Kuba – kúsok po kúsku (IV)

Je približne osem hodín ráno. Slnko už nejaký čas osvetľuje kubánske horizonty a pozvoľna rozpaľuje vychladenú Havanu. Jeho hrejivé lúče svojím teplom úspešne resuscitujú aj moje bezduché telo. Nadobúdam vedomie a vraciam sa naspäť do reality. Pred úplným precitnutím ešte chvíľu zneistene tápem, kde to vlastne som. Urputne vzdorujem omamným účinkom alkoholu, ktorého zvyšky stále prúdia mojim organizmom. Popri tomto zápase sa v duchu pokúšam vyskladať mozaiku zážitkov zo včerajšieho dňa.

Filmová sekvencia premietaná mojou pamäťou je trošku rozostrená a niektoré pasáže z nej zrejme ktosi vystrihol. Celkovo však pre mňa vyznieva prekvapivo milosrdne. Po kontrole spomienok zisťujem, že ani moje telo nevykazuje žiadne známky mechanického poškodenia. Počas noci som navyše absolvoval výstup z nekomfortného vestibulu do izby na prvom poschodí. V nej okrem mňa dýchajú aj ďalšie tri spiace duše. Španielky už v tejto chvíli zrejme krúžia kdesi nad Európou, no ich lôžka neostali dlho prázdne. Obsadili ich Veronika, Johny a Roman. Miesto kolegiálneho vylihovania malátne vstávam z pohodlia postele. Vo vzpriamenej polohe mi odkrvenú hlavu náhle zapĺňa nepríjemná bolesť. Ticho si pohmkávam prvé dva verše najznámejšej pesničky Jiřího Zmožka, otváram privreté dvere a pomaly schádzam dolu schodmi.

Studená sprcha a plný tanier praženice mi dávajú novú chuť do života. S pocitom vzkrieseného Lazara sa vraciam za prebudenými spolucestujúcimi. Okamžite si vymieňame historky zo včerajšej bláznivej noci. Jej nekorunovaným kráľom unisono vyhlasujeme Romana, ktorého zážitky úplne deklasujú tie naše. Pobavený farbisto vykreslenými excesmi odchádzam naposledy nasať vôňu havanských uličiek. Dlhá prechádzka však neprichádza do úvahy. Náš čas v metropole je už, bohužiaľ, zrátaný.

Srdečná rozlúčka s Carlosom je tou povestnou bodkou, ktorá zakončuje náš pobyt v Havane. Pred dverami hostela nás už vyčkáva strieborný Ford. Za volantom postaršieho, no svedomito udržiavaného veterána sedí Oscar, Carlosov bratranec. Po dobrých skúsenostiach s našim havanským hostiteľom a jeho svokrom sa bez strachu zverujeme do rúk ďalšieho člena tejto podnikavej rodiny. Sadáme na pohodlné sedadlá priestranného automobilu a nezadržateľne opúšťame hlavné mesto krajiny.

Oscar je spoľahlivý šofér, no vcelku tichý spoločník. Označiť ho nálepkou asociála by však nebolo namieste. Dôsledným mlčaním iba maskuje skutočnosť, že znalosť anglického jazyka nepatrí medzi jeho prednosti. Autentický pohľad na kubánsky komunizmus a castrovskú revolúciu budeme teda musieť vypáčiť od niekoho iného. Plodnú diskusiu odkladáme bokom a radšej sa venujeme pozorovaniu okolitej krajiny.

Číslice počítadla prejdených kilometrov sa otáčajú v lenivom tempe. Príčin je viacero. Motor nášho auta bol skonštruovaný ešte v dobách, keď rýchlosť nad sto kilometrov za hodinu bola príznačnejšia skôr pre gepardy než štvorkolesové dopravné prostriedky. Aj škvrnité africké rýchliky by však asi ubrali  plyn a  zbytočne neriskovali prípadné zranenie na tejto hlavnej kubánskej autostráde. Niektoré úseky jej asfaltového koberca totiž pomerne presvedčivo imitujú stav ciest, ktoré sa kľukatia odľahlými regiónmi južného či východného Slovenska.

Nižšia rýchlosť má však aj svoje výhody. Vďaka nej môžeme lepšie vnímať najrôznejšie výjavy a situácie odohrávajúce sa za oknami nášho auta. Zo všetkých kuriozít ma najviac fascinuje relatívne veľké množstvo predavačov rýchleho občerstvenia roztrúsených pozdĺž krajnice. Vystavení spaľujúcim lúčom poludňajšieho slnka neúnavne postávajú pri ceste a čakajú na vyhladnutých motoristov. Najväčšmi ma zaujal monotónny sortiment ponúkaný týmito predajcami. S výnimkou pár nonkonformistov si od každého z nich môžete kúpiť iba dva druhy produktov. Prvým sú pečené kurence prepichnuté dlhými ražňami, ktoré iniciatívne dvíhajú vysoko nad hlavy. Tým druhým sú cibule, ktorých masívne strapce obťažkávajú plecia týchto obchodníkov.

