Denník N

Môj boj s Havranom

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Než zostrelíme Havrana, je tu ešte Straka. Venujme mu niekoľko riadkov.

Minulý týždeň zasa prišla Bratislava do Prahy, neomylne sa rozložila v najhipsterskejšej štvrti, so zaťatými zubami som došla, chcela som vidieť Ballu, nikdy som Ballu nevidela naživo. V každom prípade, ešte pred začiatkom kultúrneho podujatia som sa ocitla pri jednom stole s Tomášom Strakom. Toto meno bolo pre mňa dovtedy neznáme. Teraz už si ho zapamätám.

Tomáš Straka hovoril niečo o slam poetry, seba samého označil za 33 % slovenskej slamovej scény, zatiaľ doma vládne mŕtvota, vravel, ale čoskoro to ožije, on sa o to postará. Držíme palčeky.

V každom prípade spomenul, že okrem iného píše recenzie do troch rôznych literárnych časopisov. Keď som sa pýtala na nejaké novšie práce, odvetil, že čoskoro mu vyjde deväťstranová recenzia na knihu Barbora, Boch & Katarzia od Ivany Gibovej, v časopise Glosolália.

„Čo na tú knihu hovoríš?“ pýtam sa Tomáša Straku.
Tomáš Straka mykne plecom a odpovedá: „Ja Gibovú poznám.“
„Čo mi to tu kurva rozprávaš,“ nakloním sa k nemu, „pýtam sa ťa, čo hovoríš na knihu.“
Z pohľadu na Tomáša Straku je mi úplne zrejmé, že nerozumie, čo bolo na jeho odpovedi nevyhovujúce; skúša znova: „No, mňa bavila.“
JAK bavila?! Povedz mi niečo, ako recenzent, o tom, čo na tej knihe vidíš.“
„No, podľa mňa je to dobré, je to také zo života, o aktuálnych problémoch a tak.“
„Tento popis by sedel aj na čokoľvek zo Ženy a život alebo Slovenky alebo čo dofaka.“
Nato si Tomáš Straka – rozpačitý a očividne zmätený, nie preto, že by pochopil, čo mu hovorím, ale práve preto, že vôbec nevidí, čo riešim – odsadá k vedľajšiemu stolu, kde má, spásna náhoda, nejakú robotu.

Čau.

Čau, rozum, čau, literárna kritika.

Ty pajác. Deväť strán. O čom?! To si schválne zoženiem.

Je to, pravdaže, len drobný ojedinelý incident, ale pre mňa čosi podstatné ilustruje. A presne to isté by sa dalo povedať aj o Havranovi a jeho knihe. Dostaneme sa k tomu. Najprv si všimnem dva drobné, ale výrazné prvky tejto prózy, potom zosumarizujem.

Ako veľmi ma táto kniha „bavila“

Pohľad do tiráže nám prezradí, že o redakčnú stránku aj o korektúry sa postaral Matúš Mikšík. Podľa mňa neurobil ani jedno, ani druhé. Neurobil nič. Možno akurát tak pokýval hlavou, že ej, Michal, dobre si to ty napísal. Ťap-ťap po pleci.

Nemám nič proti Matúšovi Mikšíkovi, naopak, je mi sympatický, už som to niekde spomínala, ako som ho kedysi pradávno stretla, pripadal mi ako človek tichý, skoro zakríknutý, rozhodne plachý. K tomu, čo neopravil v Analfabetovi, mu niečo poviem nabudúce v samostatnom článku. Poviem mu to diplomaticky, samozrejme, aby sa nevyľakal.

V každom prípade jednu vec, ktorá by spadala do práce korektora, spomeniem už teraz. Konkrétne úvodzovky. V texte je ich totiž neúrekom, spravidla použitých úplne nezmyselne.

Ehm, nič, som tu, ehm, náhodou, cestou okolo som videl, ehm… svetlo? vysvetľoval Michal pomerne »jebnuto«. Poslal vás Kalman? muž sa otočil.

Inde:

Primár sa zdráhal, musel ešte navštíviť pacientov, ktorí trpia »existenciálnou bolesťou« a nemá čas na alkoholických mystikov.

