Denník N

Skutočne nám Bugattiman Kalí vodu?

Finančná VRATKA nie je korupcia a preto sa jej tak u nás na Slovensku darí.
Porekadlo: Za peniaze aj v Prahe dom už dávno neplatí.
Dnes platí: Za peniaze aj v pekle zmrzlinu!

Skutočne nám Bugattiman Kalí vodu?

 

Už nejaký ten rok sa verejnosťou šíri šepkanda, že strapatý s nosatým podľa výpovede hlavného aktéra vratiek DPH Milana Chovanca prikrývali podvody na vratkách DPH. Už vtedy bývalý šéf vyšetrovacieho tímu kauzy DPH Pavol Milan tvrdil, že tieto kolosálne podvody musia byť kryté politickými špičkami. V tom čase to podľa verejnej šepkandy mohli byť len správne (na)smerované politické špičky.

 

Hviezdy slovenského politického neba zo Smeru všetky tieto tvrdenia odmietali, odmietajú a budú odmietať. Ich vyhlásenie je strohé a jednoduché: jedná sa o čistú lož. Týmto vyhlásením sa kauza “politicky uzavrie”. Čas plynie a na prvom politickom DPH prípade už trikrát nenápadne došlo k zmene šéfa vyšetrovacieho tímu. Niekto jednoducho šéfa odvolá a vymenuje nového šéfa bez toho, aby verejnosť tušila, aký je dôvod striedania “stráží” vo vyšetrovacom tíme. Ako povedal v rozhovore pre Aktuality.sk a týždenník Trend bývalý šéf vyšetrovacieho tímu kauzy DPH Pavol Milan: Keď ho /šéfa vyšetrovacieho tímu/ zmeníte aj štvrtýkrát, ten sa v tom už úplne stratí.  A táto veta je najdôležitejšia pri všetkých finančných a hospodárskych kauzách. Vďaka nej vieme rozkódovať typológiu práce polície a prokuratúry pri vyšetrovaniach politicko-finančných podvodov. Vyšetrovateľ niečo objaví, polícia zatkne zločineckú skupinu. Urobí sa tomu cez médiá PR. Ak sa počas výsluchov niekto prekecne a vypovie mená politikov, čo ťahali nitky zločinu, nastane zmätok, neskôr tlaky, prokurátor hádže polená vyšetrovateľom pod nohy a čaká sa, kedy šéf vyšetrovateľov po všetkom tomto “nenápadnom cirkuse” dobrovoľne odíde z polície. Potom sa dosadí nový šéf, po ňom príde ďalší šéf a ešte ďalší šéf a potom dôjde niekto, kto urobí toľko procesných chýb, že to prokurátor musí všetko zhodiť zo stola. Do toho sa dotknutí politici pre média vyjadria, že je to štvavá kampaň mafie, respektíve opozície proti nim, lebo prenasledujú mafiánov, tunelárov, dépeháčkárov a iných zločincov. Medzi rečou dodajú, že sú jedinou politickou alternatívou, ktorá je schopná nás ochrániť pred politickými polobláznami. Na úplný záver nás upozornia, že je treba zatočiť s Kotlebom, chudobou a nezamestnanosťou. Popri tomto všetkom je nutné chrániť občanov pred utečencami a “cigáňmi z osád” a tak ďalej!

Je samozrejme možné, že mafia sa snaží odviesť pozornosť a vtiahnuť pri výsluchoch do organizovaného zločinu jedného z policajných šéfov alebo konkrétneho strapatého politika. Lenže to by DPH prípad nemohol mať aj svoje pokračovanie v Českej republike, kde vyšetrovatelia tvrdia niečo úplne iné, než tvrdí slovenská polícia. DPH kauza je u nás len v štádiu vyšetrovania, no korupčná kauza Pandúr už bola v Českej republike súdom uzavretá a padli aj rozhodnutia. Dalík už sedí, teda skutok sa v Českej republike stal. Na Slovensku sa ten istý skutok pre zmenu nestal a bol zhodený zo stola polície, prokuratúry a dokonca aj samotného premiéra.

