Denník N

Oni vraždia nás, my ich (II.časť, Egypt)

V prvej časti bola reč o tom, prečo nemáme považovať  vraždiaci islamizmus za  náboženskú vojnu (ako to o sebe proklamuje). V tejto časti mi ide o otázku,  odkiaľ sa objavila opäť vraždiaca ideológia? 

(II.časť )

Prečo?

Pripomeňme si, že obe moderné totality (tzn. nacizmus aj komunizmus) boli zvrhnuté a  demaskované ako neľudské. Prečo sa opäť vynorila vraždiaca ideológia? A opäť hlása nenávisť k Západu, ku demokracii a slobode?

Odpoveď možno nájsť, okrem iného, aj  v rozklade dvoch veľkých vízií , sľubujúcich spravodlivé usporiadanie sveta. Oné vízie, ( a potom dezilúzie),  zasiahli v uplynulých troch  desaťročiach aj nás, generácie sovietskej zóny. Ale v ešte biednejších,  postkolonialnych  štátoch,  spôsobili doslova pandémiu  neistoty a frustrácie. Masy ľudí , hľadajúcich nejaký pevný  bod,  sa vrhli späť, do pred-demokratickej minulosti, presne ako časť mladých  u nás. Preto si uvedomujme, že hoci nám na obrazovkách v ostatných rokoch ukazujú zábery divokých Arabov tancujúcich po uliciach so samopalmi, alebo ich kvíliacich žien nad rakvami…v skutočnosti sú ľudia na severe Afriky a na Blízkom východe trápení podobnými rozpormi, a príbehy  ich komunít nie sú tak vzdialené našim, akoby sa  zdalo.

Máme spoločné mnohé povojnové ilúzie, aj oni majú za sebou storočie  modernizácie a sekularizácie, dokonca  podľa európskych  vzorov. Povojnové generácie Arabov,  Peržanov, Kurdov, či Turkov verili v naše civilizačné  koncepty natoľko, že masy ľudí opustili tradicionalistickú moslimskú identitu.  A práve na týchto  dopadol rozpad našich ilúzií o nastolení pozemského raja najbolestivejšie.

 

Prvé sklamanie

spôsobil  pád socialistického (v podstate ale antropocentrického) konceptu. Netýkal sa len národov v područí zaniknutej ríše Sovietov, ale aj krajín Blízkeho východu a severnej Afriky. Ich roľnícka populácia bola po II.svetovej vojne vhodným podhubím , žila  na podobnej sociálnej  a vzdelanostnej „úrovni“, na akej boli po I.svetovej ruskí  mužíci. A elity moslimských štátov ? Tie boli spravidla absolventmi európskych  (čo vtedy značilo ľavicových) univerzít  a ochotne prijímali  európske politické a kultúrne vzory. Preto v 50. a 60.rokoch presadzovali okamžitú dekolonializáciu, sekularizáciu a rôzne odtiene socializmu. Svoje zohrávala aj influencia ZSSR, ktorý dosiahol v ére dekolonializácie vrchol svojej   moci (kozmický program, vojenské technológie, rast výroby aj životnej úrovne…).

Dekolonializácia  na Blízkom východe a severe Afriky  značila zbaviť sa  nadvlády Angličanov a  Francúzov , keďže tieto dve veľmoci  si  rozdelili spomínané územia počas I.svetovej vojny (pozri Sykes-Picotova tajná zmluva). Nečudo, že v národno-oslobodzovacích vojnách hrali prím tzv. revolučné fronty a národno-ľavicové hnutia (s väčšou či menšou účasťou ZSSR).

Kolónie európskych veľmocí padali  ako domino : Sýria  (1946),  Jordánsko (1946), Libanon (1946), Irán (1951), Líbya (1951), Tunis (1956),Maroko(1957),  Irak (1958), Kuvajt (1961) , Alžír (1962) , Jemen (1962),  Bahrajn (1971) , Katar (1971)…

 

Sekulárne  a  socialistické koncepty na jednej strane a nádeje na zisky z ropy na strane druhej splynuli v tejto časti sveta  do vízie arabského socializmu. Na všetkých zástavách dekolonizovaných štátov severnej Afriky, aj na mnohých blízkovýchodných,  zaviali päťcípe hviezdy, niektoré republiky si dali aj prívlastok „socialistická“ (napr. Sýria, Líbya, Irak).  Závratný rast cien ropy a záujem veľmocí Východu aj Západu o tento región v ňom umožnili relatívny  sociálny a mimoriadny populačný boom.

