sorosom, mimovládkami, médiami, ba možno aj s červenými mravcami a mimozemskými civilizáciami.

Verejne sa priznávam k tomuto môjmu hriechu, lebo mi až po odpovedi slovenského predsedu vlády R. Fica pre Denník N došlo, že politici (obzvlášť sa to týka Igora Matoviča) majú prísne zakázané nielen vystupovať, ale sa aj zúčastňovať akýchkoľvek občianskych protestov. Plus sa mnohí, premiérovi podobní, opäť idú hrať vo vyjadreniach s číslami – nuž, koľko bolo ľudí na proteste a koľkože ich chodí na hokej alebo sa odvezú v pripravenom autobuse na prvomájovú oslavu?! Skrátka, sú vôbec určití politici ešte občanmi Slovenskej republiky? Majú ústavou garantované právo na zhromažďovanie? Nemali by nosiť nejaký viditeľný symbol, aby aj organizátorom bolo jasné, že takíto ľudia sa k protestu nesmú priblížiť minimálne na kilometer? Prečo musí politik SaS Ľubomír Galko na sociálnej sieti verejne vyhlásiť: „Veľmi týmto mladým ľuďom držím palce. Prosím, podporte ich svojou účasťou a choďte tam (Bratislava, Košice, Praha). Ja nejdem, lebo si naďalej myslím, že toto je občiansky protest, kde opoziční politici nepatria. Navyše nechcem dať koaličnému korupčnému zlepencu možnosť protest spochybniť, čakajú na každú jednu príležitosť.“

A prečo sme vlastne všetci pristali na túto hru?

Odpoveď je len jedna – ako spoločnosť absolútne nerozumieme, čo v skutočnosti politika je.

Nechali sme si nahovoriť, že je to len výsada skupiny, ktorých niektorí nazývajú „štandardnými“ politikmi. A dovolili sme v našich hlavách vytvoriť hrubú deliacu čiaru medzi svetom občianskym a svetom politiky. V rámci vytváraných stereotypov sme všetkých začali hádzať do jedného vreca, pretože kto by dnes veril tomu, že politik má konať verejnú službu v prospech občanov? A každého aktívneho občana, ktorý dôsledne bojuje za svoje práva, veľmi jednoducho odstrčením a ohováraním obviníme z politikárčenia. Lebo človeče obyčajný (latinsky homo vulgaris), dávaj si pozor, politika je fuj, uuú – panské huncútstvo. A ak obrátime naruby Gándiho výrok, ktorý bude lepšie sedieť na to naše Slovensko, tak potom najprv vás budú ignorovať (až do včera sa to týkalo i študentov), potom sa vám budú smiať (na prvého mája sme mali desať tisíc, počujete, desať tisíc), potom s vami budú bojovať a napokon vás aj zničia. Predtým ešte rozdelia, rozoštvú, niektorým niečo sľúbia… ale zničia napokon aj vás.

Ak budete veriť, že takto je to rozdelené a takto to má aj fungovať.

Skutočnosť je pritom omnoho jednoduchšia. Tá hranica tu naozaj je, ale na jednej strane sú všetci slušní občania, zamestnanci i zamestnávatelia, ľudia v súkromnej i v štátnej sfére a patria sem aj politici. Tí politici, ktorí si ešte pamätajú, prečo do politiky išli. Pretože majú slúžiť ľuďom. Zároveň veria, že sa veci dajú meniť k lepšiemu. No potrebujú k tomu vás ostatných, aby sa zmenil systém riadenia spoločnosti. Pretože je tu aj druhá strana. Temná a nebezpečná v moci tých, ktorým veľmi zachutila. Svet papalášov, miestnych bossov, pozemkových grófov a samozrejme, finančných žralokov. A oni veľmi dobre vedia ako s mocou narábať, poznajú všetky jej aspekty, technológie ovplyvňovania verejnej mienky. No proti čomusi sú bezmocní. Ak sa vytvorí dostatočne veľká kritická masa čistých ľudí, ktorí sa nedajú kúpiť a nalákať na výhodne dohody. Vtedy sa ich moc dá oslabiť. Nedajú sa úplne poraziť, ale verím, že je nevyhnutné pre našu spoločnosť, aby ich vplyv výrazne zoslabol. A k tomu potrebujeme všetci jedno veľké doučovanie o tom, čo znamená budovať občiansku demokratickú spoločnosť. Potrebujeme vrátiť riešenie politických tém do škôl, aby boli študenti v dospelosti pripravení rozhodovať sa a za svoje rozhodnutia niesť zodpovednosť.

Pevne verím, aj keď organizátorov študentských protikorupčných pochodov osobne nepoznám, že postupne i oni pochopia, aký držia v rukách veľký dar. Iskierku nádeje, že sa vytvorí kritická občianska masa, ktorá zmení celú spoločnosť a v nej sa už nikto nebude cítiť zabudnutý a prehliadaný. Prajem im preto, aby to nevzdali a vydržali. Ako občan ich budem vždy podporovať.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Miroslav Sopko

učiteľ a v súčasnosti poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za hnutie OBYČAJNÍ ĽUDIA a nezávislé osobnosti (OĽANO) a člen Výboru NR SR pre vzdelanie, vedu, mládež a šport.