Budapešť – skutočná Perla na Dunaji za pár eur

Študujem v Nitre a, musím sa priznať, prvé mesiace som mala menšie problémy s tu dosť rozšírenou maďarčinou a s ľuďmi, ktorí v obchodoch, na chodbách školy, a v autobusoch medzi sebou hovorili jazykom, ktorému som nerozumela ani za piaď. Vždy, keď o mňa zavadili pohľadom, som mala pocit, že hovoria o mne a necítila som sa príjemne.  Preto som bola sprvoti mierne skeptická, keď mi priateľ navrhol predĺžený víkend v najväčšom maďarskom meste ako niečo, čo si venujeme na oslavu výročia. A že som názor zmenila? Po pár chvíľach a niekoľkonásobne.

Ubytuj sa lacno, cestuj ešte lacnejšie

Sme študenti. A tomu bol do určitej miery prispôsobený aj náš budget. Už v januári sme si cez známu internetovú stránku, na ktorej ponúkajú snáď všetky hotely sveta svoje služby, zabookovali blízko centra malý dvojhviezdičkový hotel, na ktorý boli vcelku pozitívne referencie zo strany zákazníkov. Prečo nie? Hostel to rozhodne nebol a cena bola pre dvoch za dve noci dvojciferná. Lístky na medzinárodný vlak Košice – Budapešť sme kupovali pár dní dopredu. Dokonca sme nevyužili študentskú zľavu, pretože pri kúpe spiatočného lístka sme mali dole 60% – čo je viac ako zľava študentská. Do Budapešti sa bez menších či väčších problémov dostanete napríklad aj z Nitry a z Bratislavy.

Hneď, ako sme vystúpili na hlavnej vlakovej stanici Keleti, vyťahovala som svoj malý jednoduchý kompakt ako japonský turista. Obrovská hala s preskleným stropom, do ktorej by sa zmestil aj Rokfortský expres. Na bokoch stánky s čerstvým ovocím a zeleninou, a čo ma prekvapilo najviac, dva stánky s knihami. Zatiaľ som po svojich skromných potulkách svetom také niečo nezažila. Na Slovensku sa vám to môže stať jedine v prípade, že stretnete na stanici Jehovistov.

Bez mapy to bolo lepšie!

Ako „správni“ cestovatelia sme mapu nemali. Načo, veď zoženieme neskôr. Ale bolo nám to jedno, šli sme za nosom s adresou hotela v hlave. Prvé minúty boli akčné, fotila som všetky historické budovy okolo seba. Po pätnástich minútach som to vzdala, historické budovy boli proste všade. Párkrát sme zahli doprava, párkrát doľava, jedno skontrolovanie mapy na mobile a za necelú hodinku po miernom blúdení a káve sme sa dostali na hotel. Všetky ulice boli viditeľne a čitateľne označené na každej strane rohu budovy.

Až potom sme však začali vypliešťať oči. Strávili sme niekoľko mesiacov v Krakove a tak sme si mysleli, že nás už tak hocijaký duch histórie svojim dychom nesfúkne. Tento výrok sme vzali späť už keď sme v diaľke zahliadli budovu parlamentu. Monumentálna biela budova s nádhernou fasádou ošatená do rôznych sôch zobrazujúcich panovníkov a erby. Tajfún histórie nás zasiahol. Hneď oproti stálo Etnologické múzeum, na ktorého samotnom vrchole stála smaragdová socha nadživotnej veľkosti – konský rímsky záprah. Celé námestie s Dunajom v pozadí nám vyrazilo dych. Hovorila som si: Je toto naozaj mesto vzdialené dve hodiny od Slovenska? A to sme až o pár hodín zistili, že tento komplex vyzerá v noci celý vysvietený tak, že svetlo sa od nás odrážalo, akoby sme boli malé Mesiace. Maďari svoj názor povedia. Nahlas a okato. Preto tie biele stany s protestnými tabuľkami, na ktorých zväčša písalo „Stop Viktor! Europa!“.

