Denník N

Knižnica Kalinovcov a Pisztoryho palác

Aj súkromné knižnice majú svoju históriu, cez ktorú sa môžeme dozvedieť o špecifikách doby častokrát viac, než cez hocičo iné. V knihách je nielen zhustený osud literárnych postáv, vypovedajú nielen o živote ich autora, o dobe, v ktorej autor žil či žije, ale podávajú nemé svedectvo aj o tých, čo ich vlastnili či vlastnia. A pravdaže aj o dobe, v ktorej fyzicky jestvujú, dokonca sa ako pravidlo stávajú jej zhmotnenou historickou pamäťou. Preto je nanajvýš pozitívne, ak sa rozsiahle knižnice významných osobností usilujeme zachovať.

O čosi podobné sa postaralo občianske združenie Projekt Fórum, ktoré uložilo knihy súkromnej knižnice Kalinovcov do prenajatých priestorov v Pisztoryho paláci. Jej predstaviteľka Andrea Puková úsilie združenia vyjadrila slovami:
„Chceme tak zachovať ôsmy život významnej bratislavskej rodiny.“
Narážala tým na autobiografickú knihu rozhovorov Agneše Kalinovej so spisovateľkou Janou Juráňovou, ktorá vyšla pod názvom Mojich sedem životov.
Knižnica s deväť tisíc titulmi sa už umiestnila z Mníchova, kam Kalinovci kvôli normalizácii emigrovali, do drevených poličiek v miestnosti Pisztoryho paláca a v súčasnosti sa finalizuje ich katalogizácia, aby od septembra mohla slúžiť verejnosti, nech ktokoľvek, kto prejaví záujem, bude môcť prísť a začítať sa do toho-ktorého diela.
Som hrdá na to, že zhodou okolností som bola po desaťročia svedkom histórie knižnice Agneše a Jána Ladislava Kalinovcov na štvrtom poschodí bytu na Kúpeľnej ulici v Bratislave. Ich dcéra Julka bola totiž mojou dlhoročnou spolužiačkou. V byte Kalinovcov plynul život, ktorý svojou neustálou snahou o dialóg a diskusiu úplne popieral uzavretosť vtedajšieho totalitarizmu. Dvere do bytu boli denno denne dokorán otvorené všetkým priateľom a známym, v jeho izbách sa s neúnavnou radosťou a túžbou po poznaní diskutovalo, zhováralo, teda skrátka – priatelilo.
Po prvý raz som knižnicu videla v pracovni Jána Ladislava Kalinu, keď som mala desať rokov. Ohromila ma svojou veľkosťou a dôkladným poriadkom, akým v nej boli jednotlivé tituly poukladané. Zakaždým, keď som sa pred ňou ocitla, dlho a s veľkým záujmom som si ju prezerala. A neskôr som si z nej aj požičiavala. Dodnes si pamätám pocit, keď som dostala do rúk zvláštne zviazanú knihu v tvrdých doskách, jej stránky tvoril tenký priesvitný papier a celá kniha bola napísaná na obyčajnom písacom stroji. Išlo o Morčatá od Ludvíka Vaculíka, ktoré vyšli v samizdatovom vydavateľstve Edice Petlice. Ale to už predbieham.
V šesťdesiatom šiestom do pionierskeho tábora v Zemianskom Lieskovom, kde sme boli s Julkou ako jedenásťročné deti, zavítal aj Julkin otec, teda Ján Ladislav Kalina, alebo ujo Laco, ako som ho vtedy volala. Priniesol so sebou dve alebo tri škatule od topánok, v ktorých mal úhľadne poukladané ústrižky papierov. Na každom bol napísaný jeden vtip. Ujo Laco ich vyberal zo škatúľ pri veľkom táboráku, kde sme sa po večeri všetci zhŕkli, a rad za radom ich čítal. Váľali sme sa od smiechu. Aj my. deti, aj dospelí, ktorí na nás dávali pozor, ale aj zopár rodičov, ktorí prišli navštíviť do tábora svoje ratolesti. Táborák vyhasol, zabudli sme prikladať drevo. Nevedeli sme sa vtipov nabažiť. Až po dvanástej večer komusi z dospelých prišlo na um, že už deti by mali ísť spať. Pomaly sme sa rozchádzali do stanov. Ujo Laco vzal znovu pod pazuchu svoje škatule vtipov a s Agi, Julkinou mamou, sa pobral do auta.
