Denník N

Veľmi kultúra / Poznámky z Bratislavy

Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné. Foto N – Tomáš Benedikovič

Račianske Mýto, park ako z detstva, pohostinstvo Koliesko, lavičky vonku. Vedľa starý detský bazén, z betónu sa naširoko smejú praskliny, kaluž na dne odráža koruny stromov. Sedíme nad pivom, od zastávky prichádzajú ďalší Seničania. Trúsia sa po jednom, očkom hádžu po prázdnom bazéne.

Jeden: „To co je tá díra.“
Druhý: „Bratislava.“

Lebo my sme z malebnej metropoly Záhoria, estéti z borovicových lesov. Vážne – ak niekde, tak v Koliesku sa cítim ako doma. Vypijeme, čo vládzeme, päťkrát sa zotmie a päťkrát svitá; a husím pochodom naspäť do nášho hoodu. Obzerám sa, zakopávam o koľaje, všetko je také nové, také iné!

Doma v podkroví, letne vyhriatom na príjemných štyridsať stupňov, ťažký gaučing do neskorej noci. Chalani hrajú FIFU – ženské družstvá, poľský komentár. Tie ženy ani nevyzerajú veľmi žensky, podotýkam. Aspoň copy majú, ozve sa z prítmia. Nízke nároky, večne spoko.

Ráno je Deň detí. Môj brat, v našom úzkom rodinnom krúžku nežne zvaný Bambi, sa rozhodne, že do práce sa nejde. Hlava do vankúša, telefón von oknom; ráno sa vlastne ani nekoná. Naobedujeme sa v centre, ak je to centrum, a vychádzkovým krokom sa uberáme k Hradu, kam inam. Ľudí ubúda, slnko stíska úzke uličky, zastavujeme sa, ukazujeme prstom; kúpim si roztopenú čokoládu, do minúty som od nej celá. Z kopca hľadíme na mesto, v sparne celé rozochvené, pýtam sa, prečo tú divočinu vedľa Petržalky nikto nerozsekal, neskrotil a nezacementoval; Bambi nevie. Keby bolo iné storočie, mohla by tam prešporská smotánka chodiť na lov. Mocipán za bukom, chrty v pozore, vetria srnku, schovaj sa, kopýtko.

Po výlete si nájdeme miesto v jednom z tých predražených turistických podnikov pri Hlavnom námestí, pijeme päťeurové hnusné pivo. Okolo sa prelievajú národy. Niekto v dave si ma všimne, ja jeho nie. Na čo sa dívam, keď vlastne nevidím?

Na druhé ráno vyrážam sama, smelý zajko na Pasienkoch, plaváreň. Tie kachličky, tie skrinky a čosi vo vzduchu ma tak nečakane dojme, že sa ako starena v náhlej slabosti zohnem a opriem, rozžmurkám. V bazéne očividne domáci, zdravia sa, ahoj, Janko, ako dnes, ále, ako včera. Jedna pani ku mne, láskavo: „Slečinka, plávate v protismere.“ To ja zo zásady.

Poobede si myslím, že sa pomaly hádam dostanem na BRaK, ale nedostanem. Lenže tento príbeh neporozprávam.

Snaživo to dobieham v sobotu, s úderom jedenástej sedím na besede, počúvam Kompaníkovú, neviem prečo. Návštevníkov pribúda, vidím známe tváre, vidím autorov, ktorých knihy som roztrhala na blogu, všetci sa usmievajú a zdá sa to úprimné – všeobecná radosť. Nedávno som si zmyslela na film Casper, v tom som sa našla. Že robíš bububu, ale nikto sa nezľakne, kto by ťa bral vážne, si priesvitný a animovaný. Som len prízrak za pätami skutočnej literárnej kritiky. To je super. Kepplová mi dokonca zoženie akýsi lístok zadarmo. Kepplová sa už asi nevolá Kepplová, vydala sa. Aj to je možnosť, ako začať nanovo.

Balko chodí hore dole, tiež sa zdá dobre naladený, tiež si ho vypočujem na besede, všeličo by sa k tomu dalo povedať, ale podľa mňa Balkovi samému by isto stačilo spomenúť jednoducho Pankovčína, prečítajte si Pankovčína, Pankovčín je výborný.

Vadasa vidím ešte predtým na zastávke – stelesnenie archetypu spisovateľa – opiera sa o zábradlie, vyzerá hlboko zadumane, čosi si značí do malého zošita. Asi je ozaj všetko tak, ako má byť.

Iba Uriková, usadená pri jednom stánku, sa mračí, ale to sa zdá byť jej základné nastavenie.

Večer všetci svorne čakáme na Alberta Manguela.