Neskôr som sa v médiách dozvedel, že nejaký Bašternák, ktorého image pripomína skôr nemeckého pornoproducenta zo 70 rokov, získal od štátu bez veľkých problémov veľa mega v Eurách na dépéháčke. Platba jeho biznisu bola vždy vykonaná v hotovosti, teda kešom. Tento veľkopodnikateľ rozbehol biznis ako developer. Teda prepáčte, páni developeri. On bol v týchto prípadoch iba kupec bytov a iných nehnuteľností. Všetky veľké nákupy riešil “kešom” aj keď sa jednalo o milióny EUR. Potom si vždy požiadal o vratku DPH a štát mu vyplácal milióny EUR bez akejkoľvek kontroly. Vyvrcholenie tohto “vysneného DPH príbehu” prišlo vo forme odmietnutia zaplatenia pokuty za jazdu cez plnú čiaru. Bugattiman len zatelefonoval a “náš človek” nemusel uhradiť ani cent. Podľa opozície sú tieto fakty dôkazom o korupcii vo vláde. Súčasná vláda, ale aj expolitici tvrdia, že korupcia nie je súčasťou slovenského politického systému.

Ako to teda je? Existuje korupcia v najvyšších politických kruhoch? Alebo je to tak ako tvrdí minister vnútra Kaliňák, ale aj Dzurinda, Miklóš, Mečiar a podobné mená bývalého politického establishmentu, že korupcia na Slovensku vo vysokej politike neexistuje? To, že po skončení politickej kariéry sa okamžite mnohí politici stali hiezdami podnikateľského prostredia, vysvetlia tvrdeniami, že obchodovali s akciami a mali nos na biznis.

Preto som viac ako rok navštevoval expolitikov, podnikateľov, účtovníkov, odborníkov na politický marketing, agentov black PR agentúr, právnikov, poradcov a zástupcov lobingových agentúr. Dôležité bolo “zúčastnených” presvedčiť, aby hovorili o politických hrách otvorene, aby mi vyrozprávali príbehy s “biznisom” a ako to vlastne celé prebieha. Nemôžem uviest ich mená, keďže sami sú, respektíveve boli súčasťou tejto elitnej finančno-politicko-mocenskej mašinérie. Všetky tieto príbehy sú podľa ich tvrdení autentické. Upozorňujem, že sa v každom tvrdení jedná o politickú hru, priamu korupciu /oni to volajú VRATKU, nie korupciu/. Podľa ich tvrdení sú VRATKY prirodzenou súčasťou slovenskej politiky. VRATKY ale nie sú vnímané ako korupcia. Sú to vnímané ako prirodzená súčasť slovenkej politiky, ktorá udržiava chod politického systému pri živote. Bez VRATIEK by systém údajne skolaboval.

 

Ako to teda prebieha?

 

Aby som pochopil slovenskej politike, musel som si definitívne potvrdiť dôvod, prečo radový občan vstupuje do politiky. Podľa tvrdení politikov je dôvodom správa vecí verejných, budovanie demokracie, pomoc občanom a socialne najslabším. Toľko oficiálna verzia. Tá reálnejšia verzia je o moci a peniazoch.

