Denník N

Stigma porúch osobnosti

Musíme sa skrývať..?
Musíme sa skrývať..?

Hraničná porucha osobnosti. Tri slová znejúce nepríjemne, nekomfortne až hrozivo. Už len slovné spojenie “porucha osobnosti“ vedie k predstave čudáka s rozdvojenou mysľou. Kultúrni intelektuáli si predstavia Hitchcockove Psycho či zvláštnu Sybil; ľudia, ktorých sa to týka vedia, že tento pohľad je opradený predsudkami.

Pred písaním tohto článku som sa rozhodla rázne sa vyhnúť slovíčkam “diagnóza“, “porucha“ či “pacient“. Toto rozhodnutie bolo náročné, niekedy som sa pojmom vyhnúť nedokázala. O čom to svedčí? Zrejme sú vyššie spomenuté slová stále hlboko zaryté v psychoterapeutickej praxi a jedinci mylne videní cez hľadáčik sterilného nemocničného prostredia a syntetických odevov.

Mám hraničnú poruchu osobnosti. Nerada o tomto ochorení referujem pod spomenutým názvom, preferujem humanisticky znejúcu “emočnú nestabilitu“. Nielenže jedincov zbavuje stigmatizujúcej nálepky, tento názov je oveľa rozumnejší, akurátne vyjadruje podstatu danej problematiky. Po dlhom hĺbaní som sa rozhodla o svojom probléme napísať. Viem, že vzájomné zdieľanie ľuďom s rovnakými či príbuznými problémami pomáha. Nuž a ak benefity z tohto rozhodnutia zvíťazia nad mojou hanblivosťou, budem naozaj spokojná. Zároveň som si vedomá obrovskej stigmy, ktorú duševné ochorenia akéhokoľvek druhu prinášajú a chcem ukázať, že nie je oprávnená.

Hrozivá HPO aneb “Nedotýkaj sa ma, bojím sa ťa.“

V prvom rade, všetky negatívne povery o duševných poruchách majú svoje korene v dávnej minulosti, kedy neexistovali súčasné terapeutické metódy. Ak by som sa narodila pred niekoľkými stovkami rokov, zrejme by mi bolo ponúknuté prinajlepšom lôžko na psychiatrickom oddelení a prinajhoršom lobotómia. Inak povedané, v časoch minulých neexistovali efektívne metódy liečenia a emočne nestabilní jedinci prežívali život zahalený temnotou utrpenia vlastnej mysle.

Až relatívne nedávno sa objavili počiatky terapie rozhovorom a postupne sa rodilo viac a viac terapeutických metód, ktoré sa preukázali ako veľmi účinné pri pomoci nám, emočne nestabilným jedincom. Mnohí nezainteresovaní pozorovatelia (tým myslím ľudí, ktorých sa duševné ochorenie priamo ani nepriamo netýka) mylne podliehajú dojmu, že psychiatria, psychoterapia a psychológia sú vedné disciplíny (psychológiu zaraďujem rovnako medzi vedy), ktoré sú statické, zaseknuté vo svojich chybách minulosti. No veda je hybridným, neustále sa meniacim organizmom a mnoho ľudí má tendenciu pamätať si najmä jej prešľapy a neanalyzovať súvislosti, pokiaľ sa ich osobne netýkajú.

Nuž a možno aj preto sme my, no i samotní psychiatri či psychológovia videní cez hľadáčik historickej doby. Verte mi však, napriek vážnosti môjho ochorenia som na sebe kazajku nenosila, šokmi liečená som nikdy nebola, na samotke som neležala. O čom to svedčí? Odpoveď nechám na zváženie každého z vás…

 Hraničná porucha rovná sa manipulácia a rezné poranenia

Veta „Sme jedineční.“ znie klišé, ktoré je však potrebné zdôrazňovať obzvlášť v prípade duševných ochorení. Spoznala či videla som viacero emočne nestabilných ľudí a každý z nich bol úplne iný. Síce nás niečo spája, no tá istá diagnóza neznamená, že sme automaticky rovnakými ľuďmi. Ako každé ochorenie, aj emočná nestabilita obsahuje niekoľko “diagnostických kritérií“, z ktorých je jedinec nutný spĺňať len určitý počet. Kombinácií uvedených príznakov je tým pádom obrovské množstvo. Preto laické, no častokrát používané tvrdenie „hraniční sú manipulatívni a režú sa“ je veľmi zjednodušené a vo svojej podstate nesprávne. Ja som mala vždy problém s utrácaním peňazí, nakupovaním oblečenia či úzkosťami, niekto iný sa môže zmietať v závislostiach na alkohole, ktosi ďalší mať spomínané sebadeštruktívne sklony. Navyše je nutné poznamenať, že emočná labilita je ochorenie s istou škálou od ľahších po najťažšie prípady.

Ako to vyzerá v útrobách mojej mysle

Nepríjemná je paranoja. Neustále žijem s pocitom, že všetci ľudia okolo mňa ma neznášajú. Stačí jediný pohľad, ktorý je v mojou mysľou videný ako nepríjemný, no v skutočnosti to tak vôbec nemusí byť a častokrát ani nie je. Preto mám rada, keď sa ľudia naokolo usmievajú, uisťuje ma to, že svet sa nerúti kvôli mojim chybám do záhuby, že všetko je v poriadku.

Moja myseľ nemá rada racionalitu. Vyžíva v nepríjemných myšlienkach namierených proti mne, ktorým mnohokrát nie som schopná odolávať. V hlave mi zrazu znie: „Si škaredá, neschopná, sprostá, nehodná života.“ V tej chvíli si snažím pripomenúť, veď predsa sebanenávisť je rovnako ničivá ako pýcha, musím sa aspoň sčasti akceptovať. Nie je to ľahké. Pracujem na tom roky. Ale tuším, že čosi sa zmenilo, naučila som sa pomôcť samej sebe v chvíľach absolútnej beznádeje. Tú veru zažívam často, vyviesť z miery ma dokáže i najmenšia hlúposť. Najbolestivejšie nesiem, ak sa na mňa niekto nahnevá, ak sa mu mne správa bez rešpektu. Automaticky idem do sĺz, pokračuje úzkosť, panika, beznádej, neschopnosť pokračovať v živote. Niekedy sa takýto moment naskytne každý deň, inokedy raz za týždeň. Predstavte si, že by ste strácali každý deň vôľu pokračovať v živote. Takéto dni sú náročné, vtedy sa len vlečiem vo vlastnej špine a snažím sa utrpenie prijať. Nič iné mi ani nezostáva. Len akceptovať danú chvíľu…

Foto: Klára Kusá (archív)

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.