Čo mám proti Albertovi Manguelovi

Kedysi dávno, počas mojich univerzitných štúdií, viedol niekoľko predmetov pán, o ktorom sme hovorili, že to nie je človek, ale povolanie. Ráno sa niekto do tej kože oblečie, zozadu sa zazipsuje a ide do práce, ide do sveta. Manguel na mňa pôsobí úplne rovnakým dojmom. Nebola by som sa divila, keby z neho v jednej chvíli niekto vyliezol, že hej sorry, ja už mám fajront. Hlas, celkom monotónny a chvíľami akýsi mechanicky plechový, ten dojem dosť podporoval. A ďalej:

„Keď som mal tri roky,“ otvoril zoširoka svoju odpoveď na prvú otázku moderátorky, „zistil som, že som kúzelník.“

To by v pohode mohol povedať Coelho, a tomu by ste sa zasmiali. Pritom Manguel v podstate je taký Coelho, povedzme Coelho pre trochu inteligentnejších. Celé tie jeho monológy by sa dali rozsekať na kusy a hodiť na Wikicitáty, alebo rovno do motivačných obrázkov. Ja viem – je to zle? Nie nutne. Podaktoré boli pekné.

Labels lead to lazy thinking.

Na druhej strane, ako tak na nás rozvážne vysýpal tieto starostlivo pripravené a z iných podobných príležitostí nepochybne stokrát overené perly, vyskakovala som ako predtým v aute na ceste cez nekonečné Maďarsko, že omg, teba pohrýzť, teba porezať – daj mi niečo živé, daj mi niečo spontánne, prekvap ma a prekvap seba, rozbehni sa a zajeb – čo ja s tvojimi kamennými rečníckymi prejavmi.

A – máš mi vôbec čo povedať o čítaní, keď, ako priznávaš, si nikdy nevidel jedinú e-knihu?

Manguel reprezentuje minulosť, reprezentuje staromilstvo, zručne brnká na našu sentimentálnu strunu, stará fotka, kreslo, knižka, som čitateľ, kto je viac? Má nepochybne pravdu, keď vo svojich prácach pripomína, že čítanie chce čas, človek musí spomaliť, alebo že blikajúci monitor vytvára ilúziu stálej prítomnosti a všetky tieto veci, ale nie je to trochu ako kedysi pozerať sa na auto a vzdychať, že fiakre boli lepšie?

Pritom, pravdaže, jeho rozbory si cením; čo napísal o Božskej komédii, čo si všimol v Hamletovi, veľká radosť, má čo povedať, to nespochybňujem. Okrem toho je vraj chorý? Ktosi vravel. Okrem toho každú tú otázku bezpochyby už stokrát počul, a všetci sme zavše ustatí a radšej chvíľu bežíme na zotrvačník.

Pre zaujímavosť, coelho po portugalsky znamená zajac. Takže Pavol Zajac a jeho postrehy o živote. V tomto ohľade je Manguel skutočne zložitejší. Alebo naopak jednoduchší? Za tým slovom nič nie je.

Zahraj mi tú moju

Vlastne už toho veľa nechcem. Večer zahrali pražskí Agon Orchestra svoj koncertný program Typornamento, to ma úplne zložilo. Má to byť, požičiavam si z letáku, pocta všestrannému tvorcovi a kľúčovému aktérovi slovenskej neoavantgardy Milanovi Adamčiakovi. Keďže Adamčiak má práve výstavu v SNG, rovno sme sa tam na druhý deň vybrali, niekoľkí nadšenci, štyri významné osobnosti českej a slovenskej kultúry & Casper v závese. Všetko ma to bavilo. Opísala som si citát Róberta Cypricha:

Človek dnešného 21. storočia, ktoré sa začalo v roku 1961, dokáže svojou technikou zničiť svet a seba v ňom, no ešte stále nedokáže zaútočiť na seba samého. Zaútočiť na seba v citovej sfére, ktorá určuje jeho vedomý i podvedomý charakter konania a vzťahu k spoločnosti i kosmu.

Doplnila som tam chýbajúce čiarky.

Môj vzťah ku kozmu asi nie je nijako špeciálne rozvinutý, neviem, asi to zbytočne komentujem. Načrieť do seba, hlboko načrieť, hovorievam ja; zlomiť sa, zlomiť, povedal Kali za súmraku na ceste zo Záhrebu; zaútočiť na seba samého – inými slovami možno stále to isté.

Skočím a už sa nevrátim.

Divadlo Aréna, kde sa festival BRaK konal, bolo po večeroch, nociach, nasvecované zelenými reflektormi, neviem prečo. Neviem prečo, ale z okolitých mohutných topoľov všade poletovali tie drobné vatové chuchvalce, ukladali sa na zem, rozvírené sa dvíhali a zasa mihotavo znášali pod nohy, a v tom zelenom svetle pôsobili neskutočne. Stojíš v tom jagavo zelenkavom roji a cítiš sa ako víla.

Ďakujem všetkým, ktorí mi zohnali lístky, kúpili pivo, pozvali na obed, pozvali na večeru, podelili sa o raňajky; ktorí mi darovali knihy, sprevádzali ma, aby som neblúdila, odprevadili ma domov; ktorí mi doma urobili medzi sebou miesto.

To sme sa ale roznežnili, čo. Nabudúce švihom naspäť do kritických vôd.

Záverom ešte obrázok pouličného umenia, malá sťažnosť prilepená kdesi zboku na Prírodovedné múzeum…

 

 

 

 

 

…a drobný tearjerker od Lubomyra Melnyka, ktorý nám zahral a povedal čosi o živote vo štvrtok, počas úvodného festivalového večera: play.

Teraz najčítanejšie