Oficiálne postihnutý má na to ceduľku a čo tí ostatní?

Každý niekoho nenávidíme.
Málokto to síce tak doslova voláme, ale ak si treba o niekom nepríjemnom to horšie pomyslieť, vždy sa dobre vyznáme.
Mám na to z víkendu aj jednu alegóriu.
Potok, svrčky, ovocný sad, bude sa stmievať, sedíme so známymi už od obeda v tajomnej záhrade. Deti by sa sem aj nasťahovali. Stopercentná sloboda, žiadna robota, žiadne obmedzenia vzdialenosti od rodičov, ani od čerešňových konárov. Sú tu ako v inej dimenzii!
Všetky, iba Manon nie.
“Manon odhadzuje svoj širák! Manon išla sama na višne! Manon zahrešila! Manon nás opľula!” pravidelne informuje pobúrený drobizg, ktorý tentokrát chudák za jej zlú náladu naozaj nijako nemôže.
Manon má Downov syndróm. Manon je malé milé dievčatko, čo by ani mravcovi vlas neskrivilo na hlave, v sobotu. A v nedeľu dokáže byť tým najneznesiteľnejším stvorením v záhrade.

Keďže si všimnete, že má zašikmené oči, všetko jej odpustíte, lebo ste humánni a poznáte tú diagnózu. A ak nepoznáte, ja vám ju vysvetlím. Že to tak nemyslí, že je urazená už od rána, lebo v chladničke natrafila na dezert, ktorý sme ešte stále nenačali. Že škaredo rozpráva, aby ohúrila. Že sme jej zabudli priniesť knižky. Že je naštvaná na svoje mizerné komunikačné schopnosti. Že by naozaj rada nebola tento outsider.
A síce nie vždy sa to celé dorieši, vďaka tejto novodobej tendencii okolia odpustiť jej nevýhodu, dostáva novú šancu celkom pravidelne. Našťastie.

Ale prečo iba ona? Vážne sa pýtam, prečo iba jej sa odpustí?
Veď kto z nás nemá nejakú diagnózu, a prečo by tá iná bola menej odpustiteľná?

Jedna suseda je odporná kleptomanka. Keď bola malá, necitlivo sa jej rozviedli rodičia.
Jedna babka je sprostá malomeštiačka. Keď bola malá, doma bola najuctievanejšou autoritou: “čo povedia ľudia!”.
Jedna politička je despotická fúria. Keď bola malá, zlomyseľný otec bol na ňu tým pyšnejší, čím bola agresívnejšia.
Týmto bosorkám nič neodpustíme. Lebo už nemajú 5 rokov.
Ale akože v ktorom veku sa z tohto vyrastá? Veď na maturite neboli otázky na vyliečené rany z domácnosti.

Nechápte ma zle, ja sama často neviem kanalizovať jed, ktorý vo mne nedobrí ľudia vyživujú. Ale ak by som mala možnosť nazrieť do príbehu ich detstva, niekde by tam hlasno a zreteľne svietila pasáž, z ktorej by mi prišlo zle. V ktorej by som ich všetky tri doradu najradšej vystískala a už by sme to viac nevyťahovali…
Ale nič také sa nedeje. Do príbehov nenazeráme. Príbehy sa nepočítajú, iba výsledky. Namiesto analýzy príčiny, majú tí nespočetní zakomplexovaní do smrti zabezpečenú návratnosť svojho nezávideniahodného pôvodu.

Rozmýšľam nad tým často, lebo často vidím, ako od seba moja hendikepovaná dcéra deti odháňa. Práve vtedy, keď sa týždeň tešila, že sa s nimi pôjde hrať.
Pozerám sa na ten absurdný výjav a vykladám jednej strane, druhej strane, rodičom a oni tomu aj bez ukrivdenosti normálne uveria. Že to, čo cíti, nie je to, čo hovorí. A na ich nežiadúci blacklist sa chvalabohu len tak ľahko nedostane.

Prečo je teda nenávisť a výsmech hendikepovaných alebo ich nekorektného správania oficiálne známy ako diskriminácia;
ale nenávisť a výsmech inak znevýhodnených známy ako uznávaná vec?
Každá hlúposť, či zloba, predsa začala v niektorej rannej nespravodlivosti. A aj keď nikto od nás nechce, aby sme všetkým svojim nepriateľom zaplatili terapiu, koľko vecí by sa zjednodušilo, ak by sme nepísané diagnózy aspoň trochu rozoznávali?

Ak by sme si aspoň trochu chceli odpúšťať tie staré, príliš trvanlivé nevýhody, navzájom?