Denník N

A čo by ste robili vy?

Na úvod vám položím zopár otázok.

Ako by ste reagovali na to, keby ste po príchode do škôlky, kam chodí vaše dieťa, zistili, že jeho uterák je oddelený od uterákov ostatných detí?

Šli by ste na návštevu, ak by vás pozval človek, ktorý vám povie: „Ona mi nevadí, mne vadia len tie špinavé.“

Čo by ste povedali človeku, ktorý by na vás a vaše dieťa zareagoval vetou: „Môžeš ho obliecť do hocičoho, aj tak bude len Cigánča.“ ….

Ako by ste odpovedali človeku, ktorý vás stretne na ulici s  vaším dieťaťom na rukách, na otázku: „A ty ho aj pohladkáš?“

Koľkokrát ste v škôlke na Slovensku videli dieťa hrať sa s bábikou inej farby pleti ako bielej?

Stretávajú nás denne. Ich otázky a pohľady bolia. Niekedy viac, inokedy menej, zvykli sme si ich odignorovať.  „Naše“ deti našťastie často ani netušia „o čo ide“. Ich vek alebo mentálne nastavenie ich pred takýmito otázkami čiastočne chránia … „Naše“ deti. Rómske deti z detských domovov, o ktoré sa staráme v profesionálnych rodinách, neriešia, komu a prečo nemajú v škôlke či  škole podať ruku, kto a prečo nemôže pri nich stáť, či sedieť v autobuse alebo na kultúrnom vystúpení, kto môže a nemôže mať zavesený uterák medzi  mlčiacou väčšinou. Vo svojej detskej naivite si často myslia, že svet ich má rád, napriek tomu, odkiaľ sú a čo prežili.

Ľudia „zvonka“ im často nerozumejú. Vidia v takýchto deťoch vôbec ľudí? Čo by robili, keby na rukách držali malé bábätko s ventilom v hlave, dierou v chrbátiku po operácii rázštepu a jazvou na brušku, nechodiace, napriek tomu večne sa usmievajúce opustené dieťa. Riešili by jeho „rómstvo“ ? Čo by odpovedali trinásťročnému chlapcovi na otázku: „Teta, je moja mama zlá, keď ma dala do domova?“ Povedali by mu, že je zlá, že je dobre, že je chlapec v domove, a že sa má z toho tešiť, alebo by mu povedali, že jeho mamka je dobrá, len nemala peniažky na to, aby sa o neho postarala?“ Ako by oznámili dievčatku z domova, že mu zomrel otec niekde ďaleko v osade? Povedali by mu „Dobre mu tak!“ alebo by mu spoločne s dievčatkom zapálili sviečku?

Čo by ste robili, keby vaše dieťa prišlo zo škôlky s vetou: „Deti mi hovoria, že som Cigánka.“ Čo by ste robili vy?

Prácu profesionálnej mamy robím už piaty rok. Predtým som bola učiteľkou v bežnej základnej škole na východnom Slovensku. Za posledných päť rokov som s deťmi z detského domova, o ktoré sa starám, zažila množstvo situácií, ktorým sú denne vystavení ľudia inej farby pleti žijúci na Slovensku. Každý normálny človek vie, že deti z detských domovov to nemajú jednoduché, tie rómske ešte ťažšie. Na otázky hlupákov, ktorí vidia za mojou prácou len zárobok, už neodpovedám. Nič nevysvetľujem, je to zbytočné. Teším sa z toho, že deti, o ktoré sa starám, moja rodina bezpodmienečne prijala, lebo viem, že nie všade je to tak. Sú na Slovensku rodiny,  kde sa po príchode rómskeho dieťaťa pred profi rodičom zavreli dvere.