Chýba ti tam čiarka za vloženou vetou, jedna vec. A keď ide o našu tému, prečo je existenciálna bolesť v úvodzovkách, a alkoholickí mystici nie? Ja tomu nerozumiem.

Ešte lepší príklad:

Teraz – teda »teraz« – prešiel okolo oplotenia, od prvej jazdy v podzemí bol dole iba raz, počas polnočnej omše, sám s baterkou a čelovkou.

Čo tým myslíš? Aké „teraz“?! Narážka na literárny čas verzus reálny čas? Či kam si tým smeroval?

Kulušova smrť nebola ani zbytočná, ani tragická, ani predčasná, bola taká, ako jeho život, o nič viac zbytočná a tragická, medzi jeho smrťou a dňami, keď bíjaval ľudí, neboli žiadne zásadnejšie rozdiely, jeho bitie a nebytie boli spojené Kulušovou vierou v nesmrteľnosť, pomyslel si Michal – dnes si toho už »pomyslel« naozaj dosť –, dopil kávu a do walkmanu si namiesto obvyklého staromestského mixu pustil Alpha Blondyho.

Tentokrát pre zmenu čiarka navyše, nechajme bokom.

Bolo by na zamyslenie, či celú tú pseudoúvahu zásadne neprepísať, prípadne rovno nevyhodiť. Možno preto je „pomyslel“ v úvodzovkách? Ide tu, nečakane, o mimoriadnu jasnozrivosť, keď si autor uvedomuje, že celá Michalova úvaha je v podstate smiešna, takže premýšľanie ako vážna činnosť je spochybnené a zrevidované na „premýšľanie“?

Nemám ten dojem. Tie prekliate úvodzovky sú skoro všade. Nemohla som tomu uveriť. Hádam už len pre tento absolútny úvodzovkový exces stojí za to si knihu prečítať. Chápem, ak sa tým naznačí kus priamej reči, chápem, ak sa tým vydelí expresívnejšie slovo, alebo ak tým rozprávač signalizuje, že daný výraz nemáme brať až tak vážne. To sú bežné funkcie úvodzoviek. Ale Havran nimi rozhadzuje úplne bez systému a v drvivej väčšine prípadov jednoducho nevidíte opodstatnenie.

Kto to povedal? Že ak si myslíte, že na drobnostiach nezáleží, skúste spať s komárom v izbe. Viem, že úvodzovky musia pôsobiť ako strašne podružná záležitosť. Ale je to naozaj frustrujúce. Prečo, prečo? Pýtate sa stále dokola. Ja som v jednej chvíli knihu odložila, nasratá, že ty „spisovateľ“, ty kokos, si napísal „knižku“, a išla sa zrelaxovať, zadala do vyhľadávača air quotes. Vybehlo toho požehnane. Existuje celý jeden diel Priateľov, kde Joey nevie používať úvodzovky. Trebárs tuto.

Ale nesmejem sa.

Nič vtipné na tom, ako naša literatúra vyzerá, nevidím.

Lepší vták v hrsti

Venujem väčší priestor tejto téme, totiž masturbácii, z jedného dobrého dôvodu – v knihe je vskutku prominentná. Odcitujme si.

Ľudia sa mýlia, ak si myslia, že Mesiáš sa vráti tak, že nad Slovnaftom bude ešte silnejšia žiara ako v auguste, keď vypúšťa rafinéria plyny (ČIARKA!) a objaví sa ohnivý voz a roje vtákov sa premenia na nebeské vojská, hovoril Kalman a chytil sa v rozkroku.

A ešte.

Kalmanova druhá ruka najprv vzrušene čosi zapisovala, potom nevzrušene zahodila ceruzku a putovala k rozkroku.

A jeden dráždivý architektonický nákres:

Pozeral na nákres a zacítil, že dostáva silnú erekciu.

A ďalej:

Zatúžil po dôkaze, že mesto stále existuje aj po ejakulácii do elastickej pičky nejakej žilinskej architektky.

A teraz si dáme úryvok z rozhovoru Iris Kopcsayovej s Michalom Havranom zo stránok SME. Mám z toho pocit veľkého surreálna, ale nezdá sa, že by to bol fake, celé znenie nájdete tu.

Stretla som sa s názorom, že vo vašej knihe je veľa vulgarizmov, niekoho zas vyrušujú časté pornografické odbočky. Čo k tomu môžete povedať?