Škatule som potom často vídavala v knižnici na Kúpeľnej ulici na spodnej poličke. Pribúdali nové, plné ďalších a ďalších vtipov, až sa z nich vytvorila legendárna zbierka Tisíc a jeden vtip. Vyšla niekoľko mesiacov po okupácii Československa sovietskou armádou. Šla z ruky do ruky. V dobe úplnej straty ilúzií a beznádeje sme s obrovským zadosťučinením čítali jej jednotlivé kapitoly a zabúdali, že ešte nedávno na nás bez akejkoľvek humornej nadsádzky mierili železné tanky.
Na jeseň roku 1971 v tej istej pracovni, kde sa nachádzala knižnica, celkom náhodou ujo Laco s Karolom Šmidkem, susedom z prvého poschodia domu na Kúpeľnej ulici, objavil odpočúvacie zariadenie. Vo vedľajšej izbe, v obývačke, sme práve v tej chvíli mali s Julkou doučovanie z matematiky. Zrazu sa počas nášho doučovania otvorili dokorán dvere obývačky, stál v nich celkom bledý ujo Laco a vecne oznámil:
„Sme odpočúvaní.“
Hodina matematiky sa pravdaže v tej chvíli skončila, mladý študent matematiky odišiel. S Julkou sme išli do pracovne vypočuť si, ako Karolov brat Vlado v svojom byte na prvom poschodí toho istého domu, kde bývali aj Kalinovci, zapol rádio a zrazu v ňom počul zhovárať sa svojho brata Karola a uja Laca o naprávaní krivo visiaceho lustra v ujovej pracovni. Vlado bol najprv presvedčený, že si zapol rozhlasovú hru, až neskôr spoznal hlasy a pochopil, že počúva čosi, čo sa dá vysvetliť len mimovoľným väzbením odpočúvacieho zariadenia a rozhlasových vĺn. Vybehol na štvrté poschodie a spýtal sa uja, či s Karolom nenaprávajú luster. Prekvapenie vystriedalo zdesenie, lebo bola to pravda. Odpočúvacie zariadenie mohla do bytu namontovať len ŠtB, čo znamenalo v časoch normalizácie reálnu hrozbu perzekúcií. A tie aj prišli.
Posledný januárový deň 1972 sme dostávali polročné vysvedčenia. Boli sme v maturitnom ročníku. Julka si poň neprišla. Nevedela som sa jej dovolať, tak som sa podvečer vybrala k nim zistiť, čo sa stalo. Už od výťahových dverí na štvrtom poschodí som videla, že ich byt jej dokorán otvorený. Vošla som dnu. Julka stála bezmocne v pracovni svojho otca, na zemi sa váľali vyhádzané knižky z poličiek, mnohé poroztvárané, s pokrčenými stránkami a medzi nimi sa čiernil popol a sem tam vykúkali barbarsky zašliapnuté špaky od cigariet. Julka nevravela nič, len stála a dívala sa pred seba.
„Opäť vás vykradli?“ spýtala som sa. V tom čase sa opakovane ktosi vlámal do ich bytu, neskôr vysvitlo, že to boli eštebáci.
„Nie,“ pokojne odvetila, „policajti robili domovú prehliadku. Ale ešte predtým odviedli aj mamu aj otca. Sú vo väzení.“
O chvíľu vošiel do bytu Karol Šmidke. Pustili sme sa do upratovania kníh, ale potom sme ich nechali porozhádzané po zemi. Veď čo ak policajti opäť prídu a opäť budú robiť domovú prehliadku?
Neprišli. A ja sa už nepamätám, kto dal knihy do poriadku.
Jána Ladislava Kalinu napokon odsúdili na dva roky väzenia najmä kvôli tomu, že v svojej legendárnej humoristickej zbierke Tisíc a jeden vtip sa nielenže nachádzala kapitola politických vtipov, ale navyše kniha mala vyjsť aj v zahraničí.
Na jeseň 1978 Kalinovci takmer zázrakom dostali povolenie vycestovať a emigrovali do Mníchova. Spolu s nimi aj ich knižnica. V mníchovskom byte na Georgenstrasse do nej pribúdali tituly z kanadského vydavateľstva 68 Publishers Josefa Škvoreckého, vydavateľstva Index, knihy nemecké, anglické, maďarské, aj české a aj slovenské a ruské, ktoré im občas priniesol ten ktorý návštevník zo starej vlasti.