 

 Ako príklad môže poslúžiť najľudnatejší  štát severnej Afriky , Egypt, ktorý  mal po II. svetovej vojne  toľko obyvateľov, ako ČSR, tzn. cca 15 mil. Ale v roku 2000 už mal 65 mil. obyvateľov. A v r. 2015 dokonca 91 mil. Tzn. že tu pribudlo o 76 mil obyvateľov viac, než ich tam žilo v r. 1945. Naproti tomu v ČSR, resp. v nástupnických štátoch ČSFR, bol v tých istých rokoch  nárast len o 0,8 mil obyvateľov.

 

 

Export  socializmu do arabských štátov išiel ruka v ruke so sovietskymi  pôžičkami a exportom technológií aj odborníkov.  Svoju rolu zohralo aj socialistické Československo,  zaslúžili sme sa o export zbrani, vodárenských a petrochemických zariadení, školili sme letcov, lekárov, teroristov aj budúcich politikov… Tak to išlo desaťročia.

 

 

Globálny debakel socialistických a komunistických   ilúzií … 

v roku 1989 nezasiahol  iba nás a ľavicu západnej Európy, ale  ešte väčšmi sekulárne  elity  v tzv. rozvojových krajinách. Tam  sa nevnímalo postupné zaostávanie a kompromitovanie  ZSSR, nedoľahli tam žaloby a svedectvá disidentov, ktorí varovali Západ pred nevyliečiteľnými nedostatkami sovietskeho režimu. Tam, v rýchlo rastúcich mestských aglomeráciách severnej Afriky a Blízkeho východu,  žili masy podporujúce europeizáciu, dúfajúce v demokratizáciu a čoraz väčšie sociálne práva. Ale po r. 1989 padol,  spolu so sovietskym,  do historického prepadliska  aj arabský  socializmus.

 

 

Druhým sklamaním,

bolo sklamanie   z reality, aká ostala z konceptu víťazov studenej vojny, tzn.  USA a štátov Západu . Po roku 1989 mal všade zavládnuť apollónsky svet rozumu,  systém právneho štátu, férového obchodu a trhovej ekonomiky. Malo to byť víťazstvo dobra nad ríšami zla. Neviditeľnej ruky trhu nad neľudskými ideológiami. Aj my  sme po konci studenej vojny dúfali, podobne ako štáty v africkom a blízkovýchodnom okolí Európy,   v akýsi od základu lepší, bezpečný a spolupracujúci svet  (koniec bipolarity sa považoval za koniec dejín),  aj v citeľný rast blahobytu. Západ ale nemal na dary. Nemal ani žiaden plán (a už vôbec nie Marschallov), okrem odkazu na slobodnú súťaž v duchu neoliberálnej doktríny.

 

 

Posledná ideológia?

Od polovice 80.rokov začala Svetová banka podmieňovať úvery neoliberálnymi reformami (deregulácia, privatizácia a ekvilibrum trhu).

A od r. 1989 sa dá s istým zjednodušením povedať,  že neoliberalizmus (ako protiklad plánovanej ekonomiky socializmu) sa cítil víťazom studenej vojny, najmä na poli ekonomickej vedy. Trvalo cca dve desaťročia, pokým aj samotní hlásatelia neoliberalizmu uznali, že pád jedného  neznamená vždy pravdu druhého.

Akademická teória, podľa ktorej sa bezuzdné bohatnutie bohatých malo prejaviť aj postupným rastom blahobytu ostatných, sa nepotvrdila. Najmenej na Blízkom východe a severnej Afrike. Tamojšie komunity ostali  napriek  „storočiu ropy“  chudobné (výnimky tvorí zopár uzavretých ropných monarchií). Ich rozpočty síce ťažili z ropy, ale  vyčerpávali ich enormné populačné prírastky. Pritom sa  vývoz , aj predaj ropy postupne zmenšovali . (Egypt, napr.,  je už za svojim ropným zlomom a dovoz ropy do krajiny prevyšuje jej  vývoz!).