Posledná etapa približne trojhodinovej jazdy nás zoznamuje s idylickým prostredím provincie Piñar del Rio. Cieľ nášho dnešného putovania leží práve tu. Presnejšie povedané, v malebnom mestečku Viñales. Neklamným znakom jeho bezprostrednej blízkosti sú majestátne mogotes. Tak Kubánci volajú väčšie kopce i menšie kopčeky charakterizujúce túto celosvetovo preslávenú lokalitu. Tieto prírodou vytvorené bašty vyrastajúce zo zazelenaného údolia ochraňujú jeho drahocenný poklad. Najkvalitnejší tabak na svete.

Hlavná ulica pretínajúca Viñales pôsobí krátko po poludní neprimerane ospalo. Kontrastuje s pulzujúcim centrom Havany, čím iba znásobuje vidiecky ráz tohto osídlenia. Zastavujeme len niekoľko metrov za dopravnou značkou ohlasujúcou koniec obce. Pred vystúpením ešte dojednávame s Oscarom náš ďalší odvoz. K dohode sa napokon prepracujeme po strastiplnej  komunikácii v akomsi hybridnom jazyku založenom na anglických slovíčkach, španielskych výrazoch a hutnom zastúpení znakovej reči.

Obťažkaní batožinou  vchádzame do útulného, a čo je najdôležitejšie, klimatizovaného domčeka. Majiteľom a prevádzkovateľom tunajšieho ubytovacieho zariadenia je Carlos. Kvôli zhode mien s jeho havanským predchodcom mu ihneď dávame prídomok Viñales. Títo dvaja páni však majú spoločné iba to, ako ich pomenovali vlastní rodičia. Pred nami totiž stojí územčistý černoch stredného veku, ktorý prekypuje energiou a karibským temperamentom. Škoda len, že nevenoval väčšiu pozornosť štúdiu cudzích jazykov a neznalosť angličtiny povýšil takmer na svoj životný svetonázor. Výrečnosť mu ale rozhodne nechýba. Uragán španielskych viet valiaci sa mu z úst nie a nie skončiť. No es complicado, no es complicado! Toto konštatuje vidiac naše nechápavé pohľady sprevádzané tupým kývaním hlavy v pravo-ľavom smere. Intuitívnou španielčinou napokon približne pochopíme jeho dynamické pokyny. Vyplácame nájomné za najbližšie dve noci a odchádzame von.

Ľahkovážne si sadáme na terasu nepreverenej reštaurácie. Apatickým pohľadom jej znudeného personálu nerozvážne neprikladáme väčší význam. Náš chybný výber však neostáva nepotrestaný. Po výbornom, čerstvo pripravenom mangovom džúse od Carlosovej manželky pred nás pristávajú taniere so skromnými porciami mdlého jedla. Predovšetkým Johnymu sa z neho dvíha nie len žalúdok, ale najmä adrenalín. Náladu nám tradične vylepšuje miešaný drink, no najmä prechádzka v pokojnom prostredí krásnej krajiny. Obklopuje nás zelenkavá úroda vyrastajúca z výživnej, terakotovo červenej pôdy. Namiesto výškových budov či ozrutných fabrík tu k oblakom šplhajú iba pôvabné vápencové kopčeky. Hluk veľkomesta vystriedali pazvuky domácich zvierat a klopkanie železných podkov udierajúcich o asfaltový povrch málo frekventovaných ciest.

Počas prechádzky nás znenazdajky zastavuje mladý farmár. Výbornou angličtinou nám ponúka bezplatnú prehliadku tabakovej farmy patriacej jeho rodine. Podobných ostrovčekov súkromného vlastníctva je v okolí nespočetné množstvo. Sami sme chceli niektorú z takýchto mikroplantáží navštíviť, preto dlho nešpekulujeme.

O minútku sme na mieste. Ihneď vchádzame do typickej drevenej stodoly, ktorá slúži ako sušiareň. Inhalujeme korenistú vôňu pozvoľna vysychajúcich tabakových listov a nedbanlivo počúvame prednášku nášho sprievodcu. Po presune do vedľajšej budovy nám dokonca demonštruje proces výroby cigár. Bohužiaľ, čierne a dlhé stehná v ňom nehrajú žiadnu rolu. Farmu i napriek tomu opúšťame nabalení niekoľkými desiatkami podlhovastých tabakových pochutín. Zdraviu škodlivý nákup však musíme kompenzovať aj niečím prospešnejším. Robíme radosť jednej staršej panej a z jej dvora kupujeme zopár testovacích vzoriek lokálneho ovocia. Tento prírodný zákusok chutí lahodnejšie než originál ikonickej torty predávanej vo viedenskom hoteli Sacher.

Po tom, čo okolo nás prefrčí dvojica chlapcov na kozom záprahu môžem bezostyšne vyhlásiť, že dnešok stál naozaj za to. Zavŕšením dňa plného presunov a intenzívnych zážitkov bude zrejme len ľahká večera podporená miestnymi tekutinami. Plné brucho totiž celkom dobre neladí s dopravným prostriedkom, ktorý máme v pláne zajtra osedlať.