Neviem, či v 21. storočí riešiť pornografiu a vulgarizmy v literatúre má zmysel. Keď to niektorým ľuďom prekáža, nech to nečítajú. Vulgarizmy sú súčasťou nášho života, ak sú funkčné, sú úplne v poriadku. Po všetkých Arthuroch (sic) Milleroch, Bukowských, ľuďoch, na ktorých stojíme, je pre mňa už zbytočné hovoriť o pornografii v literatúre.

Kniha je veľmi vtipná, no niekoho vyrušuje, keď je tam vulgarizmov a pornografie veľa.

Nie je tam toho tak veľa.

Každú chvíľu má niekto erekciu.

Ale ľudia majú v životoch takmer stále erekciu. Literatúra nemá maskovať veci, a ja vidím, aj vo svojom okolí, koľko sa ľudia sexom zaoberajú. Mne sa zdá, že je to úplne bežná vec.

A mne sa zdá, že tu sa zasa veľmi ponúka tá Bukowského veta: „Sex je velká věc, jen když žádnej nemáš.“

Havran sám pomenoval ten kľúčový rozdiel – ide o to, či sú všetky tie masturbačné vsuvky v texte funkčné. Na to mám jednoznačnú odpoveď: Nie. Keby len o to išlo, aj sranie je úplne bežné a to by literatúra tiež nemusela maskovať, tak prečo nikde nevidíme Kalmana na WC, Kalmana v kroví v podrepe, prípadne Kalmana alebo kohokoľvek kdekoľvek takto? Budeme argumentovať, že sraním sa ľudia na rozdiel od sexu „nezaoberajú“? Možno majú nejaké zábrany. Nemali by sme rýchlo nahádzať nejaké sračky do svojich detektívnych príbehov, nech ich konfrontujeme?

Havranovo zdôvodňovanie neobstojí. V texte skrátka každú chvíľu niekto vyťahuje penis, trebárs práve podáva podrobný exkurz do nejakej závažnej kunsthistorickej oblasti a popri tom si vlieza rukou pod župan, do toho sa úplne nezmyselne zavše mihne tá pička a podobne, zaváňa to všetko frustráciou, sorry, not sorry, Havran pôsobí ako chlapec, ktorý to všetko ešte stále vidí ako zakázané a vzrušujúce, ktorý vykríkne že KOKOT, a celý červený sa prikrčí, či to niekto počul.

Asi by sa dalo s oboma očami prižmúrenými tvrdiť, že je niečo príznačné na tej všeobecnej impotencii – že sa tu poriadne nešuká, to sa odmávne jednou vetou, ináč stále len tie putujúce ruky a vztýčené penisy. Že sa nám autor hádam snaží povedať niečo o jalovosti doby. Neviem, asi márna snaha, Česi tomu hovoria vařit z vody, literárna teória to nazýva nadinterpretáciou.

Nehovorím, že táto záplava masturbačných scén sa snaží zakryť myšlienkovú chudobu diela. Vôbec. Iba sú skrátka úplne zbytočné.

Mimochodom trebárs práve ten minule spomínaný Petti Saarikoski by nám mohol poslúžiť ako veľmi dobrý príklad funkčného využitia podobných motívov. Čurák & kunda na každej strane, a je ti úplne jasné, že nijako ináč to ani nemohlo byť.

Povedz mi, prečo píšeš

Niečí komentár z internetovej diskusie:

Začnem úplne otvorene. Knihu Analfabet od Michala Havrana som nepochopil. Snažil som sa, premýšľal som nad ňou, ale nakoniec som aj tak nepochopil. Vôbec nechápem čo vlastne mala byť hlavná a ani vedľajšia myšlienka. Stále mi unikalo kam autor smeruje, ak vôbec niekam smeroval.

Bola som na tom veľmi podobne.

Prvých sto strán som prečítala veľmi rýchlo, a pritom som až na dve či tri epizódy sotva bola schopná zhrnúť, čo sa tam deje. Toho, že mi text akosi uniká, som si bola vedomá už priebežne a zavše trebárs spomalila, alebo sa rovno vrátila, ale to nepomáhalo. Ak je tento článok nazvaný Môj boj s Havranom, potom nie preto, že by som mala niečo osobne proti Havranovi, lež preto, že som sa z jeho prózy ľudovo povedané ozaj nemohla vysomáriť. Nešlo mi ani len poriadne si pomenovať, kde je problém.

