Myší hlídka

Myší hlídka je horúcou novinkou českého vydavateľstva Comics Centrum. Jej autorom je David Petersen, americký výtvarník, ktorý myšaciu ságu začal písať pred viac ako desiatimi rokmi. Čítala som jej prvý diel Podzim 1152, v našich končinách dostupný v češtine, originál vyšiel v roku 2006. Všeobecné odporučenie núka knihu deťom od 9 rokov, ale ak máte doma aj mladšieho skúseného čitateľa, môžete ju ponúknuť už cca sedemročným. Ak sa im zapáči, k dispozícii majú hneď ďalšie dve pokračovania: Zima 1152 a Černá sekera.

Atmosférou pripomína Myší hlídka klasické fantasy príbehy typu Hobbit. Hoci osobne som Tolkienovi až tak neprepadla, zvieracia podoba hlavných hrdinov si ma, naopak, ihneď získala. Zraniteľné myšky majú premyslenú obranu svojich území, hliadky, ktoré dávajú pozor, aby sa žiaden nepriateľ nedostal príliš blízko, strážia hranice a zároveň sú príkladnými členmi myšej spoločnosti – statoční, čestní, lojálni.

Trojica hlavných hrdinov Boris, Justýn a Straš v šiestich kapitolách odhaľuje zradu a tajomné zákutia starých príbehov s hrdinami, o ktorých si mysleli, že sú dávno na onom svete. Ženským elementom je veliteľka hliadky Gvendolína a Sarika, členka hliadky, ktorá má dôležitú úlohu spojky. V deji vystupujú okrem dobrých a zlých myších hrdinov aj obrovské hady a kraby. Myši používajú zbrane, ovládajú remeslá a majú rozvinutú spoločnosť, čo z Myší hlídky robí komplexný viacvrstvový príbeh.

David Petersen vytvoril komiks s pridanou hodnotou nádherného výtvarného diela. Používa veľa teplých odtieňov, myšky majú len symbolickú mimiku, zato sa čitateľ môže viac sústrediť na detaily akcií, ktorých je v deji neúrekom. Len málokde príbeh stagnuje v nutnosti čosi textom vysvetliť, práve naopak. V niektorých pasážach text úplne absentuje, všetko sa hýbe dopredu iba vďaka premyslenej obrazovej postupnosti. Nečudo, že autor za Myší hlídku získal niekoľkokrát cenu Willa Eisnera (niečo ako komiksové Oskary). Zo všetkých nových kníh, ktoré som priniesla domov, bola táto prvou voľbou môjho syna, pričom sa od nej nedokázal odtrhnúť, nepotreboval moju asistenciu s dovysvetľovaním detailov, čo je znakom precízne a zrozumiteľne spracovaného príbehu.

 

Skutečný příběh Cílka a Lídy

Skutečný příběh Cílka a Lídy vydal František Skála vo vydavateľstve Arbor Vitae v roku 2007. Tento komiks je dostupný v českom jazyku a má unikátnu schopnosť okamžite vás vtiahnuť do deja. Je vytvorený z 322 fotografií, ktoré autor urobil v reálnom prostredí lesa. Tvoril ho približne rok, na niektoré momenty vyčkával celé dni, ale všetka snaha sa vyplatila. Jednoduchosť deja je vyvážená prekrásnym obrazovým spracovaním.

Osobne mi ľahký príbeh neprekážal, naopak, viac som si pri ňom dokázala vychutnať jedinečnosť tohto komiksu, ktorý si o to viac užijú aj deti, pokojne od 6 – 7 rokov. Skutečný příběh Cílka a Lídy neobsahuje násilné, ani bojové pasáže. V niekoľkých momentoch je napínavý a tajomný, ale nie strašidelný.  Bolo pre mňa úchvatné sledovať, ako dynamicky pôsobili bábky v strhujúcich pasážach – na fotkách skáču, bežia, dokonca medzi nimi lietajú rôzne predmety.

Hlavnú dejovú os tvorí pátranie po zmiznutej Líde, priateľke lesného mužíčka Cílka, ktorý ju jedného dňa nenájde doma. Nevieme nič o ich spoločnom príbehu (autor ho spracoval v samostatnej publikácii Jak Cílek Lýdu našel), ale ten ani nie je dôležitý. Od začiatku je zrozumiteľné silné kamarátske puto, pre ktoré je Cílek ochotný vydať sa na púť do neznámych končín lesa. A ako to počas takýchto putovaní býva, stretáva dobré i zlé postavy. Nemám pre ne žiadne názvy, nezáleží, či sú to škriatkovia, či ľudkovia, všetko sú to rôznorodí obyvatelia lesa, ktorých príbytky František Skála vyšperkoval do najväčších detailov. Používajú jednoduché technológie a jazdia na vznášadlách a autách.