Zodpovednosť za cudzie, traumatizované, často choré dieťa, zodpovednosť za seba, aby človek nevyhorel, radí túto prácu medzi tie najťažšie, je to – dá sa povedať – 24-hodinová služba. Človek musí rátať aj s tým, že ho domáca práca a starostlivosť o deti z ústavu môže časom od okolia sociálne izolovať. Napriek všetkému,  napriek tej náročnosti,  je to (pre mňa) práca krásna a obohacujúca. O to viac, že mám za sebou podporu svojej rodiny a odborného tímu psychológov a sociológov z nášho detského domova.

Dlhodobo ju nemôže  robiť človek, ktorý dieťa, ktoré je mu zverené do starostlivosti, nedokáže prijať a pochopiť. Nemôže ju robiť ani človek, ktorý mu nedokáže pomôcť integrovať sa do rodinného prostredia, lebo o tom profi rodičovstvo je. Pri stretnutiach s inými profesionálnymi rodičmi zisťujem, že riešime podobné problémy. Nie vždy sú naše pohľady na našu prácu rovnaké. Vždy sa však zhodneme na jednom: Deťom z detského domova domáce prostredie mení život k lepšiemu.

Mnohé z nich dostanú v profesionálnej rodine  šancu prežiť kvalitný život, aj keď si ich nikto, napríklad kvôli ich zdravotnému stavu, neadoptuje, alebo si ich nikto „nevybral“.  Mnohé deti sa z profi rodín  dostanú do stabilného prostredia adoptívnej rodiny. Mám kolegyňu, od ktorej takto do adoptívnych rodín odišlo v priebehu  siedmych rokov 10 detí, zároveň  sa dlhodobo stará o chorého chlapčeka, ktorého si nikto neadoptoval.

Najväčším úspechom ja ale sanácia biologickej rodiny dieťaťa. To, že sa deti, ktoré sú dočasne umiestnené v ústavnej starostlivosti alebo v profi rodine, dostanú naspäť k svojim rodičom v prípade, že sa podarí biologickú rodinu zachrániť. Na Slovensku sa to bohužiaľ nedeje často.

Zvyknúť si na to, že väčšina detí je u nás len dočasne, je pri tejto práci asi najnáročnejšie. Keď na to nie je „nastavený“ aj partner profi rodiča (ak nejakého má), ak sa na dieťa partner profi rodiča príliš naviaže – a jeho odchod následne nezvládne spracovať, môžu v takomto vzťahu nastať problémy, ústiace občas až do rozchodu partnerov, alebo ukončenia pracovného pomeru profesionálneho rodiča. Do profesionálnych rodín sú často umiestňované deti s poruchami citovej väzby, tzv. poruchami attachmentu, ktoré sa u detí prejavujú napríklad veľkou prítulnosťou k určitej osobe, ktorú si „vyberú“, problematickými vzťahmi s vrstovníkmi, nevhodnými nárokmi na druhých, deštruktívnym chovaním k sebe, k iným, k veciam…

Partnerské problémy  v rodine profi rodiča často nastávajú aj vtedy, ak si človek, ktorý s profi rodičom žije neuvedomí, že do výchovy dieťaťa, ktoré má rodič zamestnaný v detskom domove na starosti nemôže ľubovoľne podľa svojej nálady zasahovať bez toho, aby sa s partnerom- profi rodičom o tom neporadil, respektíve, ak partner profi rodiča nerešpektuje jeho prácu, alebo usmernenia odborného tímu detského domova.

Na Slovensku od 1. januára 2012 platí zákon, že deti do 6 rokov musia byť umiestnené v profesionálnej rodine. Podľa štatistických údajov ÚPSVaR,  v profesionálnych rodinách žije na Slovensku 1468 detí a mladých dospelých. Do profesionálnych rodín môžu byť umiestnené jedno až tri deti. Výnimkou sú deti, ktorých zdravotný stav vyžaduje osobitnú starostlivosť v špecializovanej skupine pre opustené deti s ťažkými duševnými poruchami, alebo ak je to v záujme dieťaťa z dôvodu zachovania súrodeneckých väzieb. Deti v profesionálnej rodine zostávajú dovtedy, kým sa nemôžu vrátiť do pôvodnej rodiny, alebo kým sa pre ne nenájde náhradná rodina. Nie všetky deti môžu byť umiestnené do profesionálnych rodín. Ide o deti s ťažkým (často duševným) hendikepom, u ktorých hrozí, že by starostlivosť o nich profi rodič nezvládol a mohli by spôsobiť rozpad celej profi rodiny.

