Juraj Kemka: Nebuďme hluchí a slepí
Chlapec, ak mu život neponúkne spoznať aj iný kopec, alebo ak nestretne na vysokej skole polovicu spolužiakov Maďarov, môže veľmi rýchlo skĺznuť do predposledného radu v kultúrnom dome…
Pubertálne roky prežité v Martine, pokus o dialóg, zvedavosť a obdiv nad odvážnym projektom Zabudnuté Slovensko ma presvedčili, aby som na pozvanie Andreja Bána isť do kulturáku v Dolnom Kubíne, povedal „áno“. Naposledy som bol v tomto kultúrnom stánku pred rokom hrať s Astorkou divadlo pre úplné iné publikum, ktoré ale tiež žije s kotlebovcami v jednom regióne, alebo možno v paneláku. Pri divadelnom predstavení tušíte, aké budú v hľadisku reakcie ľudí, ale v tomto prípade som naozaj netušil, čo sa bude diať….
V dopoludňajších hodinách zasadli oproti nám mladí ľudia zo stredných škôl, teda 16- až 17-roční ľudia. Zastúpené boli najmä učilištia, neviem či aj nejaké gymnázium. Beseda začala filmom o fotografke Magdaléne Robinsonovej, ktorá prežila holokaust a koncentračný tábor. Film bol z môjho pohľadu desivý a priznám sa, mal som čo robiť s emóciami. Bol som presvedčený, že sa v hľadisku nenájde jediný mladý človek, ktorého by sa tento hrozivý odkaz nedotkol a neodsúdil strašné činy hákového kríža. Po zhliadnutí filmu nám mohli študenti posielať otázky a pripomienky anonymne zo svojich mobilných telefónov. Prvá otázka znela: „Kto vám platí za toto židovské divadielko?“ Zostal som šokovaný. Nečakane neadekvátna, necitlivá otázka možno budúceho radikálneho fašistu. Alebo len vzdor mladého človeka voči komukoľvek a čomukoľvek? Bol som naozaj vďačný že ďalšie otázky boli vecné a zaujímavé aj pre mňa samotného.
Nápad zaradiť pravé tento dokumentárny film bol vynikajúci. Inšpirácia pre školy každého stupňa na celom Slovensku. Premietať dokumenty a podobne zmysluplné filmy v rámci vyučovania a nahradiť tak zbytočné memorovanie sa nepodstatných rokov kedy sa kto narodil, alebo bol pochovaný, by už malo byt bežnou súčasťou dnešného školstva.
Na večernú diskusiu sa hľadisko naplnilo dospelými ľuďmi. Jeden z posledných radov patril výlučné pánom s „pronárodným“ cítením. Naozaj, nebolo ich viac. Nešťastní, nahnevaní na celý svet, na hlavné mesto, na západnú civilizáciu, USA, utečencov, prezidenta, na všetko čo je iné a na všetkých predstaviteľov štátnej moci. Pánom s pronárodným postojom chýbala na javisku vyváženosť názorov. Možno by bolo fajn v budúcnosti zobrať so sebou aj bývalého celkom talentovaného herca Rasťa Rogela, alebo podobne uväzujúceho človeka a popýtať sa ho na jeho rozhodnutie stať sa bezcitným hlupákom, ktorý obdivuje Hitlera. Mimochodom s Rasťom sme spolu nakrúcali jednu televíznu rozprávku a bol už vtedy ku všetkým extrémne milý. Bez irónie.
V mysli som sa vrátil k rokom prežitým v mojom rodnom meste a k hľadaniu základu sympatií k extrémizmu. Vyrastal som v pomerne štandardnej rodine, kde panuje názor, že kopec v Malej Fatre je najkrajší na svete, Martinské pivo má tú najlepšiu pivovú chuť na svete, Maďari a Bratislavčania na Martinských holiach v zime strašne zavadzajú, na našom národnom cintoríne sú pochovaní naši národní velikáni, ktorí sa v tejto liberálnej dobe musia v hroboch obracať, alebo že za všetko zlé vo svete môžu cigáni, západ a USA. A to všetko smrteľné vážne, bez štipky humoru. Chlapec, ak mu život neponúkne spoznať aj iný kopec, alebo ak nestretne na vysokej škole polovicu spolužiakov Maďarov, môže veľmi rýchlo skĺznuť do predposledného radu v kultúrnom dome.
Tlieskam Andrejovi Bánovi, Michalovi Karakovi a iniciatíve Zabudnuté Slovensko, ktorá môže vzdelávať a otvárať pozatvárané oči a uši všetkým Slovákom, ktorým sa lepšie žije, keď zostanú „hluchí“ a „slepí“. Extrémizmus sa rodí presne v takýchto hlavách.
Juraj Kemka
Fotky sú z podujatia Zabudnuté Slovensko v Dolnom Kubíne 10/2016 (autor MsKS Dolný Kubín).
Občianska iniciatíva Zabudnuté Slovensko je súčasťou projektu Spoločná krajina.