A tak podľa tvrdenia zdroja, ktorý bol pri zrode Smeru, napríklad Róbert Kaliňák bol ambiciózny a smelý mladý politik. Jeho cieľom vraj bolo Ministerstvo Obrany a nie Ministerstvo vnútra. Až politické šachy ho vmanévrovali na post ministra vnútra. Keď sa prvýkrát podarilo mladým sociálnym demokratom dostať ku politickej moci spolu s ostrieľanými harcovníkmi z HZDS a SNS, nikto z politickej mládeže Smeru ani len netušil, čo sa bude diať. Mečiar spolu so Slotom a oligarchami si mysleli, že sa s mládencami zahrajú a dirigentskú paličku od orchestra prevezmú časom oni. Mečiar si myslel, že Fico bude mať pred ním rešpekt ešte z čias jeho moci /poslal za ním vyprávačov príbehov/. No premiér Fico bol a aj je iný kaliber a od začiatku vládnutia sa rozhodol udržať moc vo svojich rukách a dokonca si ju upevniť. Vtedy začali vznikať prvé informačné hry z dieľne Smeru /dovtedy sa Smeru v hrách nedarilo/. Ako sa zahrať s konkrétnym ministrom a koaličnou stranou HZDS uvediem v príklade kauzy pozemkov Veľký Slavkov. V tomto prípade v prvom rade išlo viac o ukázanie moci a vplyvu nad štátnymi finančno-hospodárskymi tokmi než o spravodlivosť. Táto hra Miroslava Jureňu z ĽS-HZDS pripravila o kreslo ministra pôdohospodárstva. Prepukla po tom, ako vyšlo najavo, že viac ako milión štvorcových metrov pôdy, ktorej hodnota by sa mohla vyšplhať na 1,5 miliardy Sk (49,8 milióna eur), sa krátko po reštitúcii ocitlo v rukách firmy GVM. Informáciu o tomto podvode poskytla médiám strana Smer. Stranícke špičky si totižto uvedomovali, že ak Mečiar spustí svoj finančný valec, tak budú mať vážneho politického rivala, ktorý by sa znova rád vrátil na vrchol politickej moci. A to v Smere nechceli pripustiť. Preto ešte v začiatkoch ukázali, kto bude pánom v koalícii a koho pravidlá sa budú dodržiavať. Jureňovi neostalo nič iné, než mlátiť päsťou do stola pred maštaľou. Jureňa to cítil ako veľkú krivdu pri všetkej tej rozchytávačke, ktorá sa chystala. V Smere vtedy prvýkrát pocítili radosť z dobre vykonanej mediálnej hry. Mečiar dostal po ušiach a jasne mu tým zo Súmračnej odkázali, kde je jeho miesto!

Druhá hra, ktorá mala ukázať politickú silu, bola kauza Hedviga Malinová. Vtedy sa jednalo o čo najrýchlejšie zistenie, kto bude Hedvigu Malinovú ako advokát zastupovať. Ako prvému sa to podarilo Erikovi Tomášovi. Prečo to potrebovali vedieť, si môžeme iba domyslieť, no od tejto doby hviezda Erika Tomáša začala prudko stúpať. Erik sa veľmi rýchlo zorientoval v kádéháckych zvodkách a vytváral bezproblémové pole pôsobnosti svojho ministra. Kauza Hedviga dopadla pre vládnu nacionalistickú koalíciu na výbornú. Presne podľa ich predstáv. Jednalo sa len o mediálny obraz – odkaz. O ukážku, čo dokážu. Na moju otázku “či im to stálo zato?” mi zdroj odpovedal, že áno. Dôvod bol naučiť políciu pracovať “nezávisle a odborne” a zároveň ukázať opozičným politikom, že my neustupujeme!

 

Finančná a hospodárska moc

 

Premiér Fico po celý čas svojej politickej kariréry tvrdí, že Smer nikdy nepodliehal tlaku oligarchov a Smer je jedinou istotou a ochranou radových občanov pred zlými Mečiarovými privatizérmi a zlou Dzurindovou privatizáciou a ešte horšou Radičovou. Prečo teda vláda umožnila rozmach schránkových firiem a netransparentné tendre, parazitujúce na štátnom rozpočte? Po všetkých tých rozhovoroch som dospel ku jedinému záveru, a to ku slovu “VRATKA”. Toto zázračné slovíčko je dôsledkom marazmu a dovolím si tvrdiť radikalizácie slovenskej spoločnosti. VRATKA znamená finančnú okamžitú návratnosť z daného štátneho biznisu alebo privatizácie. Aby sme všetko nehádzali len na vládu Smeru, tak musím priznať, že systém VRATIEK je tu od pádu komunizmu a VRATKY neboli vnímané ako korupcia, ale ako prirodzená súčasť politických zmien. Umožnili bezproblémový chod vládnych politických strán a nabalenie vrecák verejných vládnych činiteľov. VRATKY išli vždy cez sprostredkovateľov. Jedna z takých agentúr sídlila na Kozej ulici a jej hlavnou náplňou bolo nosenie “VRATIEK”. Vznešene tomu hovorili “lobbing”. To je to dobre známe obdobie “KEŠU”. VRATKY sa naozaj nosili v miliónoch. Robilo sa to preto, aby sa nezanechali stopy. VRATKY sa potom vždy vyviezli do zahraničia. Toľko teoretická časť. Jediné riziko niesla kufríková PR agentúra. Agentúra si z takéhoto keš-biznisu tiež brala svoje percentá, takže spokojné boli všetky strany.