Mám v tom teraz, s odstupom týždňa, jasnejšie? Skúsme zhrnúť.

Román je uvravený; ak môžeme hovoriť o nejakej kompozícii, potom zrejme nebola veľmi premyslená a priebežne, najmä v prvej polovici, sa rozpadáva. Ďalej ju zneprehľadňujú odbočky, o ktorých sa trebárs čitateľ spočiatku domnieva, že budú dôležité pre pochopenie celku; kdeže, slepá ulička. Z nite, ktorá by ma mohla viesť príbehom, trčia skrátka takéto rozstrapkané konce. Tristné sú aj pokusy o hru s rozprávačom, z toho aj moje riedke vlasy polámané stáli dupkom.

Na strane 175 – keď už fakt nič nečakáš – Havran zrazu začne písať. A mne sa príbeh celkom slušne poskladal. Fajn, ale – trochu neskoro, nie?

Nechce sa mi znova sa dívať na Literárny kvocient, kde Havrana rozoberali, veľmi dobre si však vybavujem jeden postreh, tuším od Petra Zajaca – požičal si ho zo Štefánikovej Pauly a vztiahol ho na Analfabeta. Parafrázujem. Knihu dnes môže vydať každý. Havran už toho veľa stihol, napísal scenár k úspešnému filmu, má svoj diskusný program v televízii, a tak ďalej, a tak podobne. Človek sa zamyslí, čo mu ešte do portfólia chýba. Ach, mohol by som napísať román.

Mám rovnaký dojem. A pre mňa tento prístup – tým už asi nikoho neprekvapím – predstavuje dosť zásadný problém. Predovšetkým za ním zasa raz cítim ten nevyslovený predpoklad, že napísať román nie je také ťažké. Som stará a zaprášená so svojimi klasikmi, ale nechajte ma – predvčerom som si pred spaním listovala v Šaldovi, v jednej eseji píše:

„Tvorba je věc krvavě vážná.“

Havran prišiel s dobrým, pútavým príbehom. Ale ako je napísaný? To, čo prezentuje ako knihu, ako výsledný tvar, mi pripadá skôr ako prvý náčrt – tu by sa ešte len začala skutočná práca. Vyjasnila by sa kompozícia, osekali by sa niektoré zbytočné exkurzy, a mnohé by podľa mňa bolo treba prepísať úplne. To je tá únavná fáza písania, do ktorej sa obvykle nikomu nechce.

Predovšetkým, pravda, by autor potreboval niekoho, kto by ho vôbec upozornil. Redaktora.

Prečo by sme si to všetci mali prečítať

Dávno som nebola v takom pokušení odložiť knihu nedočítanú; napokon som to dala. A fajn, našlo tam niekoľko fakt podarených odstavcov a všeobecne bola druhá polovica čitateľnejšia. Bavila som sa o tom s jedným blízkym známym; poznamenal, že to je dobre, všetci by sme sa mali snažiť a dočítať aj dopozerať všetko do konca. Potom na to spoločne môžeme frflať, spojí nás to, budeme ako jednotka mariňákov, čo spolu zažila kultúrny Vietnam.

To sa mi ohromne páči.

A samozrejme je to trochu prehnané. Ale čítať by sme mali – Havrana aj všetkých ostatných finalistov, aj akékoľvek náhodné naše knihy, aha, tu sa dostáva k slovu môj idealizmus – skrátka aby sme vedeli, čo sa u nás deje, aby sme mohli upozorniť na chyby a trebárs sa aj pohádať, že nie, veď toto je dobrá kniha, nevšimla si si toto a hento, chápeme sa, či?

Beaching about

Urobila som si v písaní prestávku, asi o druhej po-o, uprostred môjho kazateľského rozletu o potrebe čítania, mi volá moja pražská teta. Zemřeš, povie a odmlčí sa, v telefóne šramot a bzukot, a potom: Zemřeš u počítače, a ďalší šramot a potom: Jdeme ven. Veď dobre. Ale teď jdeme ven. Stojim před barákem, parkuju na zákazu.

