Denník N

Dominika Sakmárová pri najsilnejšej atmosfére drkotá zubami (rozhovor + foto)

Roznáša ju so sebou vlakom do Prahy aj do Číny

Tento rozhovor patrí do série blogu ‚o princípoch obyčajnej atmosféry‘, ktorá má za cieľ sprostredkovať patent na jej vnímanie. Priamo od ľudí, ktorých atmosféra je viditeľná a môže inšpirovať všetkých, čo tú svoju nevidia.

V roku 1990 sa narodila Dominika Sakmárová.
Sedávala v lavici Gymnázia v Levoči, Univerzity v Prahe, a tiež v Tchaj-Pej na Taiwane, odkiaľ 2 roky písala tak autentický blog, až ho niektorí z jej fascinovaného publika považovali za fikciu. 
Stačí si prečítať 1 článok, a už navždy viete identifikovať jej rukopis.

Zapisovala si pravidelne nanajvýš bizarné, pritom banálne, očarujúce čínske dni. Ako strážila papiernictvo, kým jej predavač zháňal drôt do vlasov doma u železiara, aby mohla v Číne reprezentatívne spievať ľudovky. Spievať, aby verne, aj v nepriaznivých podmienkach, všade propagovala spišské tradície.

 

Naše stretnutie je ´na verande´, v sobotu namiesto polednovania, pretože nejde o nejaký investigatívny rozhovor, ale o delenie sa s príbehom, ktorý má každý špeciálny, len sa v rýchlosti dňa nemáme kedy naň pozerať späť, pýtať.
Nuž dobre, ja by som sa na to dala, prečo nie. Nijak raz si nemyslím, že by som toho bola hodná, ale projekt ako taký sa mi páči, takže rada sa do toho pustím!

 NA SPIŠI ZVONÍ KAŽDÝ VEČER TELEFÓN

Vitaj! Aj by som ti ponúkla oblátky, čo nám včera známa zarolovala. Cíť sa ako doma. Kde je tvoja rodná zem? 
Spiš, pod Tatrami. Asi by som mala podľa pravdy povedať Slovensko, ale rodná zem je pre mňa tam, kde sú na obzore kopce.

Niekde som čítala, že tam hlavne nemáš signál. Teraz hľadáš vonku signál? 
Nie nie, teraz som v Prahe, to je moje prechodné miesto pobytu kvôli škole.
Hore v dedine skutočne nie je signál, teda okrem cintorína, a to je pre mňa zároveň úžasná výhovorka, prečo nedvíhať telefóny.

Rozumie človek zo Spišu aj ostatnej sedliackej podunajskej duši? Alebo dokonca pražskej?
To, či si rozumieme, nezáleží od jazyka. Práve naopak, ja rada počúvam aj ľudí, keď hovoria podunajsky (nech je to akokoľvek – teraz v pamäti rýchlo lovím, ktoré historické regióny sa tam nachádzajú) alebo pražsky. Tak, ako ja rada miešam do reči rusnácke alebo spišské slovíčka. Tak je to pekné, keď každý hovorí, ako vie, a predsa si spolu rozumejú. Alebo nerozumejú, ale aspoň sa počúvajú.

Takže, keď si na „západe“, nemáš pocit, že váš svet nepoznáme, alebo mu nemôžeme rozumieť?
V žiadnom prípade! Náš svet je otvorený všetkým! Všetkých by som najradšej posadila k nám doma na dvor a ukázala im všetko, čo mám rada.

Tak ukáž. Sedíme.
Na jednej strane je hrad, na druhej strane katedrála, a VŠADE kopce. Zblízka sú zelené, a v diaľke sa skôr modrajú, aby ladili s oblohou. A tam kdesi za nimi sú skaly, kde sa dá liezť (alebo fotiť), a potoky a riečky a špeciálne miesta, kde rastú trnky a šípky, a kam chodievam trhať mätu, materinu dúšku alebo bazu. Ale to by som ťa už ťahala za ruku niekde do tých lesov, lebo to nestačí počuť, to všetko treba vidieť, ochutnať, zažiť.

Mmm, už si pritom aj zmenila ročné obdobie! Dnes, keď ešte vaši bazu nezbierajú, čo porábajú? Ešte majú chvíľu zimný fajront?  
Neviem, opýtam sa večer, keď si ako vždy budeme telefonovať a referovať zážitky z celého dňa. :)
Myslím, že sa pomaly treba pripravovať na jar. Premýšľať, kam nasadíme aké kvietky a akú zeleninu – tým sa zároveň zaháji každoročný spor o to, či preváži úžitok alebo výzor.