 

Málokde zlyhali neoliberálne koncepty o prelievaní bohatstva zhora nadol (trickle down) tak okato, ako v tomto kúte sveta. Tie ekonomické  koncepty boli totiž, to vidíme dnes,  skôr ideologickými. S agresivitou a sebaistotou, s akou sa v 90.rokoch začali presadzovať,  vyplnili prázdno po marx-leniniských vysvetleniach zákonitostí sveta. Ibaže  ideológia, nastolená po smrti ideológií,   sa cítila byť nevyvrátiteľnou : veď ostala bez alternatívy!

Mimochodom : nebolo by to v dejinách po prvý raz, kedy by sa prax víťazov  ukázala byť posledným  štádiom panovania  porazených (pozri náš postkomunizmus, ktorého mnohé prejavy sa dajú  označiť za najvyššie štádium husákovsko-jakešovskej normalizácie – a nehovorím to ako bonmot).

 

 

Nezlyhala len „víťazná ideológia“ neoliberalizmu.  Od pádu Dvojičiek Západ prešiel sériou bezpečnostných  a vojenských  neúspechov,  potom nastala americká kríza finančných inštitúcií, kríza eura (Grécko a spol)  a napokon aj budúcnosti EÚ (Brexit) či súdržnosti NATO (Trump).

 

Od Arabskej jari po Trumpa

V okamihu, kedy  z pokusov o  arabskú formu socializmu ostal už iba nepotický kapitalizmus, sa ľudia začali stavať proti autokratickým režimom. Aj tým, ktoré držal pri moci Západ. Dôsledkom bola vlna hnevu a sociálnych vzbúr, nazývaná  Arabskou jarou (2011-2014). Ale  politické demonštrácie mladých nemôžu vyriešiť dlhy, ani štrukturálne problémy. Z Arabskej jari  ostal pocit bezvýchodiskovosti  a  radikalizácia  protestujúcich. Politický islamizmus  núkal v tejto dobe staronovú, a preto ľahko  zrozumiteľnú  odpoveď – vybojovať si lepšiu budúcnosť sa dá už len svätou vojnou,  proti „neveriacim“.

 

V roku 2014 vznikol na územiach Iraku a Sýrie teroristický  štát (ISIS) ktorý zhmotnil vízie radikálnych vyznávačov islamistickej ideológie (oživil sa aj dávny politický cieľ : kalifát).

Západ nenašiel účinnú odpoveď, čoho dôsledkom sú štáty v  chaose (Irak, Sýria, Líbya), vlny utečencov do Európy a čo týždenné teroristické incidenty…

Komunity  štátov Európy pre ne čelia nebývalým  vnútorným rozporom, kde sa strieda tradičná humanistická odpoveď (prejavy solidarity, kvetiny obetiam, obhajoba tolerancie) s rovnako tradičnou rasistickou a nacionalistickou odpoveďou (vzostup intolerancie a neofašizmu).

 

Záver II. časti :

 

Vraždiaci islamizmus  nám surovo pripomenul, že západná koncepcia sveta nikdy nemala a ak niekto tvrdí, že mala, potom stratila, univerzalitu. Predstava  unilaterálneho sveta na náš obraz so spoločne zdieľanými hodnotami – ostala zatiaľ  len ďalšou v rade  utópií.

Naša aktuálna situácia si vynucuje odvahu k politickému realizmu, ale súčasne aj opak : odvahu k politickému vizionárstvu, potrebnému na politiku riešiacu  dlho odkladané  výzvy (ako je oteplovanie, migrácia a pod.).  Zatiaľ ale  Západ  „nestíha“ ani ten vývoj, ktorý podnietil. A to nie iba kvôli dravým ázijským  ekonomikám, čo využili nami naštartovanú globalizáciu (Čína).  Západ nestíha reagovať ani na vývoj  vlastných technológií, ilustráciou čoho je  samotný islamistický  terorizmus. Atentátnici sa predsa organizujú a inšpirujú na diaľku,  využívajúc proti USA a Západu  slobodu informačných a sociálnych sietí, vybudovaných a prevádzkovaných  USA a Západom…

V záverečnej  časti  sa bude hovoriť o tom, čo sú návraty „do čias pred..“?

  

 

Teraz najčítanejšie