Fabulujem, samozrejme. Mňa pred dvoma týždňami vysotili z auta na polceste do Záhrebu; tento článok píše teta.

Nič, išli sme sa kúpať & slniť. Malé jazero na hranici známeho sveta, kus za posledným metrom, tam, kde sa padá cez okraj. Našli sme si plac, kde sa cudná pláž pozvoľna prelievala do nudistickej, super, hovorila som si, teraz uvidím všetky tie erekcie, keď vraj každý a takmer stále, ukážte sa, parobci aj kmeťovia. Kde nič, tu nič, pár kúskov sa vláčne zviechalo k pozdravu, ináč samý pokojový stav; tak neviem.

Potom som plávala, slnku v ústrety, čerila mútnu vodu svojimi atrofovanými ramienkami a uvažovala, frustrácie, inhibície, veď v umeleckej tvorbe sa hádam hodia, myslela som na Rotha, na toho najmenej zaujímavého z literárnych Rothov, a jeho Portnoya, pritom si to ani nepamätám, omylom som to čítala dvakrát a utkvela mi iba Opička, takže teraz možno bezprecedentne zavádzam – nie, nezavádzam, lebo nesmerujem k žiadnej pointe.

Aj keď sa samozrejme dá podotknúť, že tu je všetko funkčné a organické a že pokiaľ problém, úchylku, exces dokážeme zručne prilepiť k nejakej dostatočne plasticky vykreslenej postave, môže nadobudnúť univerzálnu platnosť, čitateľ sa s ňou stotožní a nič viac vlastne nepotrebujeme, job done. Ale k jednej, hovorím.

Chujoviny. Intelektuálny úpal.

Večer som prišla domov, vyliezla na balkón a odniekiaľ z dvora sa rozkolísane ako zo starej platne ozve: Haló ha-ha-ha, haló lo-lo-lo. Drobček? Čtjb? Neviem si predstaviť, že niekto do tohto sveta ešte začne brať drogy.

Článok zasa nekonečný, ale verím, že ste ho všetci vydržali čítať s lakťami na stole.

Havran nie je literárne úplne márny, akurát potreboval lepšieho trénera. Matúš, je mi ľúto, nesieš svoj kus zodpovednosti.

Našla som na internete Drobčeka v Prahe, aha, tu. Nejako to nevládzem dopozerať, ale približne v 3. minúte a 33. sekunde tam prebehne tento skvelý dialóg:

„Kolik bylo tobě v tý době?“
„No päť.“
„A kolik je ti teď?“
„No päť. Ty nevieš? Ja som drevený.“

Nie je niečo typicky slovenské na tom Drobčekovi? Úplne očividne neotvára ústa, tak odkiaľ ide ten hlas? Drobček, ty si nastrčený. Povedz naozaj, čo si myslíš. Lacné, lacné!

Utiekli sme od Havrana. To si asi vydýchol.

Napadlo mi v tejto vágnej súvislosti, ako sme raz hrali predstavenie v jednom nemeckom divadielku pre nemecké deti. Skončili sme, zoradili sa a poklonili, a potlesk neprišiel, deti sa na nás skúmavo dívali a potom nás poprosili, aby sme si zložili masky. Nemecko, ty kokos. Tak sme sňali atribúty našich vymyslených identít a obecenstvo, teraz spokojné, nás odmenilo potleskom. Veľmi sa tomu tešil najmä jeden člen súboru, postarší pán, ktorý hral zadnú časť lamy, keďže celú hodinu strávil v predklone, zaparený a spotený v temnote pod srstnatou prikrývkou, nikto ho nikdy nevidel, až dnes konečne získal naspäť svoju tvár, svoju dôstojnosť a zaslúžené ovácie.

Keby ste sa chceli niečo naučiť, lama sa po nemecky povie Lama. Das.

Ani ja nemám trénera. Nikto ma nezastaví.

Tento článok v skutočnosti pokračuje, iba ho nevidíte.

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mika Rosová

Tento blog je prevažne o literatúre, predovšetkým o slovenskej. • Nie som študovaná, som len vášnivý čitateľ a články sú určené širokej verejnosti. Podľa toho to tu vyzerá. • "Ľud mlčí, ťažko a hlineno." /F. Hečko/