Telefonujete každý večer? 
Áno, snažíme sa. Neviem, či ma tak vychovali, alebo sa to zrodilo samo, ale mne vždy tak veľmi chýba domov! Myslím, že v srdci som dedinský človek. Som rada, keď môžem pozdraviť a porozprávať sa s každým na ulici.

Keď si pradávno odchádzala, bolo to smutné rozhodnutie?
Paradoxne, keď sa obzerám späť, nemám pocit, že som sa niekedy rozhodla. Akoby sa veci okolo mňa splietli samy, a nejako ma vzali na cesty a do sveta. Ale vlastne je to tým lepšie. Môžem sa s pokojným srdcom niekde usadiť, a nemať pocit, že som nevidela zo sveta nič.

Takže ten silný deň lúčenia, keď nie je cesty späť, takto vôbec nevyzeral.
Nepamätám sa. Asi nie, keď mi to uletelo z pamäti. Ja som bola odvždy preč. Na inej strednej škole než všetci kamaráti, na inej vysokej škole, v inej krajine…
Možno preto všetci moji známi tak veľmi túžia odísť z miesta, kde strávili celý život, a ja robím všetko pre to, aby som sa tam vrátila. Nikdy som sa domova nestihla presýtiť!

zastávka

búdka

darčeky

snežilo

VŠADE DOBRE: V PRAHE, V ŠANGHAJI, AJ DOMA POD KOPCAMI

Možno preto. V Prahe prší?
Obloha je nejaká neurčitá sivá, ale verím, že pršať nebude. Na druhej strane, nechystám sa nikde von, takže dážď by mi neprekážal. Nič nie je krajšie, keď prší, a človek je v teple vo vnútri.

Veru veru, posielam ti náš lejak. Cítiš sa tam už alebo ešte stále správne? 
Cítim sa tu veľmi dočasne, ak sa to ráta za odpoveď.

Ráta. Čo je v Prahe nevymeniteľné?
Kaviarne! (Zbožňujem kaviarne, aj keď nepijem kávu). Večerné balkánske tancovačky pri rieke. Knižnice. Študovne. A art deco. Mohla by som chodiť celé hodiny po meste s hlavou vyvrátenou dohora a pozerať, ako sú ozdobené budovy.

Predstav balkánsku tancovačku: 
Pri rieke na náplavke hraje balkánska kapela. Vlastne neviem, či to majú byť koncerty, alebo tancovačky, alebo či to chlapci hrajú len tak pre seba. Ale nedá sa netancovať. Hlavne v lete, keď sú noci teplé, pridajú sa k nám náhodní okoloidúci, a tak.

Aj ty si náhodný okoloidúci?
Nie nie, ja tam chodievam cielene.

V kroji?
To zas nie. Ja skôr tak v polokroji, tu dám na seba lajblík, tu sukňu, akože nositeľná móda, snažím sa to trocha presadiť medzi ľuďmi.

To je výchovné. Máš tam ešte veľa práce alebo už sa pomaly sťahuješ inde? 
Ja vlastne nikdy neviem. Asi by som odišla aj hneď zajtra. A asi aj nie. Potrebujem mať ešte v ruke diplom, a potom už pôjdem kamkoľvek.

v polokroji na káve kresby atmosféra v Prahe

Z ktorých krajín alebo miest máš dojem, že ich dobre poznáš? 
Okrem domova poznám Prahu. Poznám Taipei a Šanghaj… a vlastne, v poslednom čase, odkedy vkročím do veľkomesta, mám pocit, že ho poznám. Väčšina z nich má v sebe rovnaké vzorce. Ocko vždy hovorí, že nie je možné sa stratiť v meste, tak som si to nejako vzala k srdcu, a veľmi rýchlo si osvojím prostredie.

Našla – spoznala si aj folklórnu Čínu minulosti?
Čo sa týka čínskej kultúry, nikdy som nebola sinoromantička. Neriadim sa podľa feng shui, ani si nepotrpím na čínske čaje. Paradoxne, ako absolútny čajový barbar dávam prednosť mätovému alebo lipovému čaju. Za starodávnymi pokladmi som teda do Číny nešla. Ja si radšej pozriem výstavu budovateľských plagátov než kaligrafiu. Folklór je pre mňa skôr to, čo skutočne žije medzi ľuďmi, nie to, čo sa o Číne traduje.

