Na narodeniny by som si prial niečo oveľa väčšie ako len darček
Posledná hodina s piatakmi, ma veľmi prekvapila svojou čistotou presne tých okamžikov života, keď nepočítame všetko cez mince, šeky, dary, smartfóny, ale cez niečo oveľa hodnotnejšie, hlbšie, vzácnejšie.
Rozhovor bol naozaj výnimočný, a to hlavne v jednom, najpodstatnejšom momente, keď žiaci odpovedali na otázku:
„Čo by si si prial na narodeniny? Aký darček?“
Odpovede boli viac-menej očakávané a neprekvapivé.
„Prial/a by som si: nový smartfón, úzke rifle s nápisom, ísť do Talianska, nový mobil, snowboard, bicykel, bundu a k tomu šiltovku,….“ Nekončiaci zoznam bez bodky.
Prišiel rad na Viktora. Čakala som pokračovanie, ale práve on dopísal tú pomyselnú bodku za všetkýcm tým chamtivým a egoistickým.
„Ja by som si neprial vôbec nič. Prečo by si mal môj kamarát míňať peniaze na niečo pre mňa, keď mne úplne stačí jeho kamarátstvo?“
Deti sa začali smiať, ja som zostala v šoku. Taká nádherná odpoveď, ktorá stiahla k zemi všetky tie zbytočnosti nekončiaceho zoznamu. Aj moje zbytočnosti, pretože som sa k deťom pridala, a môj želateľný darček by predstavoval nejaký zážitok, alebo jednoduchý výlet,…alebo knihu. Alebo, alebo, alebo,…znova bez bodky.
Zostala som zahanbená. Toľko veľa stále chceme, a to čo naozaj potrebujeme sa nedá kúpiť, dať, alebo darovať. Sme chamtiví a naše zoznamy sú bez bodky. Veľakrát chceme naraz všetko a najlepšie všetko hneď. A keď to máme, už to nechceme, pretože chceme niečo úplne iné, alebo niečo iné, alebo ešte inakšie,…až sme úplne stratení v tých nepotrebných a nepodstatných veciach.