A tu sa dostávame ku percentám delenia koristi z VRATIEK. Zároveň vyvstáva otázka, prečo vlastne vratky vznikajú? S istotou môžem tvrdiť, že vratky vznikli z dôvodu možnosti fungovania politických strán, jednoduchého zisku politika či štátneho úradníka, alebo manažéra v štátnych firmách. Na začiatku to boli provízie z predaja štátneho majetku. Vyšší level zaviedla privatizačná mafia z HZDS, podporovaná SNS a naivným ZRS. Aby tento biznis s VRATKAMI mohol nerušene prebiehať, musel sa prikryť politicky a to v polícii a na Prokuratúre. Preto bol vždy boj o Ministerstvo vnútra, Obrany a SIS. Zároveň sa museli viesť dlhé rozhovory o post Generálneho prokurátora – lebo má právomoci. Zároveň je nutné dodať , že politikom sa podarila dôkladná paralizácia slovenskej justície. Slovenská justícia sa za posledných 20 rokov neustále stávala predmetom politického boja a bola zneužívaná v predvolebnej kampani politických strán. Vďaka tomuto sme sa dostali do stavu, že súdna moc nie je schopná sama zvládnuť  vyriešenie svojich problémov, nieto ešte problémy celej spoločnosti.

Vďaka takémuto spoločensko-politickému modelu sa potom v spoločnosti darí mafii, korupcii a do popredia sa dostáva politická propaganda. Verejnosť je tak zámerne zasypaná podprahovými témami, aby nemusela riešiť skutočné spoločenské problémy, skutočnú korupciu a skutočné zločiny.

A aká je na Slovensku skutočná výška vratiek? Vratky sa pohybujú od 20% do 40% zo sumy konečnej zákazky. Ak sa jedná o 20%, tak sú subdodávatelia vyplatení. Ak sa ale jedná o 40% vratku, subdodávatelia a živnostníci vyplatení nie sú, lebo na nich jednoducho neostalo dostatok finančných zdrojov.

 

Ďalším bodom politickej korupcie sú štátni manažéri. Dôvod je jednoduchý. Štát má rôzne tabuľky koľko ktorý zamestnanec môže dostať mesačne za svoju prácu. Lenže špičkový manažér má v nadnárodnom traste mesačne aj tridsať tisíc EUR, manažérsku zmluvu, ktorá mu na konci roka garantuje vyplatiť podiel na zisku plus pre každý prípad zlatý padák. To už nepíšem o komforte, ktorý má zabezpečený od zamestnávateľa. Na druhej strane mu štát môže ponúknuť oveľa menší plat, kontrolu verejnosti a úradov, politické a mediálne tlaky, keď bude rozhodovať o niekoľkomiliónovom tendri. Ak si urobíte jednoduchú racionálnu komparáciu výhod a nevýhod, musí Vám jasne vyjsť rozhodnutie manažéra. A aj napriek tomu sa manažér rozhodne iracionálne a ide do štátom spravovaného gigantu, fondu, ministerstva a tak ďalej. Dôvodom je buď tlak zo strany predchádzajúceho zamestnávateľa alebo záujem konkrétneho politika o daný post. A preto sa pri rokovaní dohodnú na kompenzácii formou VRATIEK. VRATKA sa tak stáva nástrojom politickej moci a zachovania spoločensko-politicko-hospodárskeho status quo. Pri vybavovaní VRATIEK sa komunikuje iba osobne alebo ak je to nevyhnutné, tak cez aplikáciu WhatsApp. WhatsApp totiž nevedia slovenské štátne bezpečnostné orgány odpočúvať.

