Denník N

Prečo (milujem) hory ?

Mnohí  si bez nich nedokážu predstaviť život. Ďalší tam vidia iba skaly a stromy. Po nedeľnej skialpinistickej túre na Ďumbieri mám odpoveď.

V sobotu večer som si išiel zacvičiť. Približne po hodinke a pol pseudo kulturistiky prichádzam do šatne a začínam sa prezliekať. Započúvam sa do rozhovoru telefonujúceho pána. Hovorí :„Kde si ?V Tatrách?  Tam ešte niekto chodí?“

Doma sa ma moja najobľúbenejšie sestra pýta, aké mám plány na nedeľný deň. Vravím jej, že určite pôjdem na lyže. Ona iba dodáva: „Martin,  a načo stále chodíš na tie lyže?“

Ráno si chystám veci a vyrážam. Prichádzam do sedla  a pozerám na veľkolepý Ďumbier. Odtiaľ vidím  čriedu asi dvadsiatich kamzíkov. Dole žľabom prechádza prvý kamzík ,asi vodca.  Ostatné idú postupne po jednom dole. Nikto sa nepredbieha. Celé to pôsobí veľmi koordinovane a systematicky. Kamzíky pochopili, že ak chcú prežiť, musia myslieť v súlade, nie proti.

Prichádzam na päťdesiat metrov , ale tým horským kozám to je absolútne jedno. Nevyruší ich ani malá  gulička  (ja) stúpajúca hore, fučiaca ako parná lokomotíva s výrazom Elila Zátopka. Na ich úrovni zastávam.

Prečo to píšem ? Na Ďumbieri je nebesky krásne alebo pekelne škaredo,  nikdy nič medzi. Ale keď tam budem nabudúce v škaredom počasí,  tak si na nich spomeniem,  ako tam veselo poskakujú na kúsku zelene. Už to nebude rovnaký kopec lebo  len ja som to videl.

Sám a v tichu.

Preto tam chodím tak rád.

PS: Napriek progresu vedy a techniky pravdepodobnosť podobného zážitku v Auparku a Poluse je veľmi nepravdepodobná.

p1240597

Teraz najčítanejšie