Ak poznáte Svěrákov film Kuky se vrací, jeho lesná časť je atmosférou veľmi blízka tej z komiksu Skutečný příběh Cílka a Lídy. Sála z nej čosi známe, blízke, príťažlivé, čosi, čo štartuje detskú i dospelácku fantáziu natoľko, že niektorí čitatelia neváhajú do recenzií napísať: „Túžim žiť život zobrazený v tejto knihe.“

Šlabikár päťmestia

Šlabikár päťmestia vydala Knižná dielňa v roku 2013 v súvislosti s udalosťou Košice, hlavné mesto kultúry. Autorom textu je básnik, knižný grafik a vydavateľ Erik Jakub Groch, obrazovú stránku vytvorila Juliána Chomová, talentovaná ilustrátorka, ktorá za túto publikáciu získala ocenenie Najkrajšia kniha roka 2013. Nájdete v nej niekoľko legiend  z miest Košice, Prešov, Levoča, Bardejov a Sabinov, spracovaných do komiksovej podoby.

Kým niektoré mestské legendy sú domácim chronicky známe – košická legenda o zvonárovi Urbanovi, príbeh prešovských jatiek, či okolnosti vzniku levočského oltára, väčšina bude pre každého čitateľa úplnou novinkou. Všetky pritom vychádzajú zo skutočnej histórie našich miest a hoci autori knihu odporúčajú deťom od 4 – 8 rokov, osobne by som spodnú hranicu posunula na minimálne 7 a hornú nedávala vôbec, pôžitok z nej budú mať aj dospelí. Ako však zrejme viete, história našich miest bola často krutá a násilným udalostiam sa nevyhýbajú ani niektoré z príbehov Šlabikára päťmesia. Kým skúsenejší čitateľ – školák to už prijme v kontexte svojich znalostí a skúseností, mladším alebo citlivejším povahám by som dané príbehy ponúkala len veľmi opatrne alebo s dôkladnou rodičovskou asistenciou.

Skvelé sú pasáže „skratkovitej“ histórie, na ktorých sme sa so synom zabavili (hej, niekomu to bude pripadať nevhodné, rátam s tým) a dali nám dobrý základ k hlbšej debate o kontexte doby – napríklad séria, kde Nemec bije Slováka, následne Slovák Maďara a Maďar tlčie všetkých a podobne.

Aby som však neupínala pozornosť len na násilné pasáže, Šlabikár päťmestia je vyváženou publikáciou, v ktorej sa deti dozvedia aj plno dojímavých príbehov našich predkov so silnými posolstvami. Výtvarne sú všetky mimoriadne príťažlivé, niektoré sa odohrávajú v úplnej nočnej tme, iné sú presvetlené slnkom, stelesňujúcim nádej a vieru.

Dva príbehy v Šlabikári päťmestia sú osobnými spoveďami autora. Erik Jakub Groch v rámci mesta Levoča rozpovedal príbeh svojho otca, odvlečeného po vojne do sibírskeho lágru. V Sabinove sa deti zase stretnú s najlepšou priateľkou jeho matky z detstva, Ester, ktorú počas vojny pred jej očami natlačia do dobytčieho vagóna smerujúceho… v knihe to pomenované nie je, vzniká tak šanca pre rodičov na dôležitý rozhovor o našej minulosti.

Múr

Múr je kniha, ktorú často nájdete medzi komiksami, no ide viac o obrazovú publikáciu, i keď v niektorých pasážach žáner komiksu spĺňa. Medzinárodne uznávaný autor kníh pre deti, ilustrátor a tvorca animovaných filmov Petr Sís jej dal podnadpis Ako som vyrastal za železnou oponou, ktorý jednoznačne prezrádza, aký asi bude mať obsah. Prvýkrát vyšla v roku 2007, u nás ju dostať v slovenčine, vydavateľstvom je Slovart.

Ide o osobnú spoveď autora, v ktorej opisuje svoje detstvo počas tuhého komunizmu. Rozpráva ho otec svojim deťom, počas cesty na koncert skupiny The Beach Boys, ktorí v bývalom Československu vystúpili v roku 1969 a v tom čase tu spôsobili totálny ošiaľ. Každý sa vtedy chcel zúčastniť na akcii, kde vystúpia ľudia zo slobodného sveta, dotknúť sa tónov, ktoré vyjdú z ich nástrojov, zažiť atmosféru voľnosti, ktorú totalitný režim zakaždým potláčal, pričom sa nezdráhal na to používať násilie, vydieranie, mučenie.

