Moc sociálneho pracovníka, verzus bezmocnosť klienta.
Po prevalení kauzy Čistý deň sa začala viesť diskusia o fungovaní systému. Polemizuje sa o samotnej práci sociálnych pracovníkov a iných odborníkov pracujúcich v zariadeniach na výkon opatrení sociálnoprávnej ochrany a v zariadeniach sociálnych služieb, ako aj o systéme kontroly.
Na to, aby sociálna práca dosahovala požadované ciele a nepoškodzovala klienta je potrebné, aby sociálny pracovník spĺňal určité predpoklady.
Sociálny pracovník pri práci s klientom disponuje dvomi druhmi moci, alebo ak chcete dvomi druhmi kompetencie. Rozsah prvej moci je určený legislatívnymi normami určujúcimi pôsobnosť, práva a povinnosti prislúchajúce určitej inštitúcií alebo jednotlivcovi. Túto moc je možné lepšie kontrolovať a preto v prípade jej zneužitia aj rýchlejšie odhaliť a sankcionovať.
Druhá moc, na ktorú chcem viac upriamiť svoju pozornosť, je omnoho ťažšie odhaliteľná a preto aj priam nesankciovateľná. Je to moc, ktorá sociálnemu pracovníkovi vyplýva z profesnej pozície pomáhajúceho k sociálne odkázanému klientovi. Tieto dve pozície sú nevyvážené, preto je nevyhnutné, aby sociálny pracovník pre výkon práce spĺňal nielen kvalifikačné, ale aj osobnostné predpoklady.
V sociálnej práci je hlavným pracovným nástrojom samotný sociálny pracovník, t.z. že využíva seba ako pracovný nástoj, čiže svoje znalosti, schopnosti a vlastnosti v prospech klienta. Sociálny pracovník by mal preto disponovať vlastnosťami ako je humánnosť, sociálne cítenie, spravodlivosť, empatia, zodpovednosť, dôveryhodnosť, morálna bezúhonnosť, zdvorilosť, úcta a slušnosť, rešpektovanie súkromia, ale aj schopnosť pracovať v tíme a pod. Pre samotnú prácu je zároveň nevyhnutné, aby na profesionálnej úrovni zvládal komunikáciu s klientom. Aby si udržal nadhľad nad problémom a dokázal odhadnúť optimálnu mieru angažovanosti. Sociálny pracovník musí tiež kontrolovať a ovládať svoju emotívnu stránku tak, aby u klienta nevyvolával negatívne pocity. Jeho úlohou je klienta podporovať s vierou v jeho sily a tým ho viesť k samostatnosti a pri tom tolerovať aj činy, ktoré by sám nikdy neprial.
Vymenovaním znalostí, vlastností a schopností by som mohla pokračovať. Zároveň si myslím, že uvedené predpoklady môžeme paušalizovať na všetky pomáhajúce profesie.
Ale ako zabezpečiť v praxi správny výber zamestnancov, ktorí by spĺňali tieto náročné predpoklady, ktoré sú nevyhnutné na to, aby nedochádzalo k zneužívaniu moci? Aby nedochádzalo k individuálnym zlyhaniam? A ako im predchádzať?
Jednou z možností je nedávny návrh Komory sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce, ktorá navrhuje povinné psychologické vyšetrenie pre všetkých pracovníkov zariadení ako detské domovy, resocializačné strediská či krízové strediská, s úmyslom preventívneho eliminovania nebezpečenstva zneužívania moci.
Možnosťou podľa môjho názoru je aj ďalšie vzdelávanie, ďalšie psychosociálne výcviky zamestnancov a kvalitná supervízia.
K riešeniu problému by tiež prispelo aj prehodnotenie kontrolných mechanizmov, prehodnotenie personálneho zloženia kontrolných tímov s poukázaním na vykonávanie viac kvalitatívnej a nie kvantitatívnej kontroly.
A na záver, k eliminovaniu zneužívania moci by z môjho pohľadu prispelo odpolitizovanie verejnej správy a obsadzovanie manažérskych pozícií odborníkmi.
