Denník N

Stavy (bez)nádeje

Musíme sa skrývať..?
Musíme sa skrývať..?

Jedinci s hraničnou poruchou osobnosti ich pociťujú až príliš často. Stavy bez-nádeje. Ako ich prekonať?

V stavoch beznádeje mám pocit akoby som zachraňovala potápajúcu sa loď na rozbúrenom mori. Vznikajú v nej nové a nové diery, nedokážem ich utesniť, slaná voda sa divokým prúdom leje dovnútra, v panike sa snažím nájsť prostriedky ako sa s danou situáciou vysporiadať. Opakovane sa sama seba pýtam: „Kedy sa potopím?“ Ako ranená bábika sa kŕčovito držím lode, prežívané emócie sa pomaly vrývajú do vrstiev mojej kože. Nedokážem ich odstrániť, ich charakter je psychologického pôvodu. Inými slovami, sú to rany vnútorné, hoja sa dlhé roky… A niektoré nezmiznú nikdy.

Postupne upadám do hlbokej existenčnej krízy, mátajú ma otázky typu „Ako môže byť človek ako JA hodný života? Veď predsa väčšinu svojho života ubližujem ľuďom okolo seba. Ako sa s tým vyrovná okolie? No hlavne, ako mám s týmto faktom žiť ja? Ako si mám odpustiť všetky svoje chyby?“ Racionálny pohľad je viac ako nemožný, odpovede na otázky zahalené temnotou.

Jediné, čo mi v tejto situácii zostáva je akceptácia momentálneho stavu mysle. Vyskúšala som takmer všetky konštruktívne i deštruktívne prostriedky a na vlastnej koži som sa presvedčila, že akceptovanie situácie (akokoľvek nepríjemne sa mi v danom momente javila) je to jediné, čo mi dokáže pomôcť. Prijatie ťažkých chvíľ so sebou totiž paradoxne prináša úľavu. Vyhnem sa tak popieraniu, ktoré so sebou prináša obrovské množstvo bolesti.

Hodnota môjho života sa ne/rovná mínusovému číslu

Keď stav beznádeje pominie, rozhodnem sa k otázkam vrátiť a racionálne si ich zodpovedať. Začínam postupne, od vlastného sebahodnotenia.

Každý človek je hodný života; bez ohľadu na jeho zdravotný problém, farbu pleti, počet nosov, očí či prstov na rukách. “Rovnaká hodnota ľudí“ mi za normálnych okolností znie ako úplne banálny fakt, no prečo si ho nedokážem, čo sa mojej osoby týka, zobrať k srdcu? Ak sa nachádzam v ťažkej chvíli a čelím bolesti, rozumiem dôvodu, kvôli ktorému trpím. Chápem, že tento svet je nedokonalý a pokrivený. Tak prečo je pre mňa ťažké akceptovať, že nedokonalosť ma neponíži, ale povýši? Veď práve v schopnosti ukázať vlastné nedostatky sa stávam odvážnou ľudskou bytosťou.

Je to ono nízke sebahodnotenie, ktoré ničí môj racionálny úsudok. Výsledkom je temnota, pocit vlastnej úbohosti a beznádeje, ktorý nie je založený na faktoch, ale na iracionalite.

Chyby či nechyby, je potrebné sa od viny oprostiť a vykročiť ďalej

Keď sa na problém vlastnej viny pozriem z vtáčej perspektívy, naskytá sa mi objektívnejší pohľad na moje ochorenie. Zrazu nie som bezbrehý manipulátor všemožne sa snažiaci získať si priazeň okolia. Pôsobím skôr ako podlomený človek. Potrebujem byť neustále obklopená inými ľuďmi. Len som aby nezostala sama so svojimi negativistickými myšlienkami. Smutné je, že moja potreba blízkosti inej osoby mi častokrát prerastá cez hlavu. Neviem ju ovládať. Tento konštantný pocit je koreňom mnohých vzťahových problémov. Väčšina mojich vzťahov sa rozplynula či bola náhle prerušená.

Preto je náročné jasne sa postaviť k problému vlastnej viny za vykonané chyby. Skúsenosťami som dospela k názoru, že po človeku s emočnou nestabilitou je nemožné požadovať rovnakú stabilitu vo vzťahu ako u iných ľudí (samozrejme, nesie v ňom rovnakú zodpovednosť). Vie sa k nej postupne priblížiť, no tento proces je dlhodobý a vyžaduje extrémnu trpezlivosť a pár „vždyčerstvých“ nervov.

Viny sa napriek všetkému zbavujem ťažko. Mám ju zakotvenú hlboko v sebe, ťaží ma takmer neustále. Viem ale, že pozitívne naladení ľudia naokolo či akékoľvek povzbudenie mi pomôžu. Snažím sa preto napĺňať svoje dni čímsi podobným. Dúfam, že jedného dňa uverím, že okolo mňa sú ľudia, ktorí ma dokážu mať radi so všetkými negatívami, a tým pádom aj akceptovať ochorenie, ktoré je mojou súčasťou. Takúto skutočnosť si však momentálne dokážem predstaviť len teoreticky…

Foto: Klára Kusá (archív)

Teraz najčítanejšie

Klára Kusá

Som človek, druh kultúrno-umelecký, dve nohy, dve ruky, vlasov tak akurát, myšlienok priveľa, racionality primálo. Cieľom môjho blogu je šírenie osvety v oblasti duševného zdravia. Svoje ťažkosti sa zároveň snažím ukazovať vo svetle pozitívnom, svetle inakosti a daru. Občas si odskočím aj do kultúrno-umeleckých vôd či tém, ktoré sa ma bytostne dotýkajú.