Narva bola vždy hraničným mestom, politickým, náboženským aj strategickým

Most cez rieku Narva vždy spájal dva svety, politicky aj nábožensky. O oblasť sa aktívne zaujímali severskí katolícki králi aj východní pravoslávni cári a veľkokniežatá. Bola dôležitou spojnicou medzi severom a juhom Európy.

Mesto Narva prosperovalo z obchodu a zo svojej vojenskej strategickej polohy. Tá však v novodobých dejinách priniesla miestnym obyvateľom, predovšetkým Estóncom, najmä veľa nešťastia.

Na dvoch brehoch

Dnešný most oddeľuje Úniu od Ruska – je po celej dĺžke obohnaný plotom, našťastie nie ostnatým. Napriek tomu ho nepreleziete, všade lampy, na lampách kamery. Čo je pozitívne, že plot je len na moste. Ústi však až na námestie, čo pôsobí značne depresívne.

Na oboch brehoch rieky sedia rybári, ľudia sa kúpu, deti hádžu kamene. Na estónskej strane je na promenáde množstvo lavičiek, upravených vyhliadok alebo vyhliadkových plošín.

Z nich sa môžete pokochať obrovskou ivangorodskou pevnosťou, ktorá leží na ruskej strane. Z určitého uhla vyzerajú spolu s narvským hradom a jeho vysokou Hermanovou vežou ako jeden komplex.

Narvskú pevnosť začali stavať v 13. storočí počas dánskej nadvlády, v polovici 14. storočia sa stala kráľovským mestom a v roku 1347 sa dostala pod správu Rádu mečových bratov – alebo rytierov meča, ktorí v Lotyšsku a v Estónsku založili rádový livonský štát.

Aby ruské veľkoknieža Ivan III. zabezpečil svoju ríšu práve pred vojenskou silou livonských rytierov postavil v roku 1492 na opačnom brehu Narvy pevnosť, ktorú však Švédi zničili. Rusi neváhali, postavili obrovskú pevnosť s vysokými hradbami, v priebehu stáročí ju ešte niekoľkokrát rozširovali.

Narvu nakoniec doby Ivan Hrozný a odvtedy vždy obidve pevnosti patrili raz pod ruských cárov alebo pod švédskeho kráľa, podľa toho, kto koho práve porazil.

Narva však bola postavená z dreva, na konci 17. storočia ju celkom zničil požiar. nanovo ju postavili z kameňa a tehál a dostala barokový vzhľad.

Divoké vojnové

Takto prežila 250 rokov, čo ju však úplne zničilo, bol kobercový nálet Červenej armády v roku 1944. Ten ju rovnako ako Drážďany zrovnal so zemou. Zdecimované zostalo aj obyvateľstvo.

Na základe tajnej dohody ZSSR a Nemecka z roku 1940 pripadlo Estónsko Sovietom, ktorí státisíce Estóncov odvliekli do gulagov na Sibír. O rok neskôr ho však obsadili Nemci, čo mnohí považovali za oslobodenie, a držali ho až do roku 1944. Odvtedy Estónsko opäť okupoval Sovietsky zväz a pričlenil krajinu k ZSSR.

Mesto Rusov

Najviac na to asi doplatila Narva. Takmer všetci jej obyvatelia skončili v gulagoch, po vojne im Moskva nedovolila vrátiť sa naspäť, naopak, nasťahovala sem  Rusov.

Dnes je podľa oficiálnych údajov až 96 percent obyvateľov Narvy Rusov. Tak ako napríklad v Tartu bežne počuť estónčinu a ruštinu veľmi zriedka, v Narve som estónčinu nepočula vôbec. Pritom som celý deň strávila na hrade počas stredovekých hier, kde boli stovky miestnych.

Boris ma oslovil na ulici v meste, chcel sa odfotiť a bol trochu pripitý. Z ničoho nič mi začal bez kontextu vysvetľovať, že on je Rus, ale z Narvy a aj jeho dedo bol Rus z Narvy, a tak vlastne on je verný narvský Rus.

Podobnú situáciu som zažila v obchode, kde predavačka zjavne známej vážila dve kilá šalátu na oslavu a balila koláče. Pani vytiahla stoeurovku, predavačka ju poriadne skontrolovala a ospravedlňujúco jej po rusky hovorí:

„To vieš, musím to skontrolovať, lebo tí Rusi sem donesú všeličo, aj minule platil falošnou dvadsaťeurovkou. Ja by som to potom musela zaplatiť zo svojho. Nič proti tebe.“

Pani kýve hlavou, ale nie je s tým veľmi spokojná: „No dobre, ale obe sme Rusky.“ „Áno, ale estónske.“

Info z histórie:

Luboš Švec: Děijiny pobaltských zemí

http://www.narva.ee