Otec hovorí synovi a dcére o dvojakom živote, ktorí ľudia počas komunizmu žili – niečo iné hovorili v škole, niečo iné si mysleli. Múr sa snaží deťom dnešného sveta, pre ktoré je táto schizofrénia nepochopiteľná, dôkladne vysvetliť okolnosti vtedajšieho života kombináciou krátkych textov a jednoznačných čiernobielych ilustrácií, na ktorých je vždy červenou farbou zdôraznený nejaký dôležitý detail.

Na niekoľkých dvojstranách sa objaví autorov denník, lepšie povedané útržky z neho, kde popisuje svoje konkrétne skúsenosti s režimom. Spomína si na ľudí, ktorí záhadne zmizli, na absurdné povinnosti detí, ako bolo držanie čestnej stráže, príprava na vojnu a neustály pocit strachu zo zrady akýmsi vnútorným nepriateľom, pre ktorého boli deti systémom učené donášať na vlastných rodičov. Kniha Múr bude zrozumiteľná pre školákov od cca 7 rokov, ak im pri nej budú na všetky ďalšie otázky trpezlivo odpovedať rodičia. Starší čitatelia (od cca 12 rokov) by mali kontext zvládnuť už sami.

Zvláštnosťou knihy Múr je, že má silnú schopnosť vyvolať u rodičov tzv. nostalgickú romantiku zároveň s husou kožou uvedomenia si následkov – ako by sme žili dnes, ak by komunistický režim nepadol.

Dědečkové

Dědečkové je chuťovka na záver. Tichá kniha (komiksová publikácia bez jediného slova textu) nadaného maliara a autora mnohých kníh pre deti i dospelých Pavla Čecha z roku 2009 vyšla vo vydavateľstve Petrkov. Venovaná je, ako hovorí názov, všetkým deduškom. Samotný autor v úvode spomína, že jemu v živote nebolo dopriate poznať ani jedného zo svojich dedkov. A keď si v istom období všimol, že sa akosi automaticky často a rád vo svojej tvorbe zameriava na vráskavé tváre starcov, rozhodol sa im venovať celú knihu. Jej obsah dojme a dotkne sa srdca malých i veľkých.

V deviatich príbehoch spoznáme deväť veľmi rôznych Dědečkov, a každý jeden z nich ma fascinoval svojou skvelou, úplne nečakanou, dojímavou či dušu roztápajúcou pointou. Od kratučkých, štvorstranových príbehov, až po pätnásťstranovú strhujúcu sledovačku s prvkami mystifikácke v knihe nie je miesto na nudu. Autor využíva najmä tmavú škálu farieb, rôzne odtiene sivej, modrej, hnedej a zelenej, čím vytvára atmosféru tajomna, pomaly plynúceho času, až akejsi úcty k veku hlavných hrdinov. Niekto by mohol povedať, že je to čistá depka, ale pre mňa boli obsah a forma príbehov také povznášajúce, že som ani jeden nevnímala v spojitosti s nejakou negatívnou emóciou.

Knihu som čítala so svojimi deťmi, ktoré majú 7 a 5 rokov. Kým so starším sme v niektorých momentoch utierali z kútkov očí slzy, mladšia bola ohúrená najmä tvárami Dědečkov. V jednom z príbehov ju vystrašila prítomnosť smrtky, ktorá však, tak, ako celý čas spomínam, nie je strašidelná, čo si však moja dcéra nedala vyhovoriť a príbeh prečkala s odvrátenou hlavou. Zvyčajne tiché knihy čítame tak, že sa s deťmi striedame pri opise toho, čo vidíme a intuitívne skladáme príbeh. Starší syn, ktorý sám číta od 5 rokov, sa chytal úplne bez problémov, len niektoré pointy, ako napr. v príbehoch Knoflík a Naposled Psím bojovníkem som musela dodatočne vysvetliť.

Snáď je to tým, že téma patrí k srdcovkám autora, snáď je to jej atmosférou, výtvarným spracovaním, ktoré ma ohúrilo, snáď je to pointami či múdrosťou tvárí starčekov, nedokážem to presne pomenovať a možno je to všetkým dohromady, ale musím veľmi neobjektívne povedať, že som si knihu Dědečkové absolútne zamilovala a za pár dní, čo ju máme doma, som v nej listovala snáď už dvadsaťkrát. A isto sa k nej budem ešte mnohokrát vracať. Teší ma, že sa najmä syn ku mne už viackrát spontánne pripojil a spolu hľadáme nové a nové detaily príbehov.

Ďalšie komiksy pre deti spomínam aj vo svojom predošlom blogu.

Nabudúce chcem napísať o tom, čo môžete čakať od „značkových“ komiksov.

Viac z mojej tvorby a recenzií si prečítate tu.