Do profesionálnych rodín na Slovensku sú umiestňované aj deti s vrodeným ťažším zdravotným postihnutím. Ja sama sa o takéto dieťa dlhodobo starám. Nikto si ho nevybral, jeho adopcia, či možnosť umiestnenia do pestúnskej rodiny zlyhali. Vo svojich ôsmich rokoch prišiel ku mne s plienkami, narážal pri chôdzi do stromov, nevedel zrozumiteľne rozprávať, zaostával v mnohých oblastiach svojho vývinu. Zaostával aj preto, lebo v ústave napriek skvelej starostlivosti citovo strádal. Potreboval vzťahovú osobu, ale tety v domove sa stále menili … Po piatich rokoch navštevuje ako integrovaný žiak bežnú základnú školu, v škole do ktorej chodí je akceptovaný, má rád svoju triednu učiteľku, vie trafiť zo školy domov… môžem ho poslať nakúpiť do obchodu zopár drobností a on to zvládne … Pravdepodobne nikdy nebude úplne samostatný, nebude môcť sám cestovať, či mať za niekoho zodpovednosť, ale dostal šancu na iný život. Na život bez ústavného režimu, kde sa osobnosť jednotlivca stráca, kde nie je žiadne „ja“, len „my“.

Nie vždy to ale takto dopadne. Sú deti, ktoré sa dostanú do profi rodín a napriek maximálnej opatere a starostlivosti nedokážu sami v bežnom svete fungovať. Ich zdravotný stav sa veľmi nezlepšuje, ich sociálna adaptácia na prostredie, v ktorom žijú a celkový vývin nenapreduje. Napriek tomu sa na Slovensku nájdu ľudia, ktorí aj keď vedia ako na tom tieto deti sú, nevzdávajú to s nimi a pripravia im u seba druhý domov. Zopár mojich kolegýň sa takto stará o ťažko choré, ležiace, či autistické deti. Títo profi rodičia museli prijať fakt, že zdravotný stav detí, o ktoré sa starajú sa až tak zásadne nebude zlepšovať. Prijať takéto dieťa do rodiny je veľmi náročné a vyžaduje si to od človeka značnú dávku odvahy, a pokory.

Následky, ktoré si nesie nechcené dieťa, u ktorého sa nevytvorilo v ranom detstve bezpečné citové puto, môžu byť pre neho v dospelosti fatálne, pretože bezpečne utvorené citové puto v ranom detstve ovplyvňuje jeho celý nasledujúci život. Úlohou profesionálneho rodiča by malo byť dávať šancu deťom z detského domova, ktoré vo svojom najdôležitejšom období života zostali z rôznych dôvodov opustené svojimi vlastnými, biologickými rodičmi. Nechcené deti v profesionálnych rodinách nájdu  aspoň na určitú dobu svoju vzťahovú osobu. Človeka, ktorý je „tu a teraz“ pre konkrétne dieťa, na ktorého sa ono môže spoľahnúť.

Je veľmi dôležité, aby si aj spoločnosť, ľudia zo širšej komunity, v ktorej profesionálny rodič žije, uvedomili, že deti z detského domova to nemajú v živote jednoduché.

Môžete sa od nich veľa naučiť, môžete ich veľa naučiť, nikdy  ich ale neodsúďte. Oni od vás potrebujú len jedno.

Aby ste ich prijali.

Teraz najčítanejšie

Zuzana Liptáková

Pracujem v detskom domove. V minulosti som absolvovala hipoterapeutický kurz na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave a jazdecký výcvik v Šali. Mám ukončené gymnázium a univerzitu vo Zvolene.