Denník N

Srdcom východniar, dušou cestovateľ

Otázkou: Kedy, ak nie teraz?, sa na prahu medzi vzdelaním a zamestnaním zaoberá mnoho mladých ľudí z celého sveta. Čerstvo spromovaný právnik Tomáš Vilček tiež nemal pred očami obraz rýchlej kariéry. Dušu mu nahlodávala v detstve vysnívaná cesta okolo sveta.

Mnohí takto snívajúci svoje cestovateľské vízie zavrhnú ako zbytočnú roztopaš, iní sa vydajú stopom po Európe a iba zopár je natoľko tvrdohlavých, že skúsia aj niečo skutočne extrémne alebo bláznivé, ako napríklad cestovanie cez pol sveta autostopom.

Tomáš Vilček, srdcom východniar, sa rozhodol presne pre tento spôsob cestovania. Vydal sa na vandrovku ako z rozprávky, no namiesto palice so šatkou plných buchiet, mal na pleciach kvalitný batoh s úspornou, ale premyslenou cestovateľskou výbavou.

Za začiatok cesty si zvolil rodnú obec Kolačkov, ale stopovať začal až za Košicami, pretože ako píše, ak by ho náhodou zrazilo auto, bolo by vhodné, aby sa to stalo až za Košicami, odkiaľ sa ešte stále mohol doplaziť do Maďarska, a tak absolvovať aspoň jeden cezhraničný prechod.

To že, Tomáš Vilček píše, samozrejme neznamená, že by mi zo svojej cesty podával pravidelné správy. Mladý cestovateľ o svojich zážitkoch z ciest tvoril blog, ktorý neskôr prerástol do knihy s názvom Tomas World Expedition (Bláznivá cesta okolo sveta).

Kniha si aj napriek redakčným úpravám zachovala svieži blogersky štýl, pričom autor na viacerých miestach srší vtipom, hoci mnohé zažité situácie neboli práve na zasmiatie.

Humor a jeho otvorenosť sú však pravdepodobne hlavnou devízou aj na jeho ceste, a možno aj vďaka tomu sa už na tretí deň od začiatku putovania ocitá v Turecku.

Celkom hladký priebeh má aj jeho cestovanie naprieč Tureckom, Kurdistanom až po Irán. Stretáva sa s bežnými ľuďmi, ktorí ho pozývajú do svojich domovov, pričom tento druh objavovania jednotlivých krajín tvorí väčšiu časť jeho expedície.

Jeho pozitívne skúsenosti sú v mnohom motivujúce, v podstate ako aj v prípade ďalších cestovateľov, ktorí vymenili obrazy o krajinách formovaných médiami, za reálnu skúsenosť a priateľský kontakt s domácim obyvateľstvom.

Jeho text v mnohom dokazuje, že náš europocentrický pohľad je len jeden z mnohých. Pretože hoci cestujete za exotikou, nakoniec aj tak zistíte, že v tej exotike ste kuriozitou a exotikou vy sám. Ním využívaný CouchSurfing, teda bezplatný nocľah, surfovanie po gaučoch neznámych ľudí, je dokonca akýmsi cestovaním naruby.

Hostiteľ sa totižto tiež stáva akoby turistom, pretože exotika príde priamo k nemu domov, stačí ju pohostiť a započúvať sa do rozprávania cudzinca vo vašom príbytku. Bolo pre mňa prekvapením, že tento spôsob výmeny informácii funguje aj v krajinách, kde by som to vzhľadom na politický režim nepredpokladal.

Hoci jeho cestopis charakterizujem ako veľmi motivujúci, v skutočnosti by ma jeho spôsob cestovania asi nikdy neinšpiroval k niečomu podobnému, a to aj napriek tomu, že Tomáš ponúka skutočne množstvo praktických rád.

Napríklad  v prípade cestovania cez Turkmenistan nám poradí, že najlepšie ubytovanie je vo vlaku z Ašchabadu do Turkmenabadu, nakoľko zabijete dve muchy jednou ranou. Za lístok v hodnote dvoch eur cestujete a ešte aj nocujete, keďže v cene lístka je zahrnuté aj lôžko.

Ja osobne však aj tak uprednostňujem pohodlie, istotu, presné grafikony a bezpečnejšie formy transferu. Pripúšťam, som možno zaujatý a nehanbím sa priznať, že tak trocha aj bojko. Náš cestovateľ má však v Samarkande za sebou už prvých 10 000 kilometrov.

Jeho popisy krajín a videného majú stále ľahkosť, a to aj napriek tomu, že sa pohybuje aj na miestach zaváňajúcich nebezpečenstvom, ktoré by bezpochyby ako hrozbu vnímal aj človek s najotvorenejšou mysľou na svete.

Tomáš Vilček sa napríklad úplne pochopiteľne vyhol Sýrii, no zároveň si trúfol na Afganistan. Samozrejme na svojej ceste Áziou nevynechal ani už celkom „klasické“ destinácie, ako sú India alebo Thajsko. Jeho cestopis však nie je iba cestovateľským popisom lokality.

V texte zanecháva aj trefné komentáre a súvislosti, pričom sa často úplne prirodzene striedajú slová obdivu a oprávnenej kritiky, či už pomerov v krajine, úrovne byrokracie, ale aj samotného turistického priemyslu, ktorého negatívne dôsledky sú najmarkantnejšie v už spomínanom Thajsku.

Po prejdení Malajzie a návštevy Singapuru, precestuje Austráliu. Odtiaľ je to na skok na Nový Zéland, ktorý je vlastne štartovacím polom pre americkú časť jeho expedície. Čaká ho Peru, Bolívia, Brazília, kde sa zase rozhoduje o prelete na africký kontinent. V hre sú Ghana, Pobrežie Slonoviny, Mali alebo Senegal.

Jeho „krátka“ púť Afrikou sa začne v štáte Pobrežie Slonoviny. Po piatich mesiacoch strávených na južnej pologuli sa tak ocitá na tej severnej. Cez Západnú Afriku a Gibraltár sa potom vracia do Európy a prestopuje sa až domov na Slovensko.

Počas svojej púte prešiel 40 500 pozemných a 26 000 vzdušných kilometrov. Tieto vzdialenosti sa prirodzene premietli aj do rozsahu knihy a teda musím povedať, že 400 strán textu s fotografiami je celkom slušný cestovateľský zápisník, ktorý preskúša trpezlivosť aj celkom vytrvalého čitateľa.

Výhodou knihy však je, že sa dá čítať skutočne rôznorodo. Čitateľ vôbec nemusí sledovať chronológiu od augusta 2014 do júla 2015. Môže si cestopis otvoriť podľa ľubovôle na akejkoľvek kapitole, pretože každá krajina je niečím originálna, každý zážitok je unikátny, a tak prirodzene čítajúci nemôže mať pocit, že sa rozprávanie opakuje.

Možností ako sa v súčasnosti dozvedieť o svete je nepreberné množstvo, od osobných skúseností, cez televíziu až po cestovateľské blogy a vlogy, a je preto otázne, či má ešte význam písať o tom aj knihy. Podľa mňa áno, pretože tak, ako existujú rôznorodé cestovateľské preferencie a destinácie, aj tento druh špecifickej literatúry má svojich verných a aj príležitostných fanúšikov.

Tomáš Vilček: Tomas World Expedition, Vydavateľstvo: Ikar, 2017

Teraz najčítanejšie