 

 

 

 

Posledným bodom VRATIEK je spoločensky zakotvený systém “politici majú všetko zadarmo”. Zadarmo nemyslím len VRATKY, ale aj teplé miesto pre manželku, sponzorský príspevok pre školu, kam chodí ich dieťa, dovolenky pre celú rodinu, dokonalá starostlivosť u lekára a tak ďalej. Ďalším bonusom je realizácia rodinného sidla politikov. Byty zadarmo, respektíve výhodná kúpa domov, pozemkov. Prevažná väčšina slovenských politikov, čo si stavali, respektíve kupovali domy a potom ich rekonštruovali, by mali problém vydokladovať stavbu domu, respektíve ich jednotlivých častí. Mnohé časti stavieb boli realizované na čierno, čiže bez papierov a bez DPH. Čiže aj architekti, záhradníci, robotníci. firmy pracovali na čierno. Platby prebiehali a prebiehajú dodnes KEŠOM. Nič sa nefakturuje.

 

 

Na záver mi dovolte na konkrétnom prípade ukázať, prečo sa to všetko môže. Určite máte v živej pamäti kauzu Váhostav. Médiá nedokázali relevantne dokázať, kto je jeho vlastníkom. Všetci to tušili, no politici nenabrali odvahu oligarchu zatknúť a polícia dlhú dobu nedokázala mocného oligarchu vypočuť. Potom sa média dostali ku pavúkovi schránkových spoločností, ktorý mal dokázať, ako sa prelievajú finančné zdroje zo štátnych zákaziek. Problém je v tom, že pavúka im dodal oligarcha cez svojho človeka (ktorý má v médiách dôveru), aby média náhodou nezačali pátrať po forme ako sa vratky zo štátneho biznisu vracajú na Slovensko. Schránkový pavúk hovoril o prepojení schránkových firiem z daňových rajov. Lenže akosi opomenul, že Maďarsko má napríklad korporátnu daň iba 9% a odtiaľ sa peniaze vozia naspäť na Slovensko. Dôvod je jednoduchý. Stopa po poslednej finančnej transakcii /ktorá dokazuje komu ide VRATKA/ nesmie ostať v banke. Peniaze sa prevážajú v autách. Prvé auto kontroluje situáciu, v strednom aute sa preváža VRATKA a tretie auto situáciu istí. S istotou možem tvrdiť, že v istej čiernej Škode Superb je namiesto rezevy namontovaný trezor, v ktorom sa vozia VRATKY.

Čiže, kým média nebudú ochotné vraziť vysoké čiastky do investigatívnej žurnalistiky, tak žiadna kauza sa nevyšetrí a po rokoch sa vždy dozvieme, že “Skutok sa nestal”. Táto spoločenská situácia je tu preto, lebo daný stav vyhovuje mocným. Pár jedincov si na Slovensku vybudovalo oligarchokraciu. Nemajú sa jej prečo dobrovoľne vzdať. Vedú si pohodlný, luxusný život zo svojich luxusných rezidencií po celom svete. Vytvorili dokonalý systém beztrestnosti. Personálne je obsadený každý post v štáte ich ľuďmi. Štátna moc proti nim nenaberie odvahu zasiahnuť. Tak sa Vás pýtam?

Vy by ste sa týchto feudálnych privilégií vzdali len kvôli ulici?

 

 

Teraz najčítanejšie

Peter Nôta

Podnikateľ, kameraman na volnej nohe, publicista, dokumentarista. Získal som medzinárodnú cenu na Ukrajine za dokument o Spolužití v Krásnej Hôrke. Pracoval som pre ČT, TV NOVA, STV, MARKIZA. Publikoval v Domino Fórum, Vasarnap, HN. Vytvoril som portál sociálnej internetovej televízie Chilli.today Zatiaľ je vo forme Start Up projektu. vysielať chcem začať na jeseň. Momentálne hľadám strategického investora.