Prekvapenia a fakty

Prvý deň sme teda chodili veľa po okolí, hľadali sme prijateľné reštaurácie s domácim jedlom, fotili, smiali sa na „Selfie bar“, kde sa totiž nemusíte ostýchať fotiť sa navzájom, sami, s jedlom, bez jedla – veď je to Selfie bar. Ale asi najviac, čo nás prekvapilo, bolo ticho. Takmer v centre Budapešti vystavané parky pre deti, fontány, parky pre psov. Ľudia boli podivne pokojní, medzi sebou komunikovali normálnym tónom. A my, Slováci, sme sa len obzerali pomerne „nesvoji“, či sme naozaj v hlavnom meste Maďarska.

Ak aj nejaká budova bola neprimerane ošarpaná – žiaden problém! Street art chválim. Niečo vypovedajúci, vkusný, na mieste, na ktorom vyniká, do ktorého pasuje.

 

Samozrejme, naše dojmy z mesta boli veľakrát rušené bezdomovcami a žobrákmi. Neskôr sme si niektorých z nich začali všímať viac a vozíčkár údajne bez nohy, si na chýbajúcej nohe len sedel. Alebo žobrajúca starenka so zakrytou tvárou mala podivne mladé chlapské ruky. Ale s takýmito vecami sa stretneme v kažom meste, nielen veľkom.

Všade sme sa pohybovali pešo. Ani raz sme nevyužili metro alebo električku. Mali sme pocit, že pešo uvidíme viac. Na veľa vecí sme natrafili náhodne, ako napríklad na ďalší „prostest“ demonštrovaný inštaláciou pred pamätníkom, na ktorý bol po vlne kritiky pripísaný nápis, ktorý pomník dovysvetľoval. Z podobných počinov bolo cítiť, že najmä tí mladší obyvatelia sú orientovaní protiorbánovsky, proeurópsky.

Veľmi veľa outodoorových vecí sme sa snažili vidieť aj kvôli dobrému počasiu. Ale keď sme videli budovu Národného múzea, nedalo nám, aby sme z Budapešte odišli bez prehliadky jednej z najkrajších budov mesta.

Pani pri pokladni nás prekvapila „Ste študenti? Z EÚ? Tak to máte dnes zadarmo!“. A tak sme si s úsmevmi na tvári prezreli historické honosné skvosty vrátane Lisztovho klavíra, ktorý pred tým patril Beethowenovi, šperky a porcelán, ktorý nám ešte viac priblížil bohatú a úrodnú kráľovskú krajinu.

Prešli sme aj na Budín, druhú časť mesta, ktorá sa k Pešti pripojila a tak vznikla terajšia Budapešť. Tam sme prešli celé historické mestečko s Mátyás-Templom, Búdai Vár a stihli si dať práve dunajské halászlé v reštaurácii, ktorá je už štyri roky za sebou vlastníkom Michelinskej hviezdy. Zašli sme na Margitin ostrov, ktorý je v nedeľu doobedu plný bežcov, cyklistov, psíčkarov a detí v príjemnom prostredí Dunaja a prírody, čo je vzhľadom k tomu, že je od neho 300 metrov vzdialené mesto plné turistov a turistických atrakcíí, priam malý zázrak. V židovskej štvrti sme si dali Hummus, párkrát sa prešli pri Dunaji, aj pri známej soche topánok na počesť ľuďom zabitých na konci II. svetovej vojny. Videli sme mumifikovanú ruku sv. Istvána, mali skvelú pizzu za 60 centov, a prešli sme sa po známej turistickej uličke v centre mesta, kde sme dokúpili suveníry. Nemali sme najmenší problém sa dorozumieť. Ešte aj keď sme utrácali posledné mince forintov na kúpu pečiva do vlaku, 55 ročná pani sa s nami bez problémov dohovorila v základných frázach po anglicky. Na turistov sú tam zvyknutí a vedia predať seba a svoju históriu. Ale na úrovni, čisto a velkolepo.

Veľmi sme kvitovali to, že sme priamo v meste nezaregistrovali žiaden presklenný mrakodrap. Ešte aj Tesco malo svoju pobočku v historickej budove.

Áno. Sme študenti a celý trojdňový výlet vyšiel každého z nás 116 eur. Najlepšie utratené peniaze na svete!

A preto – nie je perla na Dunaji ako Perla na Dunaji.

 

Foto nekvalitných fotiek z kompaktu: autorka