Čo bola na Taiwane najväčšia drina? Nejaké intenzívne trápenie.
Premýšľam naozaj intenzívne, ale nič mi nenapadá. Asi všetko sa dá nejako zvládnuť. Nekonečné hodiny školy, málo spánku, alebo celé týždne v nemocnici… Buď mi spomienky časom zosladnú, alebo naozaj všetko beriem tak nejak s pokojom.

Takže výsledok bol hodný cesty?
Samozrejme! Každá cesta je hodná :) išla by som znova a znova.

za oknom

atmosféra z vlaku

cesty

PÍŠEM, LEBO MUSÍM

Naposledy si publikovala článok pred rokom. Páčilo sa mi, ako si dávala do kontextu zvláštne osoby a javy, čím vyznievali vždy nejak jemne a nie šialene. Blogovať si skončila?

Strašne veľmi chcem pokračovať, každý deň. Nebaví ma písať do zásuvky, lebo mám pripravené desiatky ďalších príbehov. Ale povedala som si, že ich radšej spíšem, a dám tomu ucelenú formu. To je môj veľký sen. Tak asi čakám na odvahu, ktorá ma 1 deň prinúti vybrať to všetko zo zásuvky a ukázať svetu.

Takže do zásuvky píšeš, je to kompromis. Tak?
Dočasný, áno.

Čo ťa na tejto profesii láka? Na okamžitých článkoch (v blogu), na pomalých kapitolách (vo väzbe)?
Takto som nad tým nikdy nerozmýšľala. Ja píšem, lebo musím. :) Lebo to inak nejde. Je to už 13 rokov, čo plním stránky denníkov, a popritom diáre a zápisníky a harddisk a cloudové úložiská. Ale prečo? Asi… sa bojím, že by sa na to zabudlo. Všetko by som chcela zaznamenať. A ak si to niekto prečíta, to je pre mňa absolútne neuveriteľné – a príjemné.

To dáva zmysel :) Kto ťa priviedol k disciplinovanosti písania denníkov?
Neviem. Rodičia sa skôr mračili, vraj nech idem radšej von. (Sestra kričí, že som sa sama priviedla.)

O koľkej, na akých lavičkách, do čoho píšeš?
Je to celkom nevyspytateľné. Niekedy si ešte ráno v posteli zapisujem sny, v električke cestou do práce čarbem do denníka, celé hodiny večer presedím pri notebooku a dookola opravujem nepekné formulácie.

Najhoršie je nájsť čas na zosumarizovanie viacerých hárkov (cloud, papier, sen, kde nemáš nič na značenie so sebou)?
Mám taký systém, že všetko nastrkať na jedno miesto, všetky ústrižky, poznámky a bloky, a všetko elektronické si vytlačiť. Je to síce strašný chaos, ale veľmi dobre sa ním prechádza, je to neuveriteľne príjemná činnosť.

Klobúk dolu za systematickosť. 

KRITÉRIUM RUSNÁCKOSTI PRI UMÝVANÍ RIADOV

J (s bodkou) bola tvoja čínska láska na život a na smrť, alebo budúci otec tvojich detí bude musieť byť Rusínec? 
Hovorí sa Rusnák :) alebo Rusín, spisovne. Ale to je samozrejme len detail. Na lásku na život a na smrť stále čakám (musím poklopkať, aby sa už objavila). Nech už to bude ktokoľvek, rusnácka národnosť nie je dôležitá. Ako sa u nás v rodine hovorí, je dôležité, aby bol sympatizant.

Hehe, to je dôležitý detail. Ty si Rusnák?
Eh… vlastne neviem, aké je kritérium rusnáckosti, ale cítim sa tak. A tým nemyslím trebárs naše náboženstvo alebo ako. Nikdy som sa neangažovala za také veci ako vlastný rusnácky štát a podobne. Stačí mi, že máme svoje pesničky, je to pre mňa skôr taký pocit domova.

Folklór má pre teba nejakú osobnú hodnotu? 
Áno! U nás sa stále doma spievalo (a spieva). Pri umývaní riadov, pri ceste autom, pri upratovaní. Tým myslím ľudové pesničky. Nikdy sa nemôžeme dočkať ďalšej rodinnej oslavy, kde sa prevetrajú všetky obľúbené pesničky. Tak bolo celkom samozrejmé, že som sa hneď pridala do súboru, a už sa to viezlo.