Agneša Kalinová sa zamestnala v Rádiu Slobodná Európa a stala sa z nej legendárna komentátorka so zachrípnutým hlasom, ktorú sme tu, v Československu tajne počúvali napriek neustálemu rušeniu frekvencií Slobodnej Európy. Jej presné analýzy nám, čo sme ostali za železnou oponou, pomáhali pochopiť, v čom sme žili. A Ján Ladislav Kalina publikoval v Nemecku zbierku politických vtipov pod názvom Nichts zu lachen. Neúnavná snaha kalinovcov po dialógu o ničivosti akéhokoľvek totalitarizmu neutíchala ani v Mníchove.
Po smrti Agi Kalinovej sme s Julkou na jeseň 2014 celé dva týždne balili knihy z ich knižnice, aby sa nákladným autom vrátili opäť do Bratislavy. Vďaka občianskemu združeniu Projekt Fórum sa tých deväť tisíc titulov, ktoré sa spolu so svojimi majiteľmi stali svedkami dejinných peripetií dvadsiateho storočia strednej Európy, umiestnili priam symbolicky do Pisztoryho paláca.
Palác dal koncom devätnásteho storočia postaviť známy bratislavský lekárnik Felix Pisztory. Pretože bol Židom, podľa všetkého bol perzekvovaný počas holokaustu, pretože v tom období zmizol nielen on, ale aj celá jeho rodina. Doteraz sa nepodarilo vypátrať, kam. Počas holokaustu bola v koncentračných táboroch zlikvidovaná aj celá rodina Agi Kalinovej, ona samotná sa zachránila len preto, že sa ukrývala v dievčenskom kláštore v Budapešti.
Počas druhej svetovej vojny bol Pisztoryho palác nemeckým veľvyslanectvom. Niekoľko ráz ho navštívil aj prezident fašistického štátu Jozef Tiso, či fašistický nemecký pohlavár Heinrich Himmler. Po vojne sa v budove zriadilo absurdné múzeum Vladimíra Iľjiča Lenina, zakladateľa autoritárskeho komunistického režimu v Rusku, ktorý s históriou Pisztoryho paláca súvisel tak málo, ako fašistickí pohlavári. Múzeum kvôli Leninovi pravidelne nútene navštevovali deti základných škôl z celého Slovenska. Dodnes sa v jeho suteréne nachádza bronzová Leninova socha v nadživotnej veľkosti.
História Pisztoryho paláca znie ako jeden zo židovských vtipov zo zbierky Tisíc a jeden vtip. Jej autorovi Jánovi Ladislavovi Kalinovi by sa celkom iste páčilo aj to, že sa jeho knihy nachádzajú v tej istej budove, ako bronzová socha Lenina v nadživotnej veľkosti.
Je preto obrovským počinom, že sa knihy umiestnili práve tam. Každý knižný titul, len čo ho dostane človek do rúk, vdýchne naňho smutno absurdnú históriu dvoch totalitných režimov, v ktorých sme žili. Režimov, keď sa povoľoval len monológ vodcov, či už nacistických, ľudáckych, alebo komunistických , a akýkoľvek dialóg sa zakazoval. A napriek tomu v strede Starého mesta Bratislavy vyrástla knižnica, založená na demokratickej polemike a dialógu. Knižnica, ktorá sa vysmievala akejkoľvek totalite a ktorá osudom svojich majiteľov pripomína našu nedemokratickú minulosť, Nemali by sme ale na ňu zabudnúť, aby sa nám ako bumerang znovu neprinavrátila.
Až sa nechce veriť, že medzi úradníkmi, ktorí majú rozhodovať o osude knižnice, sa nájdu aj takí, čo jej význam bagatelizujú. Ktorí sa nechali počuť, že veď načo nám je podobné uchovávanie historickej pamäte v deviatich tisícoch knihách, keď podobných osudov, ako mali Kalinovci, bolo na tisíce.
Priznám sa, že nepoznám nikoho, kto bol na Slovensku rovnako perzekvovaný ako Kalinovci len za to, že sa nielenže počúvali a smiali na politických vtipoch, ale ešte ich aj šírili ďalej. Že si natoľko vážili priateľstvo a názor druhých, až dokorán pre kamarátov v časoch neslobody otvorili svoj byt, svoju knižnicu, svoje srdce.

A teraz, keď už ani Agi, ani ujo Laco Kalina nežijú, sa nám v Pisztoryho paláci v ďaka občianskemu združeniu projekt Fórum dokorán otvára ich knižnica.

Teraz najčítanejšie