Kým by si sa chcela stať? Charakterovo, profesionálne…
Chcela by som byť spisovateľkou! A teraz niečo ľahšie dosiahnuteľné: chcela by som byť dobrou mamou a manželkou, a lepšou dcérou. Chcela by som niečo vytvoriť, nejakú takú pokojnú oázu, kde by sa ľudia radi zastavovali a mohli si tam oddýchnuť. A veľa by sa tam spievalo.

Tvoju kuchyňu? Alebo kaviareň?
Možno kuchyňu, možno aj kaviareň, alebo pekáreň trebárs. Čakám, že sa to samo vyvŕbi.

Poznáš veľa dobrých ľudí?
Ja poznám samých dobrých ľudí. V každom sa dá nájsť niečo ozaj dobré. To je podľa mňa najvyššia hodnota, ktorú môže človek mať – že je dobrý, v zmysle, že má dobré srdce alebo že je láskavý. Neviem no. Ja vždy hovorím, že dobrý človek k sebe priťahuje ďalších dobrých ľudí, a rada by som tak o sebe zmýšľala, ale to si netrúfam povedať. Možno mám len šťastie, že sa okolo mňa tak zišli.

13 rokov denníkov pečenie perníčky literatúra

NAJSILNEJŠIA ATMOSFÉRA

Ktorú obyčajnú atmosféru máš najradšej? 
Letné slnečné ráno, práve takú skorú hodinu, aby bolo ešte trocha chladno, takže sa zabalím do deky, a idem raňajkovať do trávy.

V ktorej obyčajnej nepríjemnej atmosfére vidíš zmysel?
Úprimne nemám rada, keď je v zime neustále tma. Tma ako taká je krásna, ale nie v zime, keď človek ide do práce, a je ešte tma, a vracia sa späť, a už je tma. Viem, že s tým asi nič nenarobím, a tak to asi má byť, ale je to nanajvýš nepríjemné.

Máš pocit, že vnímaš atmosféru precíznejšie ako tvoji známi?
Niekedy si to myslím. Môže mi ujsť, čo ľudia rozprávali, alebo dokonca kto na danom mieste bol, ale atmosféra sa mi vryje do pamäti.

Na zmŕtvychvstanie pôjdeš pekne domov ku kopcom?
Jednoznačne áno. To je pre mňa atmosféra, ktorá je z celého roku najsilnejšia. Drkotanie zubami o pol šiestej ráno v kostole, a pesničky, ktoré sa spievali pred päťsto rokmi, a spievajú sa dodnes.

Ďakujem prevelice pekne! Že si si zastavila čas.

 

Foto je z Dominikinho archívu. Text autorizovala.
Sledovať ju môžete tu. 

Text je súčasťou blogov Denníka N, nie je redakčným obsahom.
Administrátorov blogov môžete kontaktovať na adrese blog@dennikn.sk.

Teraz najčítanejšie

Mária Bruneau

Do malej kamennej dediny nad vinicou sme sa usadili k starým princípom. Najprv sme sem chodili iba na Vianoce, cez prestávku v IBM, od štósov tiketov s číslami problémov, od čiernych alebo béžových opätkov, od zodpovednosti za nefunkčnosť sci-fi zákaziek, od ani kofeínom nevyprázdniteľných e-mail schránok. Teraz je to iné. Tempo nám síce udávajú rovnaké, 2 bzučiace polo-francúzske dcéry a 1 mládenec; Emma (2013), má džezovo zachrípnutý hlas a naivnú lásku k ľuďom, Manon (2011) má prskavkujúcu radosť z koláčov a vrúcny Downov syndróm a Louis (2016) prítulný fanúšik debát; ale tu sme si našli priestor, vnímať. Tento blog je o princípoch obyčajnej atmosféry. Ktorá je vlastne neobyčajná, len je jej zásadne viac. Spokojne sa pri nej udomácňujeme. Nemá prestíž, nie je uznávaná, a každý jej máme fúru. Lenže, keď ju už nechtiac niekto postrehne, zrazu všetko cíti, správne, intenzívne, akurát. Dalo by sa predpokladať, že kapacitu na to